Ženy, ktoré menia mestá. Viete, koľko architektúry v Piešťanoch vytvorili ženy?
Jubilejný, 15. ročník festivalu Deň architektúry vlani na jeseň priniesol tému, ktorá zarezonovala naprieč hranicami – Ženy v architektúre. Práve architektky stoja často v tieni mužov architektov, hoci ich rukopis cítiť v uliciach, budovách i verejných priestoroch, ktoré formujú náš každodenný život. V Piešťanoch festival pripravil originálny zážitok – cyklojazdu po stopách architektiek, urbanistiek a výtvarníčok, ktoré zanechali ženský odtlačok v našom najznámejšom kúpeľnom meste. Našimi sprievodkyňami boli architektky Eva Rohoňová a Lívia Gažová, ktoré už niekoľko rokov stoja za dramaturgiou piešťanskej časti festivalu.
Júlia Kunovská, manželka Ferdinanda Milučkého, s ním spolupracovala na realizácii interiéru Domu umenia v Piešťanoch.
Práve sme s vami absolvovali cyklojazdu po zaujímavých, a pritom pre mnohých málo známych architektonických počinoch v Piešťanoch. Predstavíte nám medzinárodný festival Deň architektúry?
Eva Rohoňová: Pôvodne vznikol v Českej republike a volal sa Den architektury, ale už počas prvých ročníkov sa rozšíril aj na Slovensko. Bolo to aj tým, že veľa Slovákov študuje v Česku a potom, keď sa vrátia na Slovensko, prenesú si aj takéto väzby. Každý ročník má svoju tému, ktorá je spoločná pre všetky mestá, ktoré sa do neho zapoja. Tento rok bola hlavnou témou „Tá“ architektúra. Takže architektúra, ktorá je tvorená ženami a urbanizmus, v ktorom vidíme ženskú stopu. Všetky zapojené mestá a všetci spoluorganizátori hľadali architektky vo svojich mestách, ktorým by venovali tieto prehliadky, výstavy alebo ďalšie podujatia.
Architektúra bola dlho považovaná za doménu mužov. Ako sa vám ako ženám v tomto prostredí darilo presadzovať, získavať rešpekt a pritom si zachovať vlastný rukopis?
Lívia Gažová: Mne osobne sa to celkom nepodarilo, pretože nepôsobím priamo v dravom prostredí architektúry. Skôr sa venujem teórii a popularizácii, takže som si našla vlastnú cestu, takú menšiu štrbinku, v ktorej dnes pôsobím najmä v oblasti manažmentu a projektového riadenia v architektúre. Je to teda scenár, ktorý si veľa žien v architektúre osvojilo – skôr než samotným navrhovaním sa venujú tomu, aby architektúra mohla vôbec vzniknúť. Pracujú na úradoch, riešia menšie projekty, pomáhajú s koordináciou alebo manažujú stavby.
Eva Rohoňová: Som architektka v praxi – venujem sa projektovej dokumentácii, výkresom a všetkému, čo k tomu patrí. Nikdy som neuvažovala nad tým, že by som prešla do teoretickej roviny, pretože ma táto práca naozaj baví. Mám kolegu, s ktorým často spolupracujem – a priznávam, že neraz sa objaví na scéne práve vtedy, keď „treba muža“. Stáva sa to pomerne často. Nie preto, že by som nemala dostatočné vedomosti, ale preto, že klient má jednoducho pocit, že muž to zvládne lepšie. Už som sa s tým naučila žiť, no verím, že podobných situácií je dnes čoraz menej.
Prinášajú ženy do architektúry iný pohľad – možno viac empatie, citlivosti k detailu či ľudskejšie vnímanie priestoru? Dokáže ženský rukopis architektúru obohatiť o iný rozmer?
Lívia Gažová: Mám pocit, že ženy v architektúre sa viac zameriavajú na kontext, do ktorého tvoria. Častejšie presadzujú riešenia, ktoré sú citlivejšie k histórii aj k samotnému prostrediu. Možno to znie ako zovšeobecnenie, ale často vidíme, že veľké architektonické gestá a utopické vízie prichádzajú skôr od mužov architektov, ktorí sa usilujú o veľkoleposť, nie vždy však o prístupnosť či pohodlie pre užívateľa. A práve v tom je podľa mňa ženský prístup iný – jemnejší, ohľaduplnejší, viac empatický.
