Pobil sa v cukrárni a vyradili ho z československej reprezentácie. O pol roka bol majster sveta
Denník Rudé právo uverejnil 22. mája 1989 stručnú správu. Reprezentant ČSSR a majster sveta v cyklokrose Ondrej Glajza sa rozhodol nevrátiť sa do Československa a požiadal o azyl.
Ondrej Glajza prichádza do cieľa MS v cyklokrose, kde v roku 1989 nenašiel premožiteľa.
Odvolal sa na informáciu denníka Berliner Morgenpost. Šampión bol s manželkou v západnom Berlíne na návšteve. Noviny uverejnili aj rozhovor, v ktorom 23-ročný cyklista uviedol, že chce požiadať o západonemecké občianstvo a v nasledujúcom roku štartovať na MS za NSR.
V závere toho istého roka však bolo všetko inak. Po novembrovej nežnej revolúcii sa menili spoločenské a politické pomery v Československu a emigrácia hviezdneho a pre mnohých aj kontroverzného športovca sa skončila. Vrátil sa domov. Rodák z Popradu, ktorý obsadil v ankete o najlepšieho slovenského cyklistu 20. storočia druhé miesto, oslavuje v nedeľu šesťdesiatku.
Najlepší z deviatich detí
Len necelé štyri mesiace pred emigráciou nadchol cyklistický svet a doma sa stal športovým hrdinom. Na majstrovstvách sveta v cyklokrose vo francúzskom Pont-Chateau mu po pretekoch amatérov zavesili na krk zlatú medailu.
V tom čase bolo Československo cyklokrosovou veľmocou. Na štarte boli piati reprezentanti a hociktorý mohol zvíťaziť. Napokon sa to podarilo jazdcovi, ktorému verili najmenej. Ondrej Glajza zdolal vo finiši strieborného Radomíra Šimůnka, štvrtý skončil Peter Hric. Otec makal celé preteky v depe. Spočiatku ani nevedel, kto vyhral. Až zachytil v miestnom rozhlase: Ondrej Glajza – champion du monde.
Zablatený upaľoval k pódiu. Nevysoký muž v okuliaroch prerážal hradbu tiel, ktoré obklopili stupeň víťazov. Namiesto ospravedlnenia opakoval: „Mám tam syna, je majster sveta, rozumiete tomu?“ Horel nedočkavosťou, aby objal jedno zo svojich deviatich detí. Diváci i televízne kamery sledovali dojímavú scénu a nikomu neprekážalo, že šťastný otec trochu nabúral slávnostný ceremoniál. Vzal Ondra do náručia a dlho tam stáli. Keď spustili československú hymnu na počesť víťaza, obom mužom stekali po tvári slzy. „Ja, obyčajný človek spod Tatier, som vychoval svetového šampióna," opakoval neveriaco Ján Glajza.
Bývalý cyklista, obetavý tréner i organizátor mal výrazný podiel na synovom triumfe. Vyučený murár od päťdesiateho šiesteho dvíhal úroveň cyklistiky pod Tatrami. Jeho rukami prešlo viacero dobrých pretekárov. Jeho deti Jano, Ondrej, Júlia, Róbert sa objavili v pelotóne, súťažili o tituly a trofeje. Najďalej to však dotiahol Ondro. „Taký talent sa narodí raz sa sto rokov," vravieval hrdý tatko. Vyhral Preteky mieru mládeže, tešil sa z titulu juniorského majstra sveta v roku 1984, triumfoval v etape na Okolo Slovenska a pripisoval si etapové víťazstvá aj na cestných pretekoch v zahraničí. „Aj ja som sa popri ňom učil. Ako rástol a dozrieval, tak som rástol a dozrieval aj ja,“ priznával otec i tréner v jednej osobe.
Pichal do neho aj Dikobraz
Syn mal vždy svoju hlavu a často sa odmietal prispôsobiť nariadeniam zväzových funkcionárov z Prahy. Neraz si vymieňali ostré vyhlásenia i obvinenia. Dvakrát sa stal majstrom ČSSR, ale s argumentom, že zle a málo trénuje, ho vyradili z cyklokrosárskej reprezentácie. Do tejto prestrelky sa zapojil aj humoristický časopis Dikobraz vychádzajúci v Prahe. Navzdory svojmu zameraniu s úplnou vážnosťou hodnotil Glajzov profil.
„V našom vrcholovom športe je možné všetko. Reprezentant nemusí dbať na nariadenia zodpovedného lekára, jeho tréner nemusí o ňom dlhší čas vedieť, v čase pracovnej neschopnosti môže trénovať i súťažiť, v rozpore so stanoviskom odbornej komisie sa môže individuálne pripravovať na majstrovstvá republiky. Reč je o reprezentantovi ČSSR v cestnej cyklistike a cyklokrose Ondrejovi Glajzovi. Nemlčalo ani vedenie výboru zväzu cyklistiky ÚV ČSTV. Vydalo pre širokú verejnosť vyhlásenie. Okrem iného v ňom konštatuje porušenie disciplíny a nesúhlasí s jeho štartom na majstrovstvách ČSSR v cyklokrose. Samozrejme, Glajza si pokojne štartoval…"
Video
Chladoňová: Dve medaily z MS som nečakala
Tlačová konferencia Slovenského zväzu cyklistiky k majstrovstvám sveta a Európy. Hovoria Viktória Chladoňová, slovenská reprezentantka v cyklistike a Peter Privara, prezident Slovenského zväzu cyklistiky.
