Architekt Plečnik prestaval Pražský hrad a dostal naň blesky zo slovenskej hymny. Čo ho spájalo s Alicou Masarykovou?
Výstavu Josip Plečnik – stredoeurópsky architekt, ktorá je od októbra minulého roka až do konca júna 2026 sprístupnená na Bratislavskom hrade, nedávno sprevádzala výnimočná komentovaná prehliadka. Viedol ju Petr Kroupa, riaditeľ Odboru pamiatkovej starostlivosti Pražského hradu. Návštevníkom priblížil dielo významného slovinského architekta v širšom stredoeurópskom kontexte aj jeho kľúčovú úlohu pri formovaní moderného významu Pražského hradu. Hovorili sme o tom, čím je bratislavská výstava výnimočná, ako Plečnik premýšľal o architektúre a prečo je jeho odkaz aktuálny aj dnes.
Kovová ozdoba okna so štátnym znakom a bleskami zo slovenskej slohy štátnej hymny.
Čím je pre vás výnimočná bratislavská výstava Josip Plečnik – stredoeurópsky architekt?
Predovšetkým vám chcem zagratulovať, pretože podľa mňa ide o vôbec najlepšiu výstavu, aká o Plečnikovi kedy vznikla. Je výnimočná najmä vďaka svojim autorom. Kurátorský tím tvoria viedenský architekt Boris Podrecca, slovinský kunsthistorik Damjan Prelovšek a dvaja českí architekti – profesor Vladimír Šlapeta a môj kolega Zdeněk Lukeš. Sú to ľudia, ktorí sa Plečnikom a architektúrou 20. storočia zaoberajú celý život. Na výstave zúročili svoje celoživotné poznatky a zároveň predstavili aj najnovšie objavy.
Pripravili k nej aj výnimočný katalóg, v ktorom možno nájsť prakticky všetko podstatné o Plečnikovej tvorbe a o tom, prečo patrí medzi najvýznamnejších architektov svojej doby. Mimoriadny prínos má najmä Damjan Prelovšek, ktorý pri príležitosti výstavy spracoval rozsiahlu rešerš Plečnikovho cirkevného umenia. Ide o oblasť, o ktorej sa doteraz veľa nevedelo ani nepísalo, hoci práve sakrálna tvorba bola pre Plečnika mimoriadne dôležitá – sám bol hlboko veriacim katolíkom.
Niektoré jeho liturgické predmety sú na výstave vystavené vôbec po prvý raz, a to spolu s originálmi mimoriadne cenného nábytku, najmä stoličiek. Silným momentom bolo aj samotné otvorenie výstavy, ktoré sa nieslo v duchu symbolického summitu štyroch stredoeurópskych prezidentov – zo Slovenska, Česka, Rakúska a Slovinska. Opäť sa ukázalo, že kultúra má aj dôležitý politický rozmer.
Ako by ste charakterizovali Plečnikov architektonický rukopis?
Pre Plečnika je architektúra niečím ako oblek pre človeka. Nahý človek predstavuje samotnú konštrukciu stavby. Keď však chce človek o sebe niečo povedať, oblečie sa primerane situácii – inak ide do divadla a inak do práce. Nositeľom výrazu je u Plečnika práve „plášť“, teda fasáda. Tá nie je len jednou časťou stavby, ale nesie posolstvo celej architektúry. Vidno to napríklad na Kostole Najsvätejšieho srdca Pána na pražských Vinohradoch či na budove Slovinskej národnej a univerzitnej knižnice v Ľubľane. Vinohradský kostol je zasvätený Kristovi Kráľovi a stojí na námestí pomenovanom po českom kráľovi Jiřím z Poděbrad. Jeho fasáda preto evokuje kráľovský hermelínový plášť – už zvonka naznačuje kráľovský charakter stavby. Keď som prvýkrát videl ľubľanskú knižnicu, nechápal som, čo tým Plečnik myslel. Až keď mi Damjan Prelovšek vysvetlil symboliku červenej pôdy a vápencových skál, pochopil som, že do stavby vložil samotnú krajinu a kultúru slovinského národa. U Plečnika nebol žiadny ornament náhodný – všetko malo význam.
V čom bolo pre Plečnika formujúce štúdium u Otta Wagnera a v čom bol naopak svojský?
Otto Wagner, to bola moderna konca 19. storočia a začiatku 20. storočia. Tá vychádzala z teórie nemeckého architekta Gottfrieda Sempera, ktorý analyzoval pôvod architektúry a dospel k záveru, že na jej počiatku bolo vymedzovanie priestoru okolo človeka pomocou textílií, prípadne rôznych prútených výpletov. Humorne to parafrázoval Adolf Loos, keď hovoril, že ideálnou architektúrou je koberec na zemi, koberec namiesto stien a koberec na strope – teda prostredie, ktoré pôsobí príjemne a teplo.
Čo bolo kľúčové, že sa Plečnik stal jednou z najvýznamnejších osobností stredoeurópskej architektúry 20. storočia?
Paradoxne to boli až novodobé výstavy. Do polovice 80. rokov sa o Plečnikovi takmer nehovorilo. Zlom nastal v roku 1986 veľkou retrospektívnou výstavou v Centre Pompidou v Paríži, ktorá následne putovala do Benátok, Madridu, New Yorku, Viedne a ďalších miest. Dôležitá bola v roku 1996 aj pražská výstava nazvaná Josip Plečnik – Architektura pro novou demokracii, z ktorej pochádzajú aj niektoré krásne modely stavieb vystavené v Bratislave. Po období funkcionalizmu, sústredeného najmä na konštrukciu a odmietajúceho príbeh, sa zrazu objavila Plečnikova architektúra, ktorá opäť komunikovala prostredníctvom symbolu, detailu a duchovného rozmeru. Až vtedy sa naplno ukázalo, aký výnimočný architekt to bol – hoci už dávno predtým vytvoril také zásadné diela, ako je Slovinská národná knižnica či prestavba Pražského hradu.
Ako sa Plečnik vlastne dostal do Prahy a k prestavbe Pražského hradu?
V podstate omylom a proti svojej vôli. Bol najobľúbenejším študentom Otta Wagnera, ktorý chcel, aby po ňom prevzal vedenie školy. To však musel schváliť následník trónu František Ferdinand d’Este, ktorý modernistov okolo Wagnera odmietal. Plečnika si však vážil jeho viedenský spolužiak Jan Kotěra, ktorý ho v roku 1911 takmer násilím priviedol do Prahy ako profesora na Umeleckopriemyselnej škole. Po vzniku Československa dostal Kotěra úlohu upraviť Masarykov prezidentský byt na hrade. Keďže s jeho návrhmi nebola spokojná Masarykova dcéra Alice, spolok výtvarných umelcov Mánes odporučil Plečnika. Prezident Masaryk súhlasil a 5. novembra 1920 ho vymenoval za architekta Pražského hradu – symbolu novej štátnosti.
Prečo si Plečnikove zásahy na Pražskom hrade spájame s hodnotami Prvej republiky?
Pretože to tak chcel Tomáš Garrigue Masaryk. Jeho zadanie znelo jasne: „Pretvorte hrad monarchistický na hrad republikánsky.“ Hrad sa mal stať dielom, ktoré bude reprezentovať demokratický československý štát. Plečnik ho symbolicky otvoril verejnosti a premenil na salón republiky – miesto slobodných občanov. Je to spoločné dielo prezidenta, ktorý formoval demokratický štát, a architekta, ktorý tieto hodnoty pretlmočil do architektúry.
Prežilo Plečnikovo dielo na Pražskom hrade obdobie protektorátu a socializmu, alebo bolo zničené?
Je dobré, že sa na to pýtate, pretože pravda je taká, že čo sa dalo, to sa zničilo. Nábytok bol prakticky kompletne vyhodený alebo rozpredaný za pár halierov – dnes by mal hodnotu státisícov korún. Zničené bolo aj jedno z jeho najvýznamnejších diel, Stĺpová sieň pri Matyášovej bráne, boli to vstupné priestory, kde prijímal väčšie delegácie a odkiaľ vychádzal aj pohrebný sprievod prezidenta Masaryka. Počas normalizácie bol tento nástupný priestor republiky zničený dobudovaním schodiska, aby sa delegácie presúvali pohodlnejšie do Španielskej sály.
Masarykov byt bol úplne prestavaný, z Masarykovej knižnice sa stala pracovňa Gustáva Husáka s moderným socialistickým nábytkom. Pôvodná knižnica bola síce zachránená, no presunutá do priestoru s nižšími stropmi, a preto musela byť jej horná časť odrezaná. Až po roku 1989 sa začalo s postupnou rekonštrukciou a návratom k pôvodnej podobe. Zlom nastal najmä za prezidenta Václava Havla, keď sa začali vytvárať repliky nábytku, zhromažďovať zachované prvky a obnovovať Plečnikove interiéry. Keby k týmto krokom nedošlo, Plečnikovo dielo by bolo zničené minimálne z polovice.
Ktorý z Plečnikových zásahov na Pražskom hrade považujete osobne za najzásadnejší?
Jednoznačne Býčie schodisko. Je to najzachovalejšia časť jeho zásahov a zároveň mimoriadne ucelené dielo. Funguje samo osebe – nič mu nechýba. Keď po ňom kráčate, zažijete veľmi silný priestorový zážitok, aký inde nenájdete. Ide o výnimočnú architektúru, ktorá dokonale zodpovedá idei demokratickej, republikánskej architektúry moderného štátu.
Ako Plečnik uvažoval o symboloch na Býčom schodisku a ako ho vnímali jeho súčasníci?
Pôvodne tu Alice Masaryková chcela mať volov Přemysla Oráča, no napokon z nich boli štyria býci. Na krásnom modeli schodiska, ktorý je vystavený aj v Bratislave, je vidieť, ako Plečnik uvažoval o architektúre ako o vrstvenom symbole. Vrúbkovaná stena smerom k mestu evokuje zrubovú stavbu na mýtickom Vyšehrade. Strecha z vlnitého medeného plechu je vlastne „koberec“, látka prehodená cez konštrukciu – odkaz na Semperovu teóriu o textilnom pôvode architektúry. Plečnik tieto motívy používal často, či už na strechách, zábradliach alebo v detailoch. Zároveň bol pôvodne stolárom, a preto dokázal kovový nábytok pretvárať do mäkkých, drevených, takmer biedermeierovských tvarov.
Na Býčom schodisku použil aj krétsky stĺp z paláca v Knósse. V Čechách bol však dlho vnímaný ako cudzinec a verejnosť ho prijímala s rezervou. Výnimkou bola úzka skupina odborníkov ako Kotěra či Gočár, a jeho študenti, ktorí ho často doslova zbožňovali. Všeobecne platí, že keď niekomu nemáte čo vyčítať, vytiahnete argument, že je cudzinec a že nerešpektuje miestnu históriu a tradíciu. Plečnikova architektúra na hrade išla proti dovtedajšiemu chápaniu pamiatky – bolo to Masarykovo zadanie dať hradu nový význam, nový výraz. Mnohí to však vnímali ako nerešpektovanie českej histórie. Dnes to však vnímame úplne inak – ako mimoriadne hodnotné, krásne a nadčasové dielo.
Vnímate dnes Plečnikove úpravy ako historickú vrstvu alebo ako stále živú súčasť Pražského hradu?
Jednoznačne ako živú súčasť. Priestory dodnes slúžia reprezentatívnym a demokratickým účelom presne tak, ako boli zamýšľané. Slávnostné nádvoria sú stále slávnostnými nádvoriami. Naopak, niektoré neskoršie historizujúce zásahy pôsobia rozpačito a vytvárajú vrstvy, ktoré podľa mňa čas neprežijú. Plečnikove úpravy však z Pražského hradu urobili sídlo moderného štátu. Platí to aj pre priestory pred Španielskou sálou, ktoré v 50. rokoch upravil jeho žiak a nasledovník Otto Rothmayer – dodnes patria k najreprezentatívnejším miestam Hradu.
Akú úlohu zohrávala pri prestavbe Pražského hradu Alice Masaryková?
Prezident Masaryk, zaneprázdnený štátnickými povinnosťami, prenechal veľkú časť rozhodovania svojej vzdelanej dcére Alici. Spočiatku bola voči Plečnikovi opatrná, no veľmi rýchlo našli spoločnú reč. Stala sa jeho ochrankyňou pred kritikmi a dôležitou partnerkou pri rozhodovaní. Spoločne vyberali starožitný nábytok do Masarykovho bytu a Alica mu vnukla aj kľúčovú myšlienku pri úprave Tretieho nádvoria, ktoré Plečnik koncipoval ako salón republiky, ako významné priestranstvo, kde sa mohli konať nástupné ceremónie, vojenské prehliadky a podobne. Žulové kamenné dosky, privezené z rôznych lomov Čiech, Moravy a Slovenska, symbolicky prepájali nový štát, tak ako dovezené základné kamene pri stavbe Národného divadla.
