Orientálny poklad, ktorý šokoval Európu. Zbierku grófa Zichyho vystavujú v Trnave

Orient v srdci Trnavy

V Západoslovenskom múzeu v Trnave možno do konca roka vidieť výnimočnú kolekciu východoázijských artefaktov zo zbierky šľachtickej rodiny Zichyovcov, niekdajších majiteľov kaštieľa vo Voderadoch. Výstava „Jemné ako chryzantémy… umenie, ktoré spojilo dva svety“ predstavuje predmety, ktoré sa na územie dnešného Slovenska dostali v druhej polovici 19. storočia a odrážajú silnú európsku fascináciu kultúrou Číny a Japonska.

Základ zbierky vznikol v rokoch 1875 – 1876 počas desaťmesačnej expedície grófa Jozefa Zichyho a jeho brata Augustína do východnej Ázie. Cestovali z Uhorska cez Egypt, Jávu, Siam, Čínu až do Japonska, späť sa vracali po súši cez mongolskú púšť Gobi, Sibír a Rusko. Jozef si počas cesty písal osobný denník – úprimné svedectvo o obdive k Ázii, ale aj o predsudkoch či kritike Európy. Knižne vyšiel v Trnave v roku 2006 pod názvom Denník grófa Jozefa Zičiho z cesty po východnej Ázii v rokoch 1875 – 1876.

Skúsený uhorský politik Zichy strávil v samotnej Číne takmer dva a pol mesiaca a pohyboval sa medzi diplomatmi, obchodníkmi i misionármi. Do Voderád si priniesol rozsiahlu kolekciu porcelánu, textilu, bronzov, rituálnych nádob, paravánov, chladných zbraní i samurajskej zbroje, čím nadviazal na rodinnú zberateľskú tradíciu. V kaštieli vytvoril reprezentatívny „čínsky a japonský kabinet“, ktorý nemal v našom priestore obdobu a vzbudil veľký ohlas.

Súčasná výstava v Trnave predstavuje len torzo tejto zbierky. Návštevníci uvidia porcelán, úžitkové umenie, textil, zbrane aj samurajskú zbroj z Číny a Japonska, doplnené európskymi replikami inšpirovanými Áziou. Výstavu sprevádza interaktívny celoročný sprievodný program „Východ zblízka – Japonsko a Čína“ s workshopmi, prednáškami a komentovanými prehliadkami venovanými porcelánu, samurajskej výzbroji či filozofii Ďalekého východu.

Keď Európa podľahla kúzlu Východu

Ďaleký východ bol pre stredovekých Európanov dlho tajomným svetom, ktorý začali bližšie spoznávať až od 13. storočia vďaka misionárom, obchodníkom a cestovateľom. Čínsky porcelán, dovtedy u nás neznámy, prvýkrát spomenul Marco Polo vo svojom diele Milión ako „biely dokonalý predmet“ – a Európu okamžite očaril. V 17. storočí odštartoval dovoz z Ázie módu chinoizérie, ktorá prenikla do interiérov, nábytku aj umenia, a v 18. storočí aj do záhradnej architektúry. Po otvorení sa Japonska svetu v 2. polovici 19. storočia vznikla japonéria, ktorá ovplyvnila impresionizmus i secesiu a priniesla dôraz na jednoduchosť, harmóniu a prírodné prvky.

Mimoriadne obľúbený bol v 17. a 18. storočí najmä tzv. exportný porcelán, ktorý sa v Európe napodobňoval a neskôr aj verne kopíroval. V 19. storočí sa orientálna móda ešte posilnila – šľachta si z ciest privážala luxusné predmety ako symbol prestíže. Po roku 1868, keď sa Japonsko otvorilo svetu, sa na trh dostali aj samurajské zbrane a ich výstroj. Orientálne artefakty sa postupne objavili aj v meštianskych domácnostiach a tento trend neobišiel ani Trnavu – zbierky vlastnili napríklad lekár Alfréd Horecký, Kornel Mahr či zberateľ starožitností Štefan Cyril Parrák.