Mali ste svoje architektonické hrdinky, idoly – ženy, ktoré vás inšpirovali?
Lívia Gažová: Úprimne, nie. Je to asi aj tým, že mená architektiek sa do popredia dostávajú až v posledných rokoch a ich tvorba sa len postupne začína systematicky mapovať. Keď sme sa učili o architektúre, väčšina spomínaných osobností boli muži, takže ženských vzorov, ktoré by sme si mohli osvojiť v „architektonickom curricule“, jednoducho veľa nebolo.
Eva Rohoňová: Určite sa veľa hovorí o Zahe Hadidovej, ktorá sa stala symbolom úspechu žien v architektúre. Ja som študovala v Prahe, kde zas veľmi rezonovalo meno architektky Aleny Šrámkovej. (pozn. red.: Alena Šrámková (1929 – 2022) bola českou architektkou a vysokoškolskou pedagogičkou, často je označovaná ako prvá dáma českej architektúry. Po dlhoročnej profesijnej praxi v rôznych projekčných ústavoch založila vlastný ateliér „Šrámková architekti“ Medzi jej najvýznamnejšie realizácie patria: Budova ČKD na Václavskom námestí, Odbavovacia hala Hlavnej železničnej stanice Praha, Nová budova Fakulty architektúry ČVUT v Prahe). Musím však povedať, že tieto ženy na mňa vždy pôsobili do istej miery „mužsky“ – a to práve preto, že sa dokázali presadiť v silne mužskom prostredí vďaka tomu, že sa správali omnoho drsnejšie než mužskí kolegovia. Ako už spomínala Lívia, aby uspeli, museli vystupovať veľmi razantne, robiť veľké, grandiózne stavby a presadzovať si svoje riešenia autoritou. Mám pocit, že pri tom niekedy ustupoval samotný kontext – ich prístup bol síce ženský pôvodom, ale svojou podstatou mužský.
Spomeniem ešte Evu Jiřičnú – svetoznámu českú architektku, ktorá po rokoch úspešného pôsobenia v Anglicku zanecháva stopu aj doma – v rodnom Zlíne či Prahe, kde nedávno navrhla expozíciu korunovačných klenotov, či expozíciu nového Muchovho múzea. Vnímate ju ako architektku, ktorá posúva hranice ženského pohľadu v architektúre?
Lívia Gažová: Určite aj jej tvorba je obdivuhodná a dokázala sa presadiť v architektúre svetovej úrovne. Pre mňa osobne sú vzormi skôr ženy z akademickej sféry – napríklad Mária Topolčanská či Henrieta Moravčíková, ktoré sa venujú histórii a teórii architektúry. Obe pôsobia v tej „odnoži“ architektúry, ktorá síce vychádza z praxe, no nie je priamo projekčná.
Stáva sa vám, že sa na nejakú stavbu pozriete a poviete si: Toto určite robila žena? Dá sa ženský rukopis v architektúre rozpoznať na prvý pohľad?
Eva Rohoňová: Skôr sa pozriem na stavbu a viem povedať, že ju robil muž. Opačne to asi neviem. Niekedy vidím v tej stavbe ego. A že je to jednoducho, mimo ten kontext, je to niečo, čím chcel zviditeľniť naozaj svoju tvorbu. Bolo by ale nefér takto zaškatuľkovať celú mužskú architektúru ako niečo zobrazujúce ego samotného architekta, pretože to závisí od jednotlivcov.
Sme v Piešťanoch – meste, ktoré má svoju nezameniteľnú atmosféru a architektúru. Keby ste mali niekomu ukázať Piešťany „v skratke“, ktoré stavby by ste mu odprezentovali? Čo okrem kúpeľov či Kolonádneho mosta najlepšie vystihuje dušu tohto mesta?
