Emigroval a otec sa s ním prestal baviť. Československého šampióna držia silné lieky
Veľká sláva, tituly majstra sveta, ale aj emigrácia, komplikovaný návrat a zákerná choroba, ktorá ukončila jeho hviezdnu kariéru.
Ondrej Glajza v dúhovom drese a so zlatom na krku po zisku titulu majstra sveta v Pont -Chateau. Preteky ovládol pred krajanom Radomírom Šimůnkom a Švajčiarom Rogerom Honeggerom.
Príbeh talentovaného rodáka z Popradu je dramatický i tragický. V ankete o najlepšieho slovenského cyklistu 20. storočia obsadil druhé miesto za olympijským šampiónom Antonom Tkáčom. Ondrej Glajza v nedeľu oslavuje šesťdesiatku.
Ako si spomínate na vašu výnimočnú kariéru?
Žijem najmä v realite, to všetko už odniesol čas. Občas si prezerám fotografie a spomeniem si na svoje najväčšie preteky. Som najmä šťastný, že som žil a športovo rástol v dobe, keď československý cyklokros patril k svetovej špičke, mal takých borcov, akými boli Miloš Fišera či Radomír Šimůnek…
A aj tých ste dokázali zdolávať…
Áno, aj to sa zopárkrát stalo… Teším sa, že som mohol prispieť k triumfom, ktoré náš cyklokros v zlatej ére vybojoval.
Vaším vrcholom boli tituly majstra sveta – najskôr medzi juniormi a potom aj medzi amatérmi.
Samozrejme, to boli najväčšie triumfy. Ale ja k nim rátam aj dva tituly majstra ČSSR. Plus jedno striebro a jeden bronz. Som jediný Slovák, ktorý vyhral domáci šampionát v cyklokrose. V konkurencii, ktorá vtedy vládla, a v špecifických podmienkach, s ktorými som sa stretával, to nebolo jednoduché. V roku 1989 som sa stal majstrom sveta, ale predtým som na domácom šampionáte obsadil „len“ druhé miesto. Kto získal titul v Československu, bol aj najväčší favorit na MS.
Dostali ste nálepku problémového cyklistu. Nespravodlivo?
Mával som horúcu hlavu, to je pravda… (smiech). Ale keď som išiel na hranici svojich síl, v maximálnom nasadení a niekto mi stále staval do cesty prekážky, občas som vybuchol. Taký bol aj môj otec. Vravel vždy, čo si myslel. Počúvať pravdu nie je vždy príjemné. Pánom na československom zväze cyklistiky sa mnohé veci nepáčili, mali sme časté výmeny názorov. Najmä v roku 1987, to som mal 21 rokov.
V čom bol problém?
Svetový šampionát organizovali v Mladej Boleslavi, bojovalo sa o miesta v nominácii. Mal som menšie problémy s krížmi, v Prahe tvrdili, že musím absolvovať vyšetrenia v nemocnici na Bulovke. Strávil som tam tri týždne, nič so mnou nerobili. Potom ma poslali na rehabilitáciu do Brna, ktorá nebola dobre zabezpečená, hoci mi tam trochu pomohli, stratil som však veľa času. Musel som ju prerušiť, lebo ma čakali povinnosti v škole, na FTVŠ UK. Ale s cvikmi som pokračoval, staral sa o mňa aj oddielový lekár. To sa však šéfom v Prahe nepáčilo, vraveli, že ich neposlúcham, zakazovali mi štartovať na majstrovstvách ČSSR.
Na nich ste sa však zúčastnili…
Áno, ale nevyhral som. A len titul zabezpečoval automatickú účasť na MS. Ostatné bolo na trénerovi. Na svetovom šampionáte som neštartoval, čo ma mrzelo. Funkcionári to vysvetlili slabšou výkonnosťou, hoci som sa cítil dobre. Vybrali tých, ktorí im vyhovovali. Mne prischla nálepka konfliktného cyklistu.
Video
Chladoňová: Dve medaily z MS som nečakala
Tlačová konferencia Slovenského zväzu cyklistiky k majstrovstvám sveta a Európy. Hovoria Viktória Chladoňová, slovenská reprezentantka v cyklistike a Peter Privara, prezident Slovenského zväzu cyklistiky.
