Aká stratégia zachráni svet pred jeho definitívnym koncom? Keď sa ľudstvo spojí v boji proti spoločnému nepriateľovi

Štyria stratégovia

Kým v prvej časti trilógie oboznamoval autor čitateľov s fungovaním a plánmi mimozemskej civilizácie Trisolarisu, opisoval jej prvý kontakt so Zemou a rôzniace sa prístupy ľudí k jej plánovanej invázii, v druhej knihe sa sústredí na konkrétne stratégie odporu.

Berie pritom do úvahy aj širší kontext – aký dosah budú mať jednotlivé rozhodnutia na chod súčasnej civilizácie, z ktorej sa rozhodujúcej Bitky súdneho dňa dožijú len niektorí (vďaka možnosti hibernácie).

Hoci ide o metódu pokus – omyl, keďže planéta nikdy ničomu podobnému nečelila, postupuje ľudstvo až prekvapujúco racionálne a fakt, že sa národy vedia tak rýchlo a bezproblémovo zhodnúť, je priam utopický.

Napríklad: eskapizmus, teda stratégia opustenia Zeme a hľadania obývateľnej planéty, je postavená mimo zákon. Všetci by sa totiž na vesmírne lode nepomestili a zároveň by sa nedalo spravodlivo rozhodnúť o tom, kto by si to zaslúžil.

Viete si to predstaviť v našej realite? Vrstva najbohatších by si tam zakúpila svoje miestečko a zvyšok obyvateľstva by spokojne nechala zhorieť na prach.

Liou Cch’-sin sa opäť vyníma svojím zmyslom pre inováciu: plány pre záchranu Zeme majú vypracovať štyria vybraní stratégovia, ktorým sú pridelené (takmer) neobmedzené zdroje na ich realizáciu. Ich zámery však musia zostať skryté, aby ich sofóny neodhalili.

Tri mená – Frederick Tyler, Manuel Rey Diaz a Bill Hines – nie sú vzhľadom na ich profesný životopis a predchádzajúce skúsenosti žiadnym prekvapením, no štvrté nikto nečakal: je ním Luo Ťi, protagonista knihy, ktorého pre túto úlohu predurčil fakt, že sa naňho Trisolarčania aktívne pokúšajú spáchať atentát.

Tragické stvárnenie žien

Hoci je Temný les plný filozofických úvah, opisov zložitých vedeckých teórií a nových technológií, na rozdiel od Problému troch telies sa viac venuje aj samotným postavám, ktoré sú tentoraz rozvinutejšie.

Aj napriek tomu však treba poznamenať, že hoci má autor talent pre opis originálnych vízií budúcnosti, s vykresľovaním ľudí, ktorí by pôsobili živo a autenticky, má stále problém. Akoby išlo len o bezduché nástroje slúžiace na posúvanie deja.

Luo Ťi nie je žiaden úžasný hrdina, čo by nemuselo byť na škodu, lenže čitateľ s ním má problém akokoľvek súcitiť, priľnúť k nemu. Len ťažko sa na ňom dá nájsť niečo sympatické a najhoršie je to pri jeho vzťahu k ženám.

Spočiatku ide o zaujímajú pasáž: jeho vtedajšia priateľka mu dala za úlohu predstaviť si ideálnu ženu a Luo Ťi sa do toho tak zahĺbil, až sa jej napokon nedokázal zbaviť – mal pocit, že je skutočná a že ho sprevádza na každom kroku.

„Majstrovské dielo spoznáš podľa toho, že postavy v ňom ovládnu svojho tvorcu. Spisovateľ ich nemôže ovládať a niekedy dokonca ani predpovedať, čo urobia najbližšie. Môže ich len s úžasom sledovať a zaznamenávať ich život do najmenších podrobností ako voyeur. Tak sa rodí klasická literatúra,“ povedala mu vtedy priateľka – aké paradoxné, že takáto myšlienka vzišla z pera človeka, ktorý sa jej sám nedokáže pridŕžať.