Otec si sadol a napísal v ironickom tóne odpoveď, ktorú časopis nikdy neuverejnil. „Vážený súdruh redaktor. Váš článok Bude si robiť, čo chce? mi prehovoril zo srdca. Len mi je záhadou, ako Vy, neznámy človek, ste tak dokonale trafili klinec po hlavičke. Môj syn si už od malička „dělá, co chce". Ako žiak základnej školy zbieral železo a iné druhotné suroviny. Darmo som mu dohováral, že ja v jeho veku som chodil cez ploty na jablká. V zberných surovinách ho mali plné zuby a poslali ho do Juhoslávie, vraj za odmenu. Ako „klidne" štartoval na majstrovstvách ČSSR, tak úplne „klidne" v sezóne pred ziskom titulu juniorského majstra sveta odrobil vyše 400 brigádnických hodín, vraj v rámci všeobecnej telesnej prípravy a aby vylepšil rozpočet oddielu. To ako „klidne" získal titul majstra sveta, som mu vyčítal aj ja – pokazil radosť chlapcom z iných krajín…"
Zlato, ktoré od neho nečakali
Ondrej neraz prihrával neprajníkom na smeč. Najviac ho mrzela situácia z leta 1988 na sústredení v Taliansku. V cukrárni sa pobil s kamarátom a reprezentačným kolegom Petrom Hricom. „Všetko sme si vzápätí vydiskutovali, verejne som sa ospravedlnil, ale zamiešal sa medzi nás opäť niekto tretí," komentoval neskôr incident.
Dostal exemplárny trest: na pol roka ho vyradili z tímu ČSSR a zastavili mu pretekársku činnosť. Zdalo sa, že toto bude úder, z ktorého sa len tak nepozviecha. Lenže keď mu tieklo do topánok a všetci ho odpísali, dokázal šialene zabrať. Hnal sa s bicyklom na Solisko. Jazdil do kopcov a potil krv. Na všetko dohliadal jeho otec. Povzbudzoval ho a motivoval. Všetko podriadili tvrdej príprave s neistým koncom. Ondrej sa nikdy nestaval do pozície ukrivdeného či znevýhodneného.
V novembri 1988 sa vrátil do pretekárskeho kolotoča. Stihol ešte štyri preteky Československého pohára. Tri z nich vyhral a na majstrovstvách ČSSR v cyklokrose skončil druhý. V silnej konkurencii českých jazdcov. Všetci nechápavo krútili hlavou. To bol presne on. Tvrdá palica. Húževnatý, zdravo ctižiadostivý, úprimný, otvorený. Bezvýhradne dôverujúci otcovi. Nikdy sa nenaučil, že zavše je lepšie zahryznúť si do jazyka a mlčať ako hrob. Všetci už vedeli, že v jeho prípade nemôže nič bežať hladko a bezproblémovo.
Končil sa rok, v ktorého druhej polovici neabsolvoval ani jedno sústredenie s reprezentantmi, nechodil s nimi na preteky do zahraničia, nemohol súťažiť a porovnávať sa s najlepšími. A predsa si vybojoval nomináciu na januárové majstrovstvá sveta 1989. A tam nedal nikomu šancu.
Otec bral emigráciu ako podraz
Článok, v ktorom sa pustil Dikobraz do Glajzu, vyšiel 28. januára 1987. O dva roky neskôr, presne na deň, sa stal majstrom sveta. To bola jeho odpoveď. Sny premenil na krásnu realitu. „Bol to vždy skoro ideálny chlapec," odmietal tatko obraz problémového jazdca. „Zavše som musel krotiť jeho aktivitu. Chodil s otvorenými očami a natrčenými ušami. Nikdy nepotreboval veľa jazdiť v tréningu. Motal sa niekde na chvoste, mal problém držať tempo aj so ženami. Ale prišli preteky a bol úplne iný. Jeho jazda imponovala každému. Elegantná, ľahká, dynamická. Zrazu nám však začali vnucovať tabuľky, predpisovali, koľko má najazdiť. Nútili nás hlásenia vylepšovať a čísla zaokrúhľovať. Zvolili sme si svoju cestu. Spochybňovali sme dogmy. Mali sme silné argumenty – výsledky."
Keď sa Ondrej rozhodol emigrovať, na ich vzťah padol obrovský tieň. Toto otec nikdy nepochopil. Považoval to za podraz. „Na také rozhodnutie treba nabrať tiež odvahu. Ja by som to nikdy neurobil. Vždy sme si všetko hovorili, ale vtedy mi nepovedal ani slovo, nenaznačil, čo chystá," trápil sa. Syn mal na to jasný názor. „Nemohol som sa prísť rozlúčiť, bolo by to všetko ťažšie. Vedel som, že by so mnou nesúhlasil. Mnohé veci mu prekážali, večne rebeloval, ale moja zlatá medaila z MS ho trochu zaslepila. Nadobudol pocit, že sa všetko zlepší. Ale ja som o odchode uvažoval dlhšie."
V januári 1990 sa vrátil do Československa. Po deviatich mesiacoch. Zmenila sa atmosféra v spoločnosti. A naskytla sa aj šanca dokončiť si štúdium na FTVŠ UK. Zostali mu už len tri semestre. Ale Dunajom pretieklo ešte veľa vody, kým sa otec zmieril so synom a podali si ruky. Ján Glajza, ktorý sa odobral na večný odpočinok na začiatku januára 2019, oslavoval narodeniny o šesť dní neskôr ako Ondrej. Nie náhodou prišli obaja na tento svet v znamení Barana…
Výklady obchodov ho nelákali
Po majstrovstvách sveta, niekedy na začiatku jari 1989, sme si dohovárali stretnutie a rozhovor. Napokon sa uskutočnil až o rok na svetovom šampionáte v januári 1990 v španielskom Getxe. Ondrej osem mesiacov predtým oznámil zo západného Berlína, že do Československa sa už nevráti… Nemohol tušiť, že chod dejín opäť otočí jeho život o 180 stupňov. Požiadal o návrat do reprezentačného tímu a ten ho opäť prijal. Pri Atlantiku ho čakala premiéra na MS medzi profesionálmi.
V hoteli deň pred pretekmi sme debatovali o jeho návrate i o príčinách emigrácie. Vysvetlil ju aj v liste, ktorý zaslal vedeniu zväzu. Argumentoval, že on, jeho rodina i slovenský cyklokros boli diskriminovaní bývalým vedením cyklistiky a uvádzal konkrétne príklady. „Doma nám neustále hádzali polená pod nohy. Chcel som si robiť po svojom a nedovolili mi to. Posielali sme do Prahy hŕby papierov, výkazov, no ani raz nám nik neodpovedal. Nevysvetlili, čo robíme zle, na čo sa máme v tréningu zamerať," vravel a dodal. „Za mojím rozhodnutím zostať vonku nikdy neboli politické a ekonomické dôvody. Neodišiel som preto, že ma lákali výklady obchodov a drahé značky áut. Priatelia ma isto pochopia a pomôžu mi."
Pripustil, že za osem mesiacov v západnom Berlíne cyklisticky trochu stratil. „Trénoval som poctivo. Ale nemal som pretekársku licenciu a neštartoval som v nijakých súťažiach. Získal som však nové kontakty, zdokonalil sa v jazyku a niečo som si aj zarobil." Pred návratom na svetovú scénu nemal veľké oči. „Uvedomujem si, že prestávka negatívne ovplyvnila moju formu. Ale v pretekoch sa môže stať všeličo. A aj keď nedosiahnem úspech, môžem aspoň pomôcť iným v tíme."
Bicykel vymenil za barly
V priebehu pretekov sa na chvíľu ukázal aj na čele pelotónu. Postupne mu však dochádzali sily a napokon finišoval na 27. mieste a na víťazného Holanďana Baarsa stratil viac ako tri minúty. O rok neskôr na šampionáte v holandskom Gietene v elitnej kategórii obsadil 13. priečku. Ale cyklistický comeback už nikdy nezažil. Na Svetovom pohári horských cyklistov v júli 1991 v americkom Park City sa prvý raz ozvala zákerná choroba. Pred pretekmi sotva vstal z postele. Nastúpil na štart, ale po chvíli to zabalil. Nemohol ani poriadne chodiť. Cítil veľkú bolesť.
Začal navštevovať lekárov a bicykel vymanil za barly. Po mnohých vyšetreniach mu stanovili diagnózu, ktorá bola športovým ortieľom: reumatická artritída, zápalové ochorenie kĺbov a šliach. „Nik mi nepovedal, z čoho to vzniklo," vravel po tom, čo sa dozvedel, že sa stal športovým invalidom. „Možno som urobil niekedy chybu, že som prepínal sily. Možno sú v pozadí prekonané chrípky, preteky v blate, snehu, mraze i daždi. Prvé signály som nebral vážne, až sa organizmus vzbúril." Po injekciách sa cítil občas lepšie. A keď prišli pekné dni v lete, vysadol opäť aj na bicykel. Skúšal všetko: bylinky i akupunktúru. Vybral sa aj na vyšetrenie do Nemecka. Choroba mala vlnovitý priebeh. Na chvíľu sa stiahla a potom opäť udrela.
Začal podnikať, otvoril si v Poprade pizzeriu, neskôr obchod s bicyklami, ktorý vedie doteraz. A vrátil sa k cyklistike ako tréner slovenskej reprezentácie. Viedol aj syna Ondreja, slovenského reprezentanta. Posadil sa ešte aj na bicykel. Ale už len ako rekreačný jazdec. Na cyklistiku nikdy nezanevrel.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.