Lívia Gažová: Dnes sme navštívili realizáciu piešťanskej pešej zóny – nejde síce o stavbu, ale skôr o urbanistické dielo. Je to miesto, ktorým denne prejde takmer každý obyvateľ aj turista, a pritom pôsobí nesmierne prirodzene, akoby tam bolo odjakživa. Práve v tom spočíva jej najväčšia hodnota – všetko je premyslené, harmonicky usporiadané, no zároveň nenútené. Pešia zóna bola ocenená aj prestížnou cenou CE ZA AR (pozn. red.: v roku 2007 ju Slovenská komora architektov ocenila v kategórii exteriér) a na jej podobe sa podieľal aj kolektív žien urbanistiek (architektky Marianna Bogyová, Denisa Krupová a Anna Pernecká). Okrem kvalitného materiálového riešenia zaujme aj umeleckými detailmi a dielami a funguje už takmer dve desaťročia. Je to jedno z najživších a najcharakteristickejších miest Piešťan – priestor, ktorý mesto skutočne reprezentuje.
Eva Rohoňová: Asi by som vypichla mestský park v Piešťanoch, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Možno aj preto, že pri ňom bývam a trávim tam veľa času, ho vnímam ako priestor, ktorý najviac vystihuje naše mesto. Je výnimočný aj v porovnaní s inými slovenskými mestami – krásne udržiavaný, plný života a pokoja zároveň. Nedávno tu prebehla architektonická súťaž, ktorá má priniesť nové úpravy a oživenie niektorých častí parku. No už teraz je podľa mňa jeho súčasná podoba tým pravým srdcom Piešťan – miestom, kde sa stretávajú obyvatelia, oddychujú a trávia voľný čas.
Ako sa Piešťany v posledných rokoch premieňajú pod rukami architektov a urbanistov? Ktoré zmeny mestu skutočne prospievajú a ktoré, naopak, narúšajú jeho tvár či atmosféru?
Eva Rohoňová: Ako najväčší problém vnímam postupnú degradáciu verejného priestoru. Mám pocit, že v posledných rokoch sa rekonštrukcie a obnova týchto miest akoby zastavili – chýba im tempo aj vízia, ktorú vidíme v iných mestách či krajinách. Piešťany v tomto smere trochu stagnujú, čo je podľa mňa škoda. Počas dnešnej prehliadky sme si tiež všimli viaceré neodborné zásahy – napríklad do umeleckých diel či inštalácií v pešej zóne. A práve to považujem za vážny problém, ktorý ovplyvňuje celkový charakter mesta.
Keby ste mali možnosť nakresliť budúcnosť Piešťan, ako by podľa vás vyzeralo ideálne mesto o 20 rokov?
Lívia Gažová: Dnes sa veľký dôraz kladie práve na verejné priestory – teda miesta, ktoré majú slúžiť všetkým. Ak si predstavíme všetky skupiny obyvateľov, ktoré mesto využívajú, kvalitný verejný priestor by mal byť bezbariérový, bezpečný, príťažlivý a zároveň aj funkčný či komerčne zaujímavý. To je však pre mestá veľká výzva. Financií je málo a mnohé mestá nemajú dostatočné prostriedky na údržbu a obnovu verejných priestorov, ktoré vznikli ešte v období socializmu. Často ide o vnútrobloky, parky či ulice, ktoré už majú svoju životnosť za sebou, no na rekonštrukciu sa zatiaľ nedostali. A ak sa aj rekonštrukcia plánuje, dôležité je, aby mala jasný štandard a kvalitu. Aj preto hovoríme s Evou o potrebe manuálov verejných priestorov – strategických dokumentov, ktoré určujú pravidlá a nastavujú latku pre moderné a funkčné mestské prostredie.
