Za touto hranicou už ide do tuhého. Expert varuje pred scenárom, ktorý môže tvrdo udrieť na svetovú ekonomiku

Odborník zároveň varuje, že ak by vojna na Blízkom východe trvala dlhšie ako tri mesiace, zablokovali by sa kľúčové námorné trasy a neobnovili dodávky cez ropovod Družba, následky pre svetovú ekonomiku by mohli byť mimoriadne vážne. Podľa neho by preto aj slovenská vláda mala mať pripravených niekoľko krízových scenárov a mala by byť pripravená aj na ten najhorší.

Šéf Medzinárodnej agentúry pre energetiku Fatih Birol prirovnal súčasnú situáciu k ropnej kríze zo 70. rokov minulého storočia aj ku kríze, ktorá nastala po ruskom útoku na Ukrajinu. Sedí podľa vás takéto prirovnanie?

Cenový šok určite hrozí, ale k ropným šokom zo 70. rokov by som to neprirovnával. Vtedy bola situácia úplne iná. Svet na taký otras nebol pripravený a väčšina západných krajín bola výrazne závislá od ropy z Blízkeho východu. Ropa mala vtedy v ekonomike oveľa väčšiu váhu ako dnes. V súčasnosti už majú mnohé krajiny diverzifikovanejší energetický mix. Pri niektorých štátoch, ktoré takýto posun neurobili, by sa o podobnosti hovoriť dalo, ale nie pri celom svete. Skôr by som to prirovnal k cenovému šoku po ruskej invázii na Ukrajinu.

V čom je to podobné práve s obdobím po útoku Ruska na Ukrajinu?

Vtedy sa prerušili dodávky zemného plynu z Ruska do Európy. Európa bola v tom čase približne na 40 percent závislá od ruských zdrojov. Dôsledkom bol prudký rast cien a výrazný cenový šok. Dnes vidíme podobný mechanizmus. Ak by však vojna na Blízkom východe trvala dlhšie ako tri mesiace, následky by mohli byť ešte dramatickejšie než po ruskej invázii.

Ako útoky zasiahnu samotný Irán a jeho ekonomiku?

Iránska ekonomika je od roku 1979 predmetom prerušovaných sankcií, a tie sú prísne takmer nepretržite od roku 1995, s krátkym obdobím zmiernenia medzi rokmi 2016 a 2018, predtým ako boli v roku 2018 opäť sprísnené a pokračujú dodnes. Tieto obmedzenia ju výrazne oslabili. Irán bol kedysi druhou najväčšou ekonomikou regiónu, dnes ho už predbehli aj Spojené arabské emiráty (SAE) a jeho hospodárska sila je menšia než ekonomika SAE. Na druhej strane, iránska ekonomika je v porovnaní s viacerými krajinami Perzského zálivu diverzifikovanejšia. Aj tak však bude vojna a ďalšie reštrikcie citeľne doliehať na životnú úroveň obyvateľov. Netreba zabúdať ani na vnútorné politické napätie a represie, ktoré krajinu oslabovali už pred týmto vojenským konfliktom.

A čo ostatné krajiny regiónu, najmä tie, ktoré vyvážajú ropu a plyn do sveta, napríklad Katar či Saudská Arábia? Ako ich zasiahlo obmedzenie plavby cez Hormuzský prieliv?

Pre tieto krajiny je to veľmi vážny problém. Irán aj napriek sankciám stále vyváža približne dva milióny barelov denne, najmä od roku 2023. Ak sa pozrieme na ďalších producentov v Perzskom zálive, ich ekonomiky sú od vývozu ropy a plynu silno závislé. Obmedzenie alebo zastavenie plavby cez Hormuzský prieliv ich negatívne zasiahlo a zároveň poškodilo aj svetovú ekonomiku. Už dnes sa odhaduje, že rast svetového obchodu s tovarmi bude slabší než vlani. Ak by vojna trvala dlhšie, tento pokles by sa ešte prehĺbil. Zasiahnuté by boli aj služby, najmä komerčná doprava. Zhoršilo by situáciu ešte viac, keby sa zastavili plavby cez prieliv Bab-al-Mandab, ktorým prichádza okolo 12 percent svetového obchodu a prechádza približne 21-tisíc obchodných lodí, pretože spomínaný prieliv je ohrozený milíciou Húsiovcov na severe Jemenu, ktorá je podporovaná Iránom. Preto ak by sa to stalo, čo nie je vylúčené, tok tovaru by sa zastavil, čo by malo veľmi vážne následky pre globálny obchod a globálnu produkciu.

Trúfate si odhadnúť, kedy by americký prezident Donald Trump mohol konflikt zastaviť?

Donald Trump je veľmi nepredvídateľný. Jeho rozhodnutia sú ťažko odhadnuteľné a vstupuje do nich veľa faktorov. Na jednej strane je tu tlak zo strany ázijských ekonomík, ako sú India, Japonsko či Južná Kórea, ktoré sú dôsledkami prerušenia dodávok zasiahnuté. Na druhej strane sú tu spojenci USA v Perzskom zálive. Ak by bol Hormuzský prieliv uzatvorený dlhšie, nestrácali by len príjmy z ropy a plynu, ale mohli by čeliť aj potravinovej kríze, keďže tieto krajiny sú vo veľkej miere závislé od dovozu potravín a ďalších tovarov.

Pri akej cene ropy by ste už povedali, že svetová ekonomika nesmeruje len k spomaleniu, ale k reálnej recesii? Existuje nejaká psychologická hranica?

Ak by cena ropy vystúpila nad 200 dolárov za barel, riziko recesie by už bolo výrazné, ak, samozrejme, vychádzame z definície MMF, že globálna ekonomická recesia nastáva vtedy, keď sa dosiahne výrazný pokles hrubého domáceho produktu (HDP) na obyvateľa na celom svete a tento pokles globálnej produkcie sa však musí časovo zhodovať so zhoršením ďalších kľúčových makroekonomických ukazovateľov, ako sú obchod, kapitálové toky, priemyselná produkcia, spotreba ropy, miera nezamestnanosti, investície na obyvateľa a spotreba na obyvateľa. Treba povedať, že MMF prognózoval rast svetovej produkcie na tento rok 2026 okolo 2,7 percenta. Z tohto predpokladu by dlhšia vojna na Blízkom východe ohrozila rast globálnej ekonomiky a svetu by hrozila ďalšia globálna recesia. Napriek tomu by som automaticky nepredpokladal, že recesia naozaj nastane. Dnes majú veľkú váhu aj tie časti svetovej ekonomiky, ktoré nie sú tak silno závislé od energií z tohto regiónu. Takže áno, pri cene nad 200 dolárov by takýto scenár bol možný, ale nebol by nevyhnutný.

Boli sme historicky niekedy blízko k hranici 200 dolárov za barel?

Nie, nominálna cena ropy sa na 200 dolárov za barel ešte nedostala. Navyše treba povedať, že aj nižšia nominálna cena mala v minulosti inú váhu ako dnes. Keď sa ropa v 70. rokoch pohybovala okolo 45 dolárov za barel, jej dosah na ekonomiku bol vzhľadom na vtedajšiu štruktúru hospodárstva oveľa silnejší, než by bol dnes pri výrazne vyšších nominálnych cenách.

Dá sa teda vôbec odhadnúť, ako by trhy reagovali, keby sa ropa k 200 dolárom priblížila?

Len veľmi opatrne. Na cenu ropy nepôsobí iba geopolitika. Krátkodobo trhy reagujú najmä na politické a bezpečnostné riziká, ale z dlhodobého pohľadu rozhodujú trhové faktory, predovšetkým ponuka a dopyt. Navyše viaceré krajiny dovážajúce ropu majú stále rezervy, ktoré by dokázali časť šoku tlmiť.

Čo dnešný rast cien ropy znamená pre infláciu? Ide iba o drahšie tankovanie alebo sa spúšťa širší dominový efekt?

Určite nejde len o ceny na čerpacích staniciach. Ak rastú ceny ropy a zemného plynu, rastú aj ceny ďalších výrobkov a služieb. Je to klasický multiplikačný efekt. Dražejú energie, doprava, výroba aj produkty, ktoré sú od energií priamo a nepriamo závislé. V krajinách, ktoré sú odkázané na dovoz energetických komodít, to bude mať negatívny vplyv na infláciu. Platí to aj pre Slovensko. Ak by sa neobnovili dodávky cez ropovod Družba a vojna na Blízkom východe by trvala dlhšie ako tri mesiace, ceny benzínu a nafty by citeľne rástli aj u nás a v ďalších krajinách strednej a východnej Európy.

Viacerí odborníci hovoria, že aj keby sa konflikt skončil rýchlo, následky budeme znášať ešte roky. Súhlasíte?