Hoci neskôr pokračuje: „Dnešní spisovatelia však už stratili schopnosť skutočne tvoriť. Z ich materníc sa rodia iba črepy a čudáci, ktorých krátke životy sú len tajomnými kŕčmi bez zjavnej príčiny.“

Dokonalá žena Lua Ťiho je opísaná tak, že by to bolo až groteskné, keby to nebolo také smutné. Je nádherná, jemná, nemá takmer žiadne povahové črty, vlastnosti či záujmy… Ale dobre, ak by existovala v hraniciach jeho predstavivosti, ešte by sa to dalo pochopiť.

Lenže dej potom naberie šialený smer – keď Luo Ťi získa právomoci stratéga, vyžiada si vilu kdesi uprostred prírody a svojho priateľa Š-Čchianga poprosí, aby mu na základe podrobného opisu túto ženu našiel. A jemu sa to podarí, no to nie je to najabsurdnejšie – privedie mu svoju vlastnú neter…

Možno túto neuveriteľnú náhodu vysvetlí ďalšie pokračovanie, pretože sa vyslovene žiada. Vzhľadom na to, ako realisticky sa snaží pôsobiť zvyšok knihy, je tento zvláštny úsek poriadne pritiahnutý za vlasy – akoby Liou Cch’-sin nedokázal odolať pokušeniu zakomponovať do príbehu aj kúsok svojej nenaplnenej fantázie.

Ak by ste čakali, že prechodom do reality nadobudne táto osudová žena nejaké vlastné špecifiká, túžby či motívy, mýlite sa – jej úlohou je vyzerať pekne, správať sa poddajne, takmer až detsky, a rozvíjať dejovú líniu Lua Ťiho, ktorému by prekážalo, ak by mala doktorát – má byť inteligentná len „tak akurát“.

Aj keď zarátame kultúrne rozdiely, tak je to stále cez čiaru. Luo Ťi sa s ňou (nebudeme spomínať meno, veď načo?) ožení, majú dcérku a ich spoločný život pripomína vyumelkovanú idylku Belly a Edwarda z Twilightu. Ženských postáv je v Temnom lese ako šafranu a ak čakáte na pohľad z ich perspektívy, tak márne.

Je budúcnosť naozaj taká svetlá?

Samotný príbeh je pútavý, a hoci sa autorovi darí budovať napätie, predsa len by bolo fajn, keby dokázal plynulejšie prepájať jednotlivé dejové línie, ktoré sa často zdajú byť akoby porozhadzované.

To najlepšie však prichádza na záver, keď sa konečne dostávame do budúcnosti, v ktorej sa odráža jeho neskutočná imaginatívnosť.

Nejde pritom len o rôzne moderné vychytávky, pri ktorých sa človek nevyhnutne zamýšľa nad ich zmyslom (samozapaľovacie cigarety či dotykové obrazovky na každom hladkom povrchu), ale aj o rozdiely medzi generáciami.

„Prebudení“, teda ľudia zo starých čias, ktorí sa uložili do hibernácie, sú ostrieľaní realisti, ktorí sú prípravení na to najhoršie. Svet, do ktorého „pricestovali spánkom“, je však celkom iný, než čakali – všetci sú šťastní a presvedčení o tom, že ľudstvo nad Trisolarčanmi zvíťazí.

Ukáže sa, že hoci „prebudení“ pochádzajú z minulosti, majú novej ére čo ponúknuť – predovšetkým svoj triezvy pohľad na vec a schopnosť fungovať pod tlakom, spôsobeným apokalypsou klopkajúcou na dvere.

Kniha vrcholí šialenou akčnou sekvenciou a zvratom, ktorý – hoci sa tak trochu dal očakávať – predsa len tvorí naozaj uspokojivý, nie však definitívny záver. Ten nás čaká až v treťom diele, v ktorom sa konečne dozvieme, či sa ľudstvu podarí prežiť.