Od verneoviek k gramofónom: Príbeh muža, ktorý sa zamiloval do minulosti - Reportáž - Žurnál

Pokračovanie článku: Od verneoviek k gramofónom: Príbeh muža, ktorý sa zamiloval do minulosti

Historické lode v obývačke

Keď sa presúvame z poschodia domu rodiny Tokovských na prízemie, uchváti nás iný zberateľský „kúsok“, model starej lode, ktorý spomínaný muž zostrojil pred rokmi, pričom doma má tri takéto exponáty. „Keď som bol chlapcom, bol to môj koníček. Veľmi ma oslovili modely zaoceánskych plachetníc zo 17. a 18. storočia, neskôr aj novšie modely. Ale predovšetkým lode z obdobia, keď ešte nemali iný pohon ako plachty,“ hovorí. Pred nami vidíme sklom chránený model švédskej kráľovskej lode Vasa z roku 1628. Zaujala ho tým, že sa potopila hneď počas prvej plavby.

„To bolo aj veľkým nešťastím, lebo v tom čase bolo Švédsko veľmi chudobnou krajinou a tá loď bola veľmi honosná, zdobená zlatom. Chceli sa ňou popýšiť, veď kráľovstvo vtedy stála takáto loď celú tretinu rozpočtu. Dočítal som sa, že zhruba V 70. rokoch 20. storočia túto loď vytiahli z mora a v Štokholme pre ňu vytvorili krásne múzeum, kde si ju ľudia môžu obzrieť naživo. Je obrovská a nádherná. Keď som ju videl naživo, neveril som, že takú veľkú loď bolo možné postaviť. A na základe nej aj vedci a výskumníci zistili, ako sa podobné lode stavali, akým spôsobom sa drevo spájalo, obrábalo,“ so záujmom rozpráva zberateľ.

Foto: ANDREA ELIÁŠOVÁ Dielňa Michala Tokovského.

Tento typ lode dokončil, keď mal tridsať rokov, ale práce na tomto modeli začal ešte v mladosti. Prerušil ich kvôli štúdiu a celkove zhruba tri roky mu trvalo zostavenie celej lode. Model pochádza zo stavebnice, teda bol vytvorený s predtlačeným plánom a väčšina dielov je z dreva. Pri tvorbe plachiet musel použiť zaujímavý postup: po ich vystrihnutí z plátna musel materiál namočiť do nasýteného roztoku cukru a nechať vysušiť na oblom predmete, aby držali tvar. Dnes však podľa neho už „fičia“ najmä plávajúce modely lodí.

Zahrá na ňom každý?

Samohracie piano (hovorí sa mu aj pianola) značky Baldwin je poslednou novinkou v zbierke pána Michala. Funguje na pneumatickom princípe. Pochádza z roku 1926 a vyrobili ho v Amerike. Bolo obdobie, keď takýto typ klavíra túžilo mať doma veľa ľudí, lebo ste nemuseli ovládať hru na tomto nástroji, a pritom ste dokázali zahrať pôsobivú skladbu. Ako je to možné? Toto piano je schopné samo zahrať melódiu, ak doň vložíte špeciálnu rolku – zvitok s už zaznamenanou skladbou. Nastavuje sa iba rýchlosť skladby. Stačí, aby človek sediaci za pianom stláčal pedále a tak poháňa celý systém, pričom klaviatúra počas tohto procesu sama hrá skladbu, ktorú ste prostredníctvom rolky vložili na určené miesto. Tento vynález sa rozšíril hlavne po roku 1900, ale po elektrifikácii a rozšírení rádia začala táto „móda“ upadať.

Foto: ANDREA ELIÁŠOVÁ Michal Tokovský pri modeli lode, ktorý postavil.

Tip na túto unikátnu pianolu dostal Michal Tokovský od známeho, tiež zberateľa. „Niekto ju ponúkal na Slovensku na internete. Ale s dôvetkom, že nie je funkčná. Zavolal som na dané telefónne číslo a odvtedy mám ďalšiu spriaznenú dušu – Janka Brantála, ktorý zbiera podobné veci, napríklad má niekoľko stoviek starých žehličiek,“ prehodí hostiteľ.

Našťastie u Tokovských našli pre piano v obývačke miesto. „Je to pomerne veľký kus nábytku, ktorý potrebuje svoj priestor, a je aj pomerne ťažký, váži do tristo kíl.“ Momentálne čaká na opravu – s tou mu pomáha pán Valovič zo Serede, ktorý sa vyzná v organoch. „Na všetky opravy si netrúfam. Dostal som radu, aby som hľadal opravára medzi tými, ktorí robia servis organov a našiel som jedného pána, ktorý mi už opravuje mechy v pianole, tie totiž celý systém dávajú do pohybu. Lebo dostatok vzduchu je dôležitý faktor. Tento vynález stále funguje bez elektriny a akéhokoľvek impulzu modernej doby,“ nadchýna sa Michal Tokovský.

Na pianole má položený súbor roliek s nahratými skladbami, prevažujú džezové motívy z 20. a začiatku 30. rokov, ktoré boli v USA veľmi populárne. Pokiaľ ide o ceny takýchto klavírov, závisia od značky, množstva ovládacích prvkov, spôsobu zreštaurovania, ale plne funkčné modely sa pohybujú v sumách 2 500 až 3 000 eur. No nájdete aj drahšