Jeden deň zlomená kľúčna kosť, ďalší rameno, najhoršie však prišlo potom. Slávna fotografia vznikla v totálnej bolesti

Patrí Fiorenzovi Magnimu – jazdcovi, ktorého meno je navždy spojené s fotografiou z Giro d’Italia 1956. Drží na nej riadidlá bicykla pomocou gumovej duše zovretej medzi zubami.

Bŕŕŕ… Z toho pohľadu mrazí aj po 70 rokoch, ktoré odvtedy čoskoro uplynú.

Nevzdávam sa. Nikdy!

Magni patril k priekopníkom modernej profesionálnej cyklistiky. Bol jedným z posledných živých spojení so zlatou érou tohoto športu krátko po druhej svetovej vojne.

Prezývali ho „Lev z Flámska“, iní mu zasa vraveli „Koloss z Monzy“. A hoci v talianskej cyklistike často stál v tieni dvoch absolútnych gigantov – Fausta Coppiho a Gina Bartaliho – jeho príbeh patrí k najdramatickejším v dejinách sveta dvoch kolies.

Na prelome 40. a 50. rokov bola cyklistika v Taliansku takmer náboženstvom. Noviny venovali pretekom celé titulné strany a futbalové výsledky sa krčili niekde na spodku.

Populárni novinári Nutrizio, Fossati, Vergani či Montanelli opisovali jazdcov s takou vášňou, akú dnes venujeme len najväčším športovým hviezdam.

A v tejto atmosfére vznikla aj legenda o „treťom mužovi“, hoci Fiorenzo Magni niesol nálepku „tretí“ len veľmi ťažko. „Pre mňa je život boj,“ zvykol vravieť.

„Nevzdávam sa. Nikdy! Samozrejme, Coppi a Bartali sú vyššie než ja, o tom niet pochýb… Ale nech si len dávajú pozor, tí dvaja, pretože ak mi nechajú čo i len malú škáru, hneď sa do nej vtlačím. A potom budú mať problém aj oni.“

Tí, ktorí ho poznali, vedeli, že v tom bola akási posadnutosť. Magni chcel vyhrávať tak veľmi, ako sa len dalo. A keď to nešlo, chcel aspoň bojovať do konca.

Bol mimoriadne silný tempár, fyzicky robustnejší než jeho rivali. V horách preto často strácal, práve tam, kde Coppi s Bartalim výrazne dominovali. „Ale keď som prešiel cez vrchol, vrhol som sa dolu kopcom ako šialený. Z nutnosti. Tam som ich potom dobiehal.“

Bol štíhly, silný a už v mladosti mierne plešatý, nemal tak veľa fanúšikov. Napokon, väčšina Talianov bola buď „coppiani“, alebo „bartaliani“.

Napriek tomu sa však tešil obrovskému rešpektu. S Coppim ho navyše spájalo veľké priateľstvo. „Bol to veľký človek a neporovnateľný šampión,“ hovorieval.

Tlačili ho do kopca

Veľkú slávu si získal aj na severe Európy. Medzi rokmi 1949 a 1951 vyhral trikrát po sebe monumentálnu klasiku Okolo Flámska. Pre jazdca z Toskánska to bolo niečo výnimočné, veď belgické cesty znamenali rozbité dlažobné kocky, vietor, sneh aj ľad.

Všetko, čo Magnimu maximálne vyhovovalo.

„Chladné, veterné, daždivé alebo zasnežené dni boli pre mňa ako hudba,“ povedal v jednom zo svojich posledných rozhovorov. „Rovnako aj extrémne horúčavy. Nemal som problém ani v spaľujúcich letných dňoch.“

V časoch, keď väčšina jazdcov pretekala najmä vo vlastnej krajine, Magni pravidelne cestoval vlakom do Belgicka. Dokonca si preto upravil aj bicykel – používal drevené ráfiky a riadidlá obalené penou, aby lepšie tlmili nárazy na „mačacích hlavách“.

Bol iba druhým nebelgickým víťazom podujatia a dodnes patrí medzi päticu jazdcov, ktorí na Okolo Flámska vyhrali trikrát.

Ale bolo to Giro d'Italia, na ktorom si získal večnosť. Vyhral ho v rokoch 1948, 1951 a 1955. Prvé víťazstvo však bolo poznačené kontroverziou – priateľ Coppi z pretekov odstúpil na protest proti tomu, že fanúšikovia údajne tlačili Magniho do kopcov.

Škandály sprevádzali aj Tour de France 1950. Magni vtedy dokonca viedol celkové poradie a mal oblečený žltý dres. Napriek tomu odišiel spolu s celým talianskym tímom. Dôvod? Francúzski fanúšikovia napadli Gina Bartaliho, keďže ho obvinili z pádu francúzskeho súpera.

Kapitán Bartali sa rozhodol pre radikálne riešenie – Taliani preč! A Magni poslúchol, hoci vedel, čo to znamená. „Samozrejme, že mi z toho bolo zle, ale verím, že existujú aj väčšie veci ako samotný výsledok. Dokonca aj také dôležité ako víťazstvo na Tour de France.“

Dve zlomeniny

Najslávnejší príbeh jeho kariéry sa však odohral až na jej sklonku – v sezóne 1956. Magni mal 35 rokov a oznámil, že ide o jeho posledné Giro.

V 10. etape medzi Grossetom a Livornom spadol v zjazde z Volterry. Diagnóza bola jasná: zlomená kľúčna kosť. Lekári mu odporúčali sadru a definitívny koniec na pretekoch. Magni to odmietol.

Pre tých, ktorí to nevedia, zlomená kľúčna kosť je jedným z najčastejších cyklistických zranení. Hoci rekonvalescencia netrvá veľmi dlho – k pretekaniu sa jazdci zvyčajne vrátia po štyroch až šiestich týždňoch – na zranenej strane nemôžu používať ruku a preto sú nútení skončiť.

Nesmú sa však volať Magni…

Nasledujúci deň bola časovka z Livorna do Luccy. Nastúpil s ramenom obviazaným elastickým obväzom. Prežil, ale strašne to bolelo.

A keď o 24 hodín jazdci bojovali s chronometrom na krátkej trojkilometrovej trati z Bologne k svätyni Madonna di San Luca, vznikla fotografia, ktorá obletela svet.

Počas rozcvičky na bicykli pred etapou si Magni uvedomil, že ľavú ruku nepoužíva a hoci na rovných cestách nemá veľké problémy, trápil sa najmä v strmých stúpaniach, ktoré si vyžadujú oporu o riadidlá.

Magni spomínal: „Lekári mi radili, aby som odstúpil, ale ja som o tom nechcel ani len počuť, pretože to bolo moje posledné Giro. Dal som si trochu novokaínu a pokračoval som. Išlo to celkom dobre, avšak len do časovky s cieľom na San Luca,“ opisoval najbolestivejší moment kariéry.

„Nemohol som sa opierať o riadidlá, tak môj mechanik Faliero Masi zobral dušu z pneumatiky a jeden koniec pripevnil k riadidlám. Druhý som držal medzi zubami. Tak som dokázal zabrať a pokračovať ďalej.“

Na druhý deň však prišla ešte väčšia dráma. Počas etapy z Bologne do Rapallo Magni spadol opäť. Tentoraz si zlomil ramennú kosť. Bolo to drsné, od bolesti dokonca na chvíľu omdlel.

Keď sa prebral, zistil, že ho vezú sanitkou do nemocnice. Okamžite začal kričať, aby zastavili. Vyskočil z vozidla, nasadol na bicykel a pokračoval v pretekoch.

Neskôr priznal, že vôbec netušil, aký vážny je jeho stav. „Vedel som len, že mám ukrutné bolesti. Nechcel som ísť večer na röntgen.“

Pelotón naňho počkal a umožnil mu vrátiť sa do pretekov.

Keď pelotón zamrzol

Len o niekoľko dní neskôr nasledovala jedna z najlegendárnejších etáp v histórii Giro d'Italia. Z Merana do Monte Bondone.