Nemyslím si, že by dôsledky na ceny ropy a plynu museli trvať celé roky. Zatiaľ totiž nie je kriticky zasiahnutá celá infraštruktúra. Ak je poškodená len časť kapacít, krajiny vedia obnoviť zasiahnuté zariadenia v priebehu jedného roka, možno aj skôr. Tým by sa obnovili aj dodávky. Veľa teda závisí od rozsahu fyzického poškodenia infraštruktúry.

Ako by sa táto kríza mohla preniesť na Slovensko? Cez ceny pohonných hmôt, plynu a elektriny alebo skôr cez slabší výkon nemeckej ekonomiky, na ktorú sme viazaní?

Oboje. Priamy kanál sú ceny pohonných hmôt a následne inflácia. Veľmi dôležité je preto obnovenie toku ropy cez Družbu. Ak by k tomu nedošlo a vojna by sa predĺžila, pocítili by to peňaženky všetkých slovenských domácností. Zároveň by nás zasiahol aj nepriamy efekt cez spomalenie ekonomík, na ktoré je Slovensko viazané, najmä Nemecka.

Európska komisia tlačí na Ukrajinu, aby sa pohla oprava Družby. Uvedomila si podľa vás, že tento ropovod je pre strednú Európu kľúčový?

Určite áno. Pre Slovensko a Maďarsko je ropovod Družba strategický. Ak by Európska únia netlačila na obnovu tohto toku, poškodila by ekonomiky členských štátov, predovšetkým Slovenska a Maďarska, a tým aj samu seba. Alternatívy zo strednodobého hľadiska nie sú dostatočné, najmä ak by zároveň nastali problémy aj v Hormuzskom prielive. V takej situácii by bola Družba pre región zásadne významná.

Stále pritom nie je jasné, či by alternatívna cesta cez ropovod Adria vedela zvládnuť prepraviť veľké objemy ropy bez dostatočného testovania. Sme teda v patovej situácii?

Áno, presne to je problém. Ak by bol obmedzený Hormuzský prieliv a zároveň by nefungovala Družba, alternatívy by boli v krátkom a strednom horizonte minimálne. Teoreticky by časť výpadku mohli pokrývať Spojené štáty, ale aj tam by to znamenalo rast cien tejto strategickej suroviny. Negatívne dôsledky by tak pocítila nielen východná Európa, ale v konečnom dôsledku celá Európska únia.

Na Slovensku zatiaľ ceny na pumpách nerastú tak prudko ako napríklad v Rakúsku. Čím si vysvetľujete túto konzervatívnejšiu cenovú politiku?

Podľa mňa je za tým aj tlak vlády na Slovnaft a snaha, aby ceny nezvyšoval tak dramaticky ako v iných krajinách. Vnímam to ako formu úzkej spolupráce medzi štátom a veľkým energetickým hráčom na trhu. Štát poskytol aj časť svojich ropných rezerv. Ide o krok, ktorý pomáha tlmiť okamžitý šok pre domácnosti aj firmy, čo pozitívne hodnotím.

Ak by konflikt trval dlhšie než tri mesiace, čo by podľa vás mala robiť slovenská vláda?

Každá vláda by mala v prvom rade chrániť záujmy svojich občanov. Mala by pripraviť niekoľko krízových scenárov a byť pripravená aj na ten najhorší. Teda na situáciu, že sa neobnoví ropovod Družba a zároveň budú narušené aj dodávky z Blízkeho východu. V takom prípade treba hľadať alternatívne zdroje, či už z Afriky, alebo zo Spojených štátov, alebo z iných častí Európy. Kľúčové je mať pripravený plán skôr, než kríza naplno udrie.

Keď sa pozrieme napríklad rok dopredu, čo rozhodne o tom, či si na tento konflikt budeme spomínať len ako na krátkodobý výkyv, alebo ako na začiatok novej energetickej éry? Napríklad takej, aká nastala po ropnej kríze v 70. rokoch.

Nemyslím si, že by to malo spustiť zmenu porovnateľnú so 70. rokmi. Svet je dnes na energetické otrasy pripravený lepšie. Krajiny majú pestrejší energetický mix, väčší význam majú obnoviteľné zdroje a aj zemný plyn má v mnohých ekonomikách výraznejší podiel než kedysi. Samozrejme, pripraviť sa treba aj na najhorší scenár, ale neočakávam, že by bol svetový energetický trh zasiahnutý takým spôsobom ako počas ropných šokov v 70. rokoch.