Keď porcelán dostal uško

Do Európy priniesli porcelán v 16. storočí diplomati ako dar pre panovníkov, misionári a portugalskí obchodníci – spočiatku slúžil najmä ako spoľahlivý obal na vzácne koreniny či čaj, keďže neprepúšťal vlhkosť. Keď sa však rozšírilo pitie čaju, kávy a čokolády, šľachta začala porcelán používať ako luxusný riad. Európania si ho pritom prispôsobovali: k šálkam bez uška pridávali kovové držadlá, konvičky dopĺňali kovovými prvkami a biely porcelán často domaľovávali vlastnými vzormi.

V 17. a 18. storočí sa do Európy dovážalo veľké množstvo tzv. exportného porcelánu, ktorý sa už v Číne vyrábal na objednávku podľa európskeho vkusu. Najobľúbenejší bol modro-biely porcelán s motívmi prírody, kvetov či elegantných štíhlych postáv známych ako Lange Lijzen. Objavovali sa aj náboženské a filozofické motívy, perforovaný porcelán nazývaný „diablova práca“, jezuitský porcelán s kresťanskými motívmi či erbový porcelán na zákazku šľachty.

V 18. a na začiatku 19. storočia bol mimoriadne obľúbený mandarínsky porcelán z obdobia dynastie Qing, bohato zdobený pestrými farbami a figurálnymi scénami zo života čínskej spoločnosti. Kým modro-biely porcelán stavil na symboliku, mandarínsky rozprával príbehy – hoci často idealizované očami Európanov. Na výstave zaujme aj pár glazovaných keramických čínskych levov, ktorí strážili vstupy do domov – samica s mláďaťom a samec s guľou ako symbolom ochrany sveta. K najvzácnejším exponátom patria dve kameninové nádoby zo 14. – 15. storočia so seladonovou glazúrou, typickou jemnou zelenomodrou farbou pripomínajúcou nefrit, symbol čistoty, harmónie a vznešenosti. Nádoby zdobia reliéfne a ryté motívy kvetov, drakov či oblakov.

Kaštieľ vstal z popola

Počas druhej svetovej vojny bola väčšia časť voderadskej zbierky zničená alebo odcudzená. Zachránené artefakty boli po roku 1945 presunuté do Múzea Františka Richarda Osvalda v Trnave a neskôr do Západoslovenského múzea. Kaštieľ bol po znárodnení využívaný na rôzne účely – sídlili tu štátne majetky a neskôr poľnohospodárska škola. Baroková kaplnka slúžila ako telocvičňa, reprezentačné priestory ako triedy. Po roku 2007 objekt zostal opustený a postupne chátral.

Zlom nastal, keď sa jeho obnovy ujala rodina Bohdalovcov. Po siedmich rokoch rekonštrukcie bol kaštieľ v roku 2024 opäť sprístupnený verejnosti, za čo získal aj ocenenie Fénix – Kultúrna pamiatka roka 2024 za citlivú obnovu. Dnes slúži ako hotel a kultúrne centrum s koncertmi, výstavami, vernisážami či divadelnými predstaveniami. Pri príležitosti 150. výročia Zichyho cesty do Ázie sa tu konal aj tematický večer venovaný Čínskemu Novému roku – roku Ohnivého koňa, čítali sa ukážky z denníka Jozefa Zichyho a zaznela prednáška známej sinologičky Maríny Čarnogurskej o čínskom kalendári a zvykoch slávenia čínskeho nového roka.

Voderadský kaštieľ je sprístupnený aj bežným návštevníkom, ktorí si môžu prezrieť počas roka v rámci komentovaných prehliadok historické salóny piano nobile, obnovenú kaplnku či čínsky salónik s dochovanými maľbami a vyrezávanými motívmi. Majiteľka kaštieľa Katarína Bohdalová doplnila interiér zapožičanými pôvodnými knižnicami z Červeného Kameňa, zrkadlami z Divadla Jána Palárika v Trnave a poľovníckymi trofejami z tohto regiónu zapožičanými z Betliara, ako aj novými čínskymi a japonskými artefaktmi.

V jednej z miestností uvidíte aj sochu našej svetoznámej opernej speváčky Lucie Poppovej od Juraja Čuteka. Súčasťou areálu je aj prírodno-sentimentálny park, upravený v roku 1794 architektom Bernhardom Petrim v anglickom štýle. Patril k prvým svojho druhu na Slovensku a obsahoval japonskú pagodu, čínsky altánok, obelisk, kaplnku aj grottu s vodopádom. Park sa dnes postupne obnovuje a zachováva aj vzácne dreviny z Japonska, Číny a Ameriky.