Stavať v Tatrách je kumšt. Plány neraz skrížili živly, vie autor knihy o tatranskej architektúre
Historik umenia Maroš Semančík pripravil o Tatrách knihu, akú si zaslúžia. Je atraktívna ako samotné končiare, poskytuje aj taký rozhľad či radosť. A tiež rozmermi zodpovedá veľhorám. Kniha V objatí živlov - Architektúra Vysokých Tatier 1871 - 1918 obsahuje rôzne texty a bohatý obrazový materiál. Dáva prehľad o dejinách osídľovania našich veľhôr, o vysokohorskom vkuse i spôsobe života v náročných podmienkach. Porozprával nám o nej Maroš Semančík, ktorý sa pozrel na Tatry novými očami.
Poľovnícky kaštieľ v Tatranskej Kotline navrhnutý v dračom štýle.
O Tatrách všetci niečo vieme, ale vaše meno nie je zatiaľ všeobecne známe. Rada by som teda najprv predstavila vás. Ako si vás našla táto téma? Kedy ste si uvedomili, že Tatry sú úžasné a máte o nich písať?
Myšlienka sa zrodila na konci môjho vysokoškolského štúdia, keď som uvažoval nad témou diplomovej práce. Najbližšie mi je obdobie secesie, rozhodol som sa teda monograficky spracovať dielo budapeštianskeho architekta Guida Hoepfnera. Neskôr som o ňom urobil putovnú výstavu po Slovensku a Maďarsku. Je to rodák zo Spišského Podhradia a mojej školiteľke to meno nič nehovorilo. Nakoniec som teda tému rozšíril a sústredil som sa na oblasť Vysokých Tatier vymedzenú rokmi 1871 – 1918.
Prečo ste zvolili za štart práve rok 1871?
Roku 1871 prišiel do Popradu prvý vlak, čo naštartovalo aj rozvoj cestovného ruchu (po tom roku vznikli všetky tatranské osady okrem Starého Smokovca). To obdobie sa končí rozpadom monarchie, a hoci to znie neuveriteľne, táto téma nebola dovtedy spracovaná. Ani odborná verejnosť o nej veľa nevedela, a tak sa niet čo čudovať, že mnoho známych informácií sa počas výskumu ukázalo ako mylných.
Máte naše veľhory prechodené? Ste aj lyžiar a turista? Fotíte? Kreslíte? Robili ste knihu od stola alebo z terénu?
Nie som veľký turista, a tak nemám Tatry dôkladne pochodené, ale mám svoje obľúbené miesta, kam sa rád opakovane vraciam. Viac sa túlam po miestach, kde nájdem umenie, ale prírodu mám tiež rád – nachádzam v nej pokoj. Fotím viac dokumentačne, takže sa nepovažujem za fotografa, a kresleniu sa už roky nevenujem. Naposledy počas vysokoškolského štúdia som chodil do ateliérov, kde študovali budúci učitelia. Keď som mal cez prvé semestre voľno vo vyučovaní, dohodli sme sa, že môžem s nimi pracovať.
Robil som aj terénne prieskumy a výnimočne som mal príležitosť spolupracovať aj na stavebno-historických výskumoch, ale keďže väčšina budov už neexistuje, alebo ich znehodnotili prestavby, tak gro práce spočívalo v archívnom výskume na Slovensku aj v zahraničí. Takže najviac času som strávil v archívoch, knižniciach či múzejných depozitoch hľadaním obrazovej dokumentácie aj v súkromných zbierkach.
Ľahko je stavať na rovine, ale budovať v Tatrách, to je asi kumšt. Potvrdilo sa vám to?
V období, ktoré som skúmal, sa stavalo veľmi rýchlo. Napríklad železnicu vedúcu do Tatranskej Lomnice, dlhú 9,2 km, postavili roku 1895 za necelých päť mesiacov. Stavba Pongráczovho domu na Štrbskom Plese trvala iba päť týždňov. Ďalším príkladom je aj výstavba veľkého 40-izbového hrazdeného hotela Lastovička v Dolnom Smokovci z roku 1897. Architekt a stavebný podnikateľ Gedeon Majunke začiatkom apríla prevzal stavbu a 22. júla bola časť izieb už zariadená a obývaná. Kvôli predpisom, ktoré upravovali stavebnú činnosť v kúpeľnom prostredí, sa s budovaním začínalo neskoro na jeseň, často sa pokračovalo aj v zime a skoro na jar, aby boli objekty pripravené už na začiatok novej letnej sezóny. Takže vtedy ich nezastavilo ani množstvo snehu, akurát museli základy z neho vyhrabať, aby mohli pokračovať.
Bolo od začiatku jasné, že bude kniha taká objemná? Čím ste začínali a kam ste dospeli?
Výskum bol dlhodobý a začal sa už roku 2000. Prvá, ako som už spomenul, bola moja diplomová práca na Trnavskej univerzite, potom som pripravil výstavu pre Tatranskú galériu v Poprade a vtedy som začal so systematickým výskumom dobovej tlače. Prechádzal som všetky po nemecky a po maďarsky písané periodiká, ktoré v regióne vychádzali – stranu po strane. Hľadal som čo i len krátke zmienky, noticky, ktoré referovali o výstavbe v Tatrách. Tie sa ukázali ako najväčší zdroj informácií, lebo archívy sú zachované len zlomkovite.