Eva Rohoňová: Veľmi by som chcela vidieť Piešťany o dvadsať rokov ako mesto, ktoré zvládlo klimatické výzvy a naplno využilo svoj potenciál „mesta na vode“. Práve to mi tu dnes chýba. Máme nádhernú rieku Váh, no podľa mňa ju zatiaľ nevieme dostatočne zapojiť do života mesta – aj pre chýbajúce nábrežie. Práve v ňom vidím obrovskú príležitosť. Dvadsať rokov nie je veľa, ale verím, že dovtedy sa nám podarí toto nábrežie konečne oživiť a prepojiť s mestom.
Najznámejšou architektkou spojenou s Piešťanmi je Marta Skočková-Pisončíková, ktorá sa v 70. rokoch presadila v architektúre. Postavila piešťanský hotel Váh, podieľala sa na interiéroch v bratislavskom Istropolise či v Slovenskom rozhlase. Ako vnímate jej prínos v tom čase? Čím bola jej práca výnimočná?
Lívia Gažová: Nemám o nej úplne presné informácie, ale patrila ku generácii silných žien – architektiek, ktoré sa museli v mužskom svete stavoprojektov a projektových ústavov presadzovať s veľkou dávkou odhodlania a práce. Klobúk dolu pred tým, že dokázala pripraviť, riadiť a dotiahnuť do konca také rozsiahle dielo, akým bol hotel Váh. Na Slovensku máme viacero podobných príkladov architektiek, ktoré navrhovali kultúrne domy či mestské úrady – stavby veľkých mierok. V tej dobe to muselo byť mimoriadne náročné a o to väčší obdiv si zaslúžia.
Vráťme sa na chvíľu k hotelu Váh. Čím sa podľa vás odlišuje od iných hotelov na Slovensku? A aká bola reakcia miestnych obyvateľov, keď sa stavba dokončila – prijali ju s nadšením alebo vyvolala diskusie?
Eva Rohoňová: Hotel Váh bol v čase svojho otvorenia v roku 1978 určený pre rekreantov z ROH, teda pre organizované zájazdy, a nebol bežne dostupný na ubytovanie. Vždy ma však prekvapilo jeho umiestnenie – nestojí totiž v rekreačnej zóne, ale pri frekventovanej dopravnej tepne Piešťan. Nevznikol pri vode, pri Váhu či pri Sĺňave, kde by prirodzene patril. Aj preto sa jeho pôvodná funkcia časom stratila. Miesto nebolo dostatočne atraktívne a kapacita hotela bola navyše predimenzovaná. Dlho slúžil aj ako spoločenské centrum – Piešťanci si pamätajú, že sa tu konali plesy, svadby či maturitné večierky.
Dnes je z hotela ubytovňa, v časti priestorov funguje fitnes centrum. Práve táto nová funkcia tam podľa mňa celkom zapadla – vnútorné priestory sú totiž tmavšie, nepreniká do nich veľa svetla, a preto sa pre ne hľadá vhodné využitie len ťažko. Samotná stavba však má veľkú architektonickú aj technickú hodnotu. Zaujímavé je najmä opláštenie z kanelúrovaného betónu – netuším, ako ho vtedy vyrábali, ale pôsobí veľmi výrazne a nadčasovo. Keď som mala možnosť nazrieť do technického zázemia, zaujali ma rozsiahle podzemné priestory a tunely, ktoré slúžili na rozvody teplej vody a kúrenie. Z technického aj architektonického hľadiska ide o pozoruhodnú stavbu, ktorá sa dnes musí prispôsobovať súčasným podmienkam.
Lívia Gažová: Zaujímavosťou je, že hotel Váh bol v jednej publikácii dokonca zamenený s piešťanským Domom umenia – na pohľad sú si totiž veľmi podobné. Či išlo o priamu inšpiráciu alebo len náhodnú podobnosť, nie je úplne jasné. V porovnaní s Domom umenia pôsobí hotel Váh oveľa surovejšie, hoci oba využívajú pohľadový betón. Obe stavby možno zaradiť k brutalizmu, no hotel Váh – aj vzhľadom na svoju funkciu – nepôsobí tak prepracovane a elegantne ako Dom umenia.
Mnohí Piešťanci prezývajú hotel Váh „malý Dom umenia“ a ten sa pred tromi rokmi stal národnou kultúrnou pamiatkou. Mohol by hotel Váh mať podobný význam – že by si zaslúžil zaradenie medzi pamiatky takéhoto typu?
