Oltár zo žehliacej dosky aj šaty ušité z košiel i podprseniek nájdete v Danubiane. A mnoho ďalšieho
V šesťdesiatych rokoch minulého storočia očaril umelecký svet vynález art protisu, ktorý priniesol rozvoj textilného umenia. U nás sa v tejto oblasti úspešne uplatnila Božena Augustínová, ktorej je venovaný projekt Umenie, ktoré spája. Pravidelné prehliadky textilného umenia odštartovali jej synovia, výtvarníci Andrej a Martin. Siedmy ročník podujatia si môžeme práve pozrieť v Danubiane až do 29. marca. Ukazuje, ako sa textilná tvorba prudko a prekvapujúco vyvíja, pripomína súvislosti. Výstavu nám priblížil Andrej Augustín, riaditeľ festivalu Textile Art of Today, a kurátor Ľudovít Petránsky.
Aj oltár zo žehliacej dosky uvidíte na výstave textilného umenia v Danubiane.
Výstava, ktorú máme možnosť vidieť v Danubiane, má bohatú históriu – je to už siedmy ročník – ale aj zaujímavé aktuálne okolnosti: premiéra bola na zámku v Hlohovci. Môžete to bližšie vysvetliť?
Andrej Augustín, riaditeľ festivalu Textile Art of Today: Tento výnimočný projekt vznikol v roku 2006, keď sa uskutočnil prvý ročník výstavy Textil Art of Today. Bola to priama reakcia na náhly odchod našej mamy, textilnej výtvarníčky Boženy Augustínovej. Rozhodli sme sa, že hlavná cena Grand Prix ponesie jej meno. Za dvadsať rokov sme vybudovali projekt, ktorý je rešpektovaný v celom umeleckom svete. Snažíme sa vždy prichádzať s novými nápadmi. Napríklad na piatom ročníku niektorí umelci prepojili moderné technológie a textilné umenie. Výstava v minulých ročníkoch putovala po galériách Vyšehradského priestoru. Tento ročník sme sa rozhodli zrealizovať výstavu v historických priestoroch Hlohovského zámku a – ako protiklad – reinštaláciu sme pripravili v atraktívnych a moderných priestoroch galérie Danubiana Meulensteen Art Museum.
Ako sa sťahuje výstava zo zámku do moderného objektu múzea? Kde sa vám ľahšie inštalovali exponáty? V Hlohovci či v Bratislave? Menili ste niečo v koncepcii?
Ľudovít Petránsky, kurátor výstavy Textile Art of Today: Vzdialenosť z Hlohovského zámku do Danubiany v Čunove síce nie je veľká, ale všetko musíte pripraviť tak, akoby išlo o tisíckilometrovú cestu. Každý exponát musí byť dobre zabalený a uložený v dodávke, aby neporušene pristál na svojom mieste. Samozrejme, opäť sme pracovali s našimi osvedčenými aranžérmi Miladkou a Paľom, ktorí nám diela pomohli zabaliť a zároveň ich naaranžovať v nových priestoroch. Navyše, pri niektorých komplikovanejších inštaláciách nám pomáhali aj samotní autori. Hlohovský zámok je historickým prostredím, ktorého priestory nie sú výstavnými v klasickom slova zmysle. Museli sme trochu improvizovať, ale všetko sa zmestilo. A taká kaplnka či pivnica s tehlovým obkladom sa stali priestormi, ktoré umocnili pôsobenie inštalovaných diel. Aj v Danubiane sme pracovali s viacerými výstavnými sieňami, ale tvoria kompaktný celok. Vystavili sme všetky diela zo zámku. Pravda, nachádzali sme nové aliancie a kontexty. Ak by som to mal zhrnúť: Hlohovský zámok priniesol starobylú mystiku, Danubiana moderný „look“ 21. storočia.
Na výstave sú diela päťdesiatich umelcov z celého sveta (z Európskej únie). Myslím, že s textilom kedysi začali pracovať predovšetkým ženy. Je to ešte stále tak? Alebo už s týmto materiálom pracujú radi aj muži?
Andrej Augustín: V tomto ročníku sme sa rozhodli osloviť umelcov z Európskej únie ako reakciu na naše ukotvenie v európskom priestore a na mieste, kam historicky patríme. Textil je umelecká disciplína, ktorá nemá žiadne hranice, a sloboda umeleckého vyjadrenia je krédo, ktorého sa aj my držíme. Nemyslím si, že textil bol a je disciplína, ktorej sa venujú predovšetkým ženy. Z histórie poznáme velikánov mužov, ktorí zanechali výraznú stopu v textilnom umení a v odevnom priemysle.
A ako sa príbeh vyvíjal ďalej? Vítajú umelci tento projekt? Ako sa podarilo získať aj zahraničných tvorcov?