Ich blízkosť dokladajú aj Alicine zachované listy uložené v Ľubľane (pozn. redakcie: Plečnikove listy, ktoré on písal Alici, sa v Prahe nezachovali). Rozumeli si, viedli dlhé rozhovory o kultúre, tradíciách, gréckej estetike, filozofii a ľudovom umení. Hoci Plečnik Prahu opustil už v roku 1921 a rekonštrukciu riadil na diaľku za pomoci Alice a svojho žiaka Rothmayera, ich vzťah zostal pevný a dôverný – no zrejme len v rovine priateľstva. Po celý čas si vykali, aj keď v jednom z listov mu napísala: „Boli ste prvý a posledný, ktorého som pobozkala.“
Čím výstava obohatí slovenského návštevníka?
Naznačuje dôležité prepojenia, napríklad medzi Plečnikom a Dušanom Jurkovičom. Pravdepodobne sa osobne nepoznali, no určite o sebe vedeli. Jurkovičova tvorba mala svetový presah a napĺňala predstavu, ktorú Alice Masaryková poeticky nazývala „Krétou slovanského umenia“. V slovenských koreňoch ľudového umenia videla to, čo bola Kréta pre Grékov a toto mali byť Slováci pre Slovanov. Plečnik taktiež vnímal slovenské ľudové umenie ako autentický, pôvodný zdroj. Aj preto na Slovensko rád chodil so študentmi. Masarykovo zadanie, aby sa Slovensko viditeľne objavilo na Pražskom hrade, pretavil do symbolov – napríklad bleskov na obelisku na Moravskej bašte či na kovových detailoch, ktoré odkazovali na verš hymny „Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú…“
Prečo je Plečnik aktuálny aj dnes, najmä v diskusii o verejnom priestore?
Pretože súčasná architektúra sa často mení na anonymnú kulisu. Fasády sú rovnaké, nič nehovoria, nerozprávajú žiadny príbeh. Človek ani nevie, či je za nimi pošta, stanica alebo úrad. Plečnikova architektúra je iná. Rozpráva príbehy. Umožňuje čítať významy, premýšľať, cítiť priestor. Pomocou jednoduchých, ľudsky zrozumiteľných prostriedkov komunikuje hodnoty. A podľa mňa je vždy lepšie pohybovať sa v prostredí, ktoré vám má čo povedať, než v anonymnom priestore bez identity.
Aký je highlight výstavy? Čo by mal návštevník vidieť, aj keby mal len pár minút?
Jednoznačne sakrálne predmety – liturgické objekty a tri stoličky, ktoré nikdy predtým neboli vystavené. Nachádzajú sa hneď pri vstupe a ide o úplne výnimočné exponáty. A potom katalóg. Je to mimoriadna publikácia – po prvý raz je Plečnikova tvorba spracovaná takto komplexne.
V roku 2021 boli Plečnikove diela v Slovinsku zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Česko sa pokúšalo k tejto kandidatúre pripojiť a zapísať aj jeho pražské pamiatky na tento prestížny zoznam. Prečo sa to nepodarilo?
Keď bola tieto stavby posudzovať komisárka UNESCO, na prvý pohľad sa jej vôbec nepáčil Kostol Najsvätejšieho srdca Pána na pražských Vinohradoch. Zrejme by súhlasila s významným českým teoretikom a kritikom umenia Karlom Teigem (1900 – 1951), zástancom modernizmu, ktorý po prehliadke kostola vyhlásil: „Plečnik je vůl.“ Tým chcel povedať, že ide o neschopného architekta. Keďže historické centrum Prahy s hradom už bolo zapísané do zoznamu UNESCO v roku 1992, kandidatúra ako celok napokon neprešla a zapísané boli len slovinské stavby.
Na otvorení výstavy sa zúčastnili prezidenti štyroch krajín. Čo to podľa vás hovorí o význame projektu?
Nebola to samozrejmosť. Je to výsledok mimoriadnej spolupráce a veľkej energie. Kľúčovú úlohu v tom zohral Peter Ivanov – motor celej výstavy (pozn. redakcie: Peter Ivanov je kurátorom, organizátorom a propagátorom architektúry a zároveň je riaditeľom medzinárodného festivalu Architecture Week). On dal dokopy autorov, financie a presvedčil všetkých, že tento projekt treba robiť vo veľkom. Podarilo sa vytvoriť priestor, kde spolu dokázali komunikovať rôzne krajiny aj politické reprezentácie. A to je dnes mimoriadne cenné.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.