Lívia Gažová: Dom umenia získal status národnej kultúrnej pamiatky najmä vďaka autenticky zachovaným interiérom, menu architekta a ďalším hodnotám. Pri hoteli Váh však už v interiéri skoro nie je čo chrániť, hoci samotná budova je stále pozoruhodná.
Architektúra 70. a 80. rokov často vyvoláva medzi verejnosťou rozporuplné reakcie. Prečo? A prečo je podľa vás dôležité tieto stavby dokumentovať, chrániť a propagovať? Napríklad ako vnímate situáciu s búraním Istropolisu v Bratislave, ktorý bol jednou z ikon tej doby?
Lívia Gažová: Verejnosť často vníma túto architektúru cez optiku režimu, v ktorom vznikala. V skutočnosti však mnohé stavby, ako hotel Váh či Dom umenia, neboli produktom ideológie, návrhy na ne neprichádzali nadiktované z Moskvy, ale reagovali na vtedajší medzinárodný architektonický vývoj. Patrili k tzv. internacionálnemu štýlu modernizmu, ktorý mal svoje obdobné prejavy po celom svete. Slovenská architektúra bola vtedy naozaj na tepe doby. Dnes ju niekedy neprávom považujeme za prekonanú, hoci práve zahraniční turisti ju oceňujú ako jedinečné dedičstvo – relikty socializmu, ktoré inde nenájdete. Slovensko nemôže konkurovať českej gotike ani budapeštianskej secesii. To, čo však zahraniční návštevníci u nás obdivujú, sú práve stavby z obdobia socializmu – jedinečné relikty svojej doby. My sami si k nim ešte len hľadáme cestu, zatiaľ čo ľudia zo zahraničia ich dokážu oceniť oveľa viac.
Ešte sa vráťme k ženám architektkám, ktoré pôsobili v Piešťanoch. Máme ich viacej, okrem spomínanej autorky hotela Váh, je tu ešte napríklad akademická maliarka Ivica Krošláková, ktorá navrhovala interiér Národného ústavu reumatických chorôb (NÚRCH), či Júlie Kunovskej, spoluautorky interiérov v Dome umenia. Mohli by ste nám tieto interiéry trochu priblížiť?
Lívia Gažová: Interiéry verejných stavieb zo socializmu boli často autorské a premyslené do posledného detailu – od architektúry cez mobiliár, svietidlá až po typografiu. Vznikali ako celok s originálnymi prvkami, ktoré dnes inde nenájdeme. V NÚRCH navrhla Ivica Krošláková okrem mobiliáru, aj podhľady do niektorých sál, svietidlá či typografiu orientačného systému. ( Poznámka redakcie: Ivica Krošláková bola manželkou architekta Viktora Šišoláka, autora budovy NÚRCH). Júlia Kunovská, manželka Ferdinanda Milučkého – autora Domu umenia – zasa spolupracovala s ním na realizácii interiéru, kde navrhovala kvetináče a ďalšie menšie prvky. Ale pracovala aj na úpravách interiéru v kaštieli v Moravanoch nad Váhom.
Piešťany majú aj tradíciu festivalu Sochy v parku, ktorý priniesol množstvo zaujímavých diel do verejného priestoru. Aké autorky sú v rámci tohto podujatia zastúpené? Zapájajú sa ženy sochárky do tohto festivalu pravidelne?
Lívia Gažová: Áno, dá sa povedať, že hej. Z ich realizácii by som spomenula kamennú ležiacu postavu od Kláry Patakyovej, ktorú nájdete pri Dome umenia. Mira Haberernová-Trančíková zase vytvorila keramické objekty, čo bol pre ženy v tom čase typický materiál – ľahšie sa s ním pracovalo než s kameňom. Zastúpená je tu aj Erna Masarovičová, dnes znovuobjavená autorka známa svojimi kovovými a často aj kinetickými objektmi. Pred hotelom Esplanade nájdete jej kovovú sochu páva.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.