Ľudovít Petránsky: S Andrejom i Martinom, ale ešte aj s pani Božkou Augustínovou sme výstavne spolupracovali už od začiatku 90. rokov. Prirodzene som sledoval aj ich aktivitu na poli textilného umenia a ich festivalu Textile Art of Today. Menšie kooperácie som mal s nimi už od prvých ročníkov, ale naplno som vhupol do predchádzajúceho šiesteho ročníka, keď som sa stal kurátorom výstavy. Priznám sa, k textilu som spočiatku nemal blízko, ale presvedčila ma materiálová variabilnosť a výrazová flexibilnosť. A poznanie, že dokáže veľmi spoľahlivo a pritom s ľahkosťou niesť odkaz silného obsahu. Získalo si ma tiež nadšené prijatie festivalu u relevantných výtvarníkov na Slovensku i v zahraničí – pozitívne reagujú na naše výzvy. Nie vždy to bolo jednoduché – asi si ich získala naša vytrvalá vízia predstavovať umenie, ktoré spája, na zaujímavých a zároveň prestížnych výstavných miestach.
Naozaj sa od počiatkov tvorby z textilu situácia veľmi zmenila. Kedysi boli bežné goblény, art protisy, zošívané obrazy, dnes je množstvo nových materiálov i technológií a nečakaných námetov. Na ktoré diela z výstavy by ste v tomto zmysle upozornili?
Andrej Augustín: Textil je v súčasnej dobe veľmi angažovaný a dynamický. Je to disciplína, v ktorej sa umelci vyjadrujú svojimi dielami ku globálnym problémom celého sveta. Nie je im cudzia ani téma ekológie, rodovej rovnosti či vojnových konfliktov. Za zmienku určite stojí mimoriadne silné dielo Radky Hrabovskej s názvom Vrstevnice strachu, v ktorom znázornila a vyjadrila silný moment emócie pri výmene ruských a ukrajinských zajatcov. Dielo Vrstevnice strachu bolo ocenené medzinárodnou porotou cenou Excellent Award.
Slovensko si teda počína dobre?
Ľudovít Petránsky: Andrej už spomínal Radku Hrabovskú a jej krehké a zároveň dramatické dielo Vrstevnice strachu. U medzinárodnej poroty silno zarezonovala aj konceptuálna inštalácia Miroslava Brooša s názvom Darovanie zeme z cyklu Prenášanie zeme, ktoré takisto získalo Excellent Award. Aj tu bolo vidieť, že vlákno ako spájajúci fenomén všetkých vystavených diel má rozmanité podoby svojej aplikácie i konečného vyznenia. Na výstave siedmeho ročníka predstavujeme 15 slovenských autorov, ktorí sa smelo môžu konfrontovať so svojimi kolegami zo zahraničia.
Expresívna performance (Kristína Tománková), prepájanie výtvarných disciplín (Lea Lovišková a Izabela Maroun), meditatívne stíšenie a hľadanie rovnováhy (Jana Zaujecová), stereotypizácia ženy v kresťanskej kultúre a spoločnosti (Martina Chudá), psychologická introspekcia v pôsobivých formách (Renáta Ormandíková), hľadanie ľudskosti v súčasnom svete (voľné združenie Tri ľady), knižnica ako naša pamäť (Andrea Ševčíková-Marčeková), spomienky na knihy, ktoré nám od detstva formujú naše konanie (Daniel Szalai), intímny pohľad na proces starnutia (Júlia Sabová), časový vývin doby (Terézia Katriňáková), stieranie hraníc medzi vonkajším a vnútorným svetom (Kristína Hanulová) – už tento stručný prehľad diel slovenských autoriek a autorov presviedča o tom, že textil vie vyjadriť rôzne zákutia nášho sveta.
Textil umožňuje, že niektoré diela pôsobia veľmi živo, hravo až provokatívne (bielizeň, podprsenky, nohavičky a pod.) Dá sa povedať, že dokáže byť až necudné? Dostal vás niektorý exponát do rozpakov?
Andrej Augustín: Umenie je najslobodnejšia disciplína a vďaka tomu môžeme vnímať rôznorodosť. Nemám pocit, že by ma niektoré z diel šokovalo alebo pobúrilo. Dávame priestor umelcom slobodne sa vyjadriť. A tak to máme radi. K dielam sú priložené anotácie, ktoré vysvetľujú návštevníkom postoj umelca a ideu diela, ale netýka sa to len estetiky vystavenej práce, ale ide aj o hlbšie zamyslenie sa nad problémom, ktorý nám autor predostrel.
Pôjde výstava ešte na ďalšie miesta?
Ľudovít Petránsky: Siedmy ročník má iba dve výstavné zastávky – prvou bol Hlohovský zámok, druhou, a zároveň konečnou, je Danubiana. Samozrejme, už myslíme na ôsmy ročník, s ktorým sa opäť rozbehneme na ďalšie miesta Slovenska s umelcami z celého sveta.
Súvisiace články
Galéria | pred 8 mesiacmi
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.