Váš otec bol cyklistický samorast, tvrdý chlap. Keď ste zostali v máji 1989, krátko po zisku titulu majstra sveta, v západnom Berlíne, nedokázal túto situáciu stráviť a vaše vzťahy dostali vážnu trhlinu. Koľko trvalo, kým ste opäť našli spoločnú reč?
Dosť dlho, z emigrácie som sa vrátil po necelom roku a trvalo mesiace, kým sme opäť normálne komunikovali. Bol nadšený z môjho triumfu na majstrovstvách sveta, myslel si, že niečo z toho vydolujeme, ale keď som zostal vonku, všetko bolo preč. Chápem ho, bol sklamaný. Ale ja som už neveril, že sa niečo zlepší, a mal som záujem pokračovať v kariére medzi profesionálmi.
S vrcholovou cyklistikou ste však museli skončiť, zastavili vás zdravotné problémy. Úspechov ste mohli dosiahnuť ešte viac…
Kariéru som mal výborne rozbehnutú. Na najvyššej úrovni som skončil, keď som mal 25 rokov. To som mal len poriadne začať bicyklovať. Lekári mi diagnostikovali reumatickú artritídu, zápalové ochorenie kĺbov a šliach. Je to veľká škoda, ale to už nezmením, bol to osud. Už je zbytočné nad tým lamentovať.
Choroba zasiahla aj váš bežný život. Ako dlho vám ho strpčovala?
To je trápenie na celý život. Komplikovala mi ho a aj komplikuje. Stále sa to zhoršuje. Beriem silné lieky, ktoré majú aj vedľajšie účinky. Je to obmedzujúce, mávam lepšie i horšie stavy. Ale nechcem sa sťažovať. Ešte to zvládam a sú chvíle, keď sa preveziem aj na bicykli. Chodím občas aj na preteky masters, asi pred desiatimi rokmi boli v Trnave majstrovstvá Európy v tejto kategórii a skončil som tretí. So synom Ondrejom sme členmi cyklistického klubu Dukla Bratislava.
V porovnaní s obdobím, keď ste patrili do svetovej špičky, cyklokros na Slovensku upadol. Čomu to pripisujete? Nie je oň záujem?
Nemá takú podporu ako kedysi. Žijeme dobu, ktorá športu nepraje. Keď bicykloval môj syn, všetko som financoval zo svojho vrecka. Talentov nie je veľa, a keď nejaký vyskočí, ako napríklad Sagan, ťahajú ho hneď na cestu, tá má prioritu. Veď aj Sagan začínal v teréne, venoval sa aj cyklokrosu, na MS juniorov získal striebornú medailu.
Ako ste vnímali jeho mimoriadnu kariéru na ceste?
Obdivoval som, že Slovák dosiahol niečo také ako on. Bol svojský a výnimočný. Myslím, že mal šťastie, že sa v úvode kariéry dostal do tímu Liquigas, kde mohol prejaviť svoj talent. Išiel vždy svojou cestou podobne ako ja. Našťastie, aj po jeho kariére máme niekoľkých šikovných cyklistov – Kubiša, Svrčeka, ale aj Chladoňovú.
Máte štyri deti. Ondrej bol aj slovenský reprezentant. Venuje sa ešte cyklistike na profesionálnej úrovni?
Už nie. Má po tridsiatke, chodil ešte niekoľko sezón na preteky, ale len pre zábavu, už netrénoval. Jazdila aj dcéra Natalka, ale aj ona už skončila, žije vo Francúzsku, tam sa vydala a stará sa o dcérku. Najmladší syn Andreas má 22 rokov, dal sa na futbal, je brankár. Chytá za Vysoké Tatry, teraz postúpili do piatej ligy. Pravidelne chodím na jeho zápasy. Najstaršia dcéra z prvého manželstva Nikoleta má 35 rokov.
Po kariére ste sa dali na podnikanie. Vlastníte stále obchod so železiarstvom a s bicyklami?
Áno, manželka vedie železiarstvo, ja sa venujem bicyklom a ich servisu.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.