Štyri supernáročné stúpania (Costalunga, Rolle, Brocon, Bondone) a celkovo 242 km. Predpoveď počasia navyše naznačovala mimoriadne drsné podmienky.

Riaditeľa pretekov Vincenza Torrianiho jazdci požiadali o zrušenie etapy. Ten sa však domnieval, že Giro 1956 bolo do tohto bodu trochu nevýrazné a že náročný deň v Dolomitoch mu pridá na atraktívnosti.

Počasie bolo chladné, daždivé a cyklisti boli nepripravení, zdanlivo si neuvedomovali podmienky a boli len ľahko oblečení. Opäť žiadali Torrianiho, aby etapu skrátil a dokončil ju v Trente. Ale skúsený funkcionár „cíti krv“, tušil, že táto etapa sa stane legendárnou.

Sneh, ľad, vietor a teploty blízke nule. Povrávalo sa, že cyklistom zlyhávali brzdy, pretože im zamrzli ráfiky. Hotové peklo. Niektorí jazdci sa snažili zohriať behom popri bicykli.

Iní sedeli na kraji cesty a triasli sa zimou tak silno, že nedokázali nastúpiť späť. Mechanici rozdúchavali malé ohne z papierov a kartónov, aby si aspoň na chvíľu zohriali ruky.

V pelotóne vládol totálny zmätok. Autá tímov sa strácali v snehu, cyklisti sa od seba oddeľovali a mnohí ani netušili, kde presne sa nachádzajú. Zo 105 pretekárov na štarte tak odstúpilo približne 60.

Medzi nimi bol aj Pasquale Fornara, ktorý v tej fáze nosil ružový dres.

Nino Defilippis, v celkovom poradí štvrtý, chcel túto príležitosť využiť, ale ani on „to nedal“. Keď odstúpil z pretekov, kričal o absurdnosti situácie. „Aj keby mi dali desať miliónov lír, nepokračoval by som,“ zúril.

V ten deň zaútočil Luxemburčan Charly Gaul. Z jazdca, ktorý strácal šestnásť minút, sa stal budúci víťaz pretekov. Avšak aj Gaul prežíval muky, počas etapy dokonca zastavil v kaviarni pri ceste, aby sa zohrial pri čaji a dostal krátku masáž.

Keď došiel do cieľa, jeho zamrznutý dres s krátkym rukávom museli z neho odstrihnúť. Oči vraj otvoril až desať minút po tom.

Napokon vyhral etapu aj celé Giro, hoci niektoré zdroje uvádzajú, že požil veľké množstvo amfetamínu. Magni, jazdiaci so zlomenou kľúčnou kosťou aj ramenom, prišiel do cieľa tretí a v celkovom poradí sa posunul na druhé miesto.

Keď sa blížil na Monte Bondone, mal tvár pokrytú vrstvou ľadu a tí, ktorí ho videli prechádzať okolo, spomínali, že vyzeral skôr ako človek unikajúci z horskej búrky než ako cyklista.

„Celý deň snežilo a bola strašná zima. Neuvedomoval som si, aké to bolo zlé. Ako som šiel, videl som kopu odparkovaných motoriek na kraji cesty a pýtal sa ľudí, čo sa deje. Povedali mi, že veľká časť pelotónu zamrzla a musela z pretekov odstúpiť.“

„Keby som mal na sebe ružový dres, pokračoval by som; nikdy by som preteky nevzdal, ani keby som musel ísť pešo!“

Nakoniec skončil v celkovom poradí druhý – iba tri minúty a 27 sekúnd za Gaulom. Sám Magni to neskôr označil za svoje najväčšie víťazstvo v živote.

„Po všetkom mi hlavný lekár pretekov, profesor Pioli, povedal, že som strašný blázon. Ale pre mňa bola cyklistika presne taká. Práca, ktorá mi umožnila dobre žiť. A ktorú si bolo treba aj uctiť.“

Cyklistický priekopník

Magni zanechal stopu aj mimo ciest. V roku 1954 totiž prišiel s revolučným nápadom – osloviť sponzora mimo cyklistického priemyslu. Keď mu výrobca bicyklov Ganna nedokázal ponúknuť zmluvu, obrátil sa na kozmetickú firmu Nivea.

Tá mu poskytla 20 miliónov lír a Magni si založil vlastnú stajňu.

Bol to prvý profesionálny cyklistický tím financovaný firmou mimo brandže. Model, na základe ktorého dnes funguje svetový pelotón. Magni tak vlastne zachránil taliansku profesionálnu cyklistiku v čase, keď výrobcovia bicyklov trpeli poklesom predaja kvôli nástupu automobilov a skútrov.

Ani jeho život však nebol bez kontroverzií. Po vojne bol obvinený zo spolupráce s fašistami a z účasti na razii proti partizánom pri rodnej Valibone v Apeninách, kde zahynul veliteľ Lanciotto Ballerini.

Hrozilo mu až 30 rokov väzenia. V povojnovom Taliansku bolo takéto obvinenie mimoriadne vážne. Krajina bola rozdelená medzi tých, ktorí bojovali za Mussoliniho republiku, a tých, ktorí sa pridali k partizánom.

V mnohých mestách ešte stáli múry s čerstvými stopami po guľkách a rodiny oplakávali obete občianskej vojny.

Aj preto sa Magniho meno často objavovalo v novinách nielen na športových stranách, ale aj v politických komentároch.

Napokon bol oslobodený. Čiastočne pre nedostatok dôkazov, čiastočne vďaka povojnovej amnestii. V jeho prospech svedčil aj cyklista Alfredo Martini, ktorý počas vojny bojoval na strane partizánov.

Nálepku „fašistu“ si však niesol po celý svoj život. Keď sa v roku 1948 objavil v ružovom drese na velodróme Vigorelli v Miláne, tribúny ho vybučali.

Napriek svojej kontroverznej povesti i obrovskej súťaživosti si zachoval rešpekt voči svojim veľkým rivalom. „V živote sa prehry stávajú skôr výhrami. Prehry s Coppim a Bartalim sú skúsenosť, za ktorú som rád. Skúsenosť, ktorá ma veľa naučila.“

"Vždy som ich obdivoval za to, čo dokázali, a vážil som si ich za to, kým boli. Neboli to len šampióni, boli to aj skvelí ľudia. Prečo si myslíte, že o nich stále hovoríme? Pretože sa zapísali do histórie.

Považujem sa za šťastného, ​​pretože pretekaním s nimi som mohol byť súčasťou tejto histórie. Bez nich by som vyhral viac, ale nebolo by to počas legendárnej cyklistickej éry."

Vždy s kávou v ruke

Po skončení kariéry zostal pri športe. Bol manažérom talianskej reprezentácie, riaditeľom profesionálnej ligy a podieľal sa na vzniku cyklistického múzea na vrchole stúpania Madonna del Ghisallo pri jazere Como – dnes symbolickom pútnickom mieste cyklistov.

Otvoril si tiež predajňu motocyklov a neskôr autosalón pri Monze. Aj po osemdesiatke ho tam bolo možné stretnúť – energického muža, ktorý pracoval s rovnakou intenzitou ako kedysi pretekal.

A vždy s kávou v ruke.

Keď ho tesne pred smrťou (2012) pýtali na recept na dlhý život, odpovedal takto: "V jedle treba dodržiavať pravidlá – ale aj v manželstve. Moja žena je svätica, už 60 rokov ma znáša bez jediného protestu.

Musím sa jej poďakovať. Keď sme boli mladí, nebolo ľahké odriekať si. Najmä ako novomanželia… Ale stále sa niečo presúvalo. Sanremo – a nič. Okolo Flámska – a nič.

O Gire ani nehovorím, stále sme niečo odkladali. Ale Pán Boh je múdry: hovorí, že to, čo si neurobil skôr, môžeš urobiť neskôr."

Taký bol Fiorenzo Magni. Jeho príbeh fascinuje. Bol mužom, ktorý odmietal vzdať sa. Aj silnejším súperom. Dokonca aj keď mal zlomené kosti, sneh v očiach a riadidlá pripevnené k zubom kusom čiernej gumy. Dnes by takýto obraz pravdepodobne nebol možný.