Aj kniha mala viacero fáz – najskôr to mal byť katalóg k výstave, neskôr stostranová publikácia, v roku 2015 to mala byť 320-stranová monografia, ale nakoniec je to 468-stranové dielo. Kľúčové bolo financovanie, keďže vydanie bolo extrémne náročné. Nestačili na to vlastné úspory, a tak som na to vyše troch rokov zháňal podporu zo všetkých strán. Z verejných zdrojov prispeli Fond na podporu umenia, Ministerstvo kultúry SR, Prešovský samosprávny kraj, ako aj niektoré nadácie, súkromné spoločnosti a osoby. Paradoxne (okrem jednej výnimky) žiadna podpora neprišla od majiteľov budov spomínaných v knihe.
Je teraz zmapované všetko?
Snažil som sa zachytiť všetko, čo sa v tom čase postavilo alebo plánovalo postaviť – základné údaje sú v súpisovej časti knihy, ale samozrejme, že sa mi ku každej stavbe nepodarilo dohľadať všetky informácie. Takže stále existujú budovy, o ktorých viem veľmi málo a niektoré sa mi dodnes nepodarilo identifikovať – týka sa to najmä Tatranskej Kotliny. Ale o žiadnom výskume sa nikdy nedá povedať, že už je ukončený a vieme o téme všetko.
Čo je v publikácii vaša srdcová záležitosť a čo sa vám len tak vnútilo? Sú v tatranskej architektúre aj prehrešky?
Je viacero budov, ktoré sú mi blízke. Napríklad poľovnícky zámoček v Tatranskej Kotline, ktorý bol navrhnutý v dračom štýle, kúpeľný dom v Starom Smokovci od Guida Hoepfnera či jeho grandhotely v Starom Smokovci a na Štrbskom Plese. Podrobnejšie som analyzoval tie najzaujímavejšie a najhodnotnejšie budovy, keďže veľa bolo konfekčných a mnohé už v tom čase neboli práve v móde. Ale to je všade, takže – ani Tatry neboli výnimkou.
Ako tie objekty vnímame dnes? Aká má byť vysokohorská architektúra?
Dnes to všetko vnímame ako harmonickú zástavbu, ktorá mala svoju primeranú mierku. Štýl konvenoval s dobovou, ale aj s dnešnou predstavou (laickej verejnosti) o vysokohorskej, kúpeľnej či rekreačnej architektúre. Začínalo sa úplne jednoducho, nenáročnými zrubovými či hrazdenými stavbami (tvorí ich nosná drevená kostra s výmurovkou). Postupne, so zvyšujúcimi sa nárokmi zahraničnej i domácej klientely, rástli u investorov aj požiadavky na adekvátny honosnejší a zdobenejší kabát budov, ale aj infraštruktúru. V čase, keď ani v mestách nebola ešte zavedená elektrina, neboli splachovacie záchody, výťahy, tak toto všetko v Tatrách niektoré zariadenia mali.
Rozchýrilo sa už, že vyšla táto kniha? Sú Tatranci šťastní?
Zatiaľ o nej vie asi len úzka „bublina“ historikov umenia a architektúry, ako aj záujemcovia o dejiny Vysokých Tatier. Je niekoľko Tatrancov, ktorí boli radi, že konečne vyšla takáto kniha. Dokonca jedna staršia pani z Nového Smokovca mi povedala, že mala náročný a nepríjemný deň a unavená bez nálady si ešte pred spaním pozrela poštu a našla tam správu o vydaní knihy, a tak ju to veľmi potešilo, že na druhý deň sadla do auta a išla si ju okamžite kúpiť. Ale celkovo nemám pocit, žeby to niekoho miestneho nejako veľmi zaujímalo. Mám na mysli podnikateľov, ktorí tu pôsobia, a aj mesto – knihu nekúpila ani miestna knižnica.
To sa ešte zmení! Aj chýr o knihe potrebuje čas. Hlavne, že vás baví písať o Tatrách. Budete pokračovať v téme?
Pokiaľ ide o Tatry, ešte ma láka spracovať 60. a 70. roky 20. storočia, čo bolo najhviezdnejšie obdobie architektúry v Tatrách! Vtedy tam vznikli tie najlepšie budovy. Zaujíma ma aj historická fotografia v tejto oblasti (do roku 1918). Ďalšou veľkou témou je secesia na Slovensku. Nedávno som spolupracoval na monumentálnej maďarskej knihe o secesnej architektúre na území bývalého Uhorska. Bolo to veľmi podnetné. Priebežne robím výskumy a publikujem štúdie venované jednotlivým secesným budovám. Ale kým z toho všetkého bude kniha, ešte ubehne veľmi veľa rokov. Teraz sa však teším z knihy o architektúre Tatier.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.