Sochárov Jozefa Kostku a Petra Rollera zblížil Paríž

Povedzte nám najprv o samotnej Galérii Jozefa Kostku, lebo nie je zatiaľ všeobecne známa. Vraj tam bývajú aj pútavé sprievodné podujatia?

Galériu Jozefa Kostku v jeho dome s ateliérom zriadila kedysi jeho vdova Anna Kostková. Spolu so správkyňou galérie Marcelou Macharáčkovou, historičkou umenia, sme pred niekoľkými rokmi oživili činnosť galérie a rozbehli projekt výstav a podujatí o Kostkovej sochárskej škole.

Organizujeme tam výstavy Kostkových žiakov, na ktorých bývajú stretnutia s hudbou a poéziou. Urobili sme výstavu Kostkovskej rodiny: Jozefa Kostku, jeho otca Jána a slávneho strýka Ferdiša, ktorí boli keramikári. Doteraz tam vystavoval Marko Huba, Jaroslava a Ján Šickovci a teraz Peter Roller.

Aktuálna výstava je mimoriadnou kultúrnou udalosťou. Prináša nielen kvalitné umenie, ale je aj dôkazom, že v našom umení sa kolegovia rešpektujú a inšpirujú navzájom. Prekvapilo vás napríklad, ako Peter Roller, jeden z posledných Kostkových žiakov na VŠVU, vníma Jozefa Kostku?

S nápadom urobiť výstavu s parížskymi reminiscenciami prišiel Peter Roller, a tak sme od učiteľa aj žiaka vybrali diela s týmito motívmi. Roller vedel, ako Kostka Paríž miloval, ako tam rád po celý život cestoval – prvýkrát na študijnú cestu po skončení pražskej UPŠ (u prof. Karla Dvořáka) na jeseň roku 1938.

Na jar 1939 sa vrátil domov vzhľadom na politické udalosti, ktoré nastali. Bol štipendistom československej vlády, pre ktorú v Paríži pracoval František Kupka, externý pedagóg pražskej akadémie, ktorý sa v Paríži stretával so štipendistami.

Na tieto stretnutia, ako aj na stretnutia s ďalším českým Parížanom Josefom Šímom, Kostka spomínal po celý život. A svojich študentov pobádal navštevovať svetové múzeá, a pravdaže poznávať – a milovať – francúzske moderné sochárstvo. Tak sa Petrovi Rollerovi začiatkom 70. rokov podarilo ešte Paríž navštíviť…

Neobávali ste sa, či bude výstava dosť harmonická? Ľudovo povedané, či sa budú títo rozdielni umelci „hodiť k sebe“?

Každý je iný, to je prirodzené. Ale je to zaujímavá hra kontrastov. Na výstavu sme s Marcelou Macharáčkovou vybrali kolekciu Kostkových kresieb z parížskeho obdobia (značil ich Paris) a sôch, ktoré k nim prislúchajú.

Tie kresby sú veľmi zaujímavé, pretože sa týkajú celkom iných podnetov, ktoré sochár v Paríži vnímal, napríklad sochárov ako Constantin Brancusi, Henry Moore, Ossip Zadkine či Henri Laurens. Keď sa vrátil do rozjatrenej vojnovej situácie, začal spolu s nadrealistami tvoriť inak.

Ale jeho vtedajšie sochárske nápady sú veľmi podnetné. Vrátil sa k nim v 60. rokoch, napríklad v soche Kvetinárka. Peter Roller vystavuje kolekciu fiktívnych miest a architektúr – reliktov, parížskych pôdorysov a „známok“, ktoré pracujú s mapou mesta – každý si tam môže nájsť a vytvoriť svoju predstavu Paríža a jeho štvrtí.

A ako to vyšlo? V čom sú ich styčné body, ako sa líšia? Majú niečo aj ľudsky príbuzné? Peter Roller je napríklad sympaticky hravý – obdarúva ľudí kamienkami (Petrogramy) a robí tie zábavné známky, cez ktoré drobnokresbou približuje svet. O Kostkovi zasa vraj hovoril Rudolf Fabry, že je básnický sochár a sochársky básnik. Vidno tieto ich osobnostné črty a prejavy aj na výstave?

Určite, každý je tam sám sebou. Kostka bol už vtedy metaforický a možno neviete, ale Roller má tiež blízko k poézii, nielen tej vizuálnej, píše básne a v skladačke sme publikovali aj niekoľko jeho básní venovaných Parížu.

A tiež tam máme Petrogramy, tentoraz z Boulonského lesíka. Obaja mali k sebe ľudsky veľmi blízko. Peter Roller patrí k najvernejším žiakom, začal u Kostku pracovať ako pomocník ešte okolo roku 1968, až potom sa stal jeho žiakom.

A jeho historky o „profěsorovi“ sú neskutočné, podobne o ňom vedel rozprávať aj Juraj Meliš, škoda, že sme to nezaznamenali. Kostka bol Záhorák. Nezaprel to v sebe a tiež mal veľmi zvláštny zmysel pre humor, tak sa s kolegami (s Mudrochom) a so žiakmi stále doťahovali.

Sú na výstave priamo parížske motívy? Ako ste ich vyberali? Čo vám bolo najbližšie?

Cez Rollerove „známky“ sa môžeme po Paríži priamo potúlať. On je taký baudelairovský virtuálny flanér – tak sa virtuálne cez svoje diela túla po Paríži.

Peter Roller je náš súčasník, Jozef Kostka zomrel už dávno (1912 – 1996), ľudia si možno ani neuvedomujú, že okolo jeho sochy v Bratislave často chodia. Je to Socha víťazstva na Suchoňovom námestí pred Redutou. Socha pripomína aj Marianne, alegorickú postavu francúzskej revolúcie. Zaujímavé, že Stupavčan Kostka tak prirodzene zapadol do francúzskeho prostredia, obľúbil si Paríž a pochopil tamojší temperament. A kamarátil sa s nadrealistami. Ako to vyjadruje výstava?

Keď idem okolo Sochy víťazstva, vždy ju obdivujem. Bol vtedy veľmi mladý, mal Kristove roky a už profesionálne zvládol takúto ťažkú úlohu. Určite sa na tom podpísala aj jeho francúzska – parížska – skúsenosť.

Ako model mu stála jeho budúca manželka Anna Kostková, ktorá sa zúčastnila na SNP (v partizánskej skupine Čapajev). Cez jej skúsenosti a rozprávania Kostka veľmi silno vnútorne prežíval tieto udalosti a podarilo sa mu ich veľmi osobným spôsobom dostať do svojho umenia.

Na spojenie s nadrealistami sme upozornili aj na našej výstave, kde sme zorganizovali čítanie z knihy básní Neslýchané stretnutia Jána Raka. Bol to jeden z jeho priateľov, ktorého aj portrétoval. Podobný večer poézie sme venovali aj Rudolfovi Fabrymu.

Výstava je súčasťou rozsiahlejšieho cyklu o Jozefovi Kostkovi – čím projekt obohatila a čo bude nasledovať?

Začali sme žijúcimi a tvoriacimi žiakmi. Na tento rok máme naplánované dve výstavy sochárov, ktorí už nie sú medzi nami: prvého Kostkovho žiaka Rudolfa Uhra, študoval uňho na oddelení kreslenia a maľovania pri SVŠT v 40. rokoch, a aj keď sa jeho tvorba uberala iným smerom, svojho učiteľa a iba o rok staršieho kolegu si veľmi vážil.

Na jeseň by sme chceli otvoriť výstavu Pavla Tótha, čo bol člen Skupiny Mikuláša Galandu a venoval sa ženskému aktu. Odišiel už dávno a trochu sa naňho zabudlo, tak sa na jeho výstavu veľmi teším.

Chodíte aj vy rada do Paríža? Je ešte stále inšpiratívny? Prihovorili sa vám Rollerove diela aj cez vašu skúsenosť s Parížom?

Áno, pravdaže, je to jedno z mojich obľúbených miest. Naposledy, pred rokom, som bývala na Montparnasse a chodila po menších sochárskych múzeách (Bourdellovo, Mailllolovo, Ossipa Zadkina) a všade som si spomenula na Kostku a našich sochárov, boli to pre nich mimoriadne silné inšpirácie.

Prečo vy osobne máte rada týchto dvoch umelcov?

Jozef Kostka bol prvý sochár, ktorým som sa profesionálne zaoberala a písala som mu monografiu začiatkom 90. rokov. Ešte som osobne zažila veľmi živú komunikáciu a aj spoluprácu s ním.

Počas života som mu urobila poslednú výstavu v Galérii Umelka (1996), kde som ho predstavila cez dovtedy neznáme a nezverejnené maľby. Bol to zážitok a dodnes na to rada spomínam. A mimoriadne si ho vážim ako sochára, tvorcu.

Spolu s Annou Kostkovou sme po jeho odchode založili Nadáciu Jozefa Kostku, a tam som sa bližšie spriatelila s jeho žiakmi: Jurajom Melišom, Markom Hubom a, pravdaže, Petrom Rollerom. Odvtedy som so všetkými, a veľmi rada, spolupracovala. Každý z nich bol, či je, originálny sochár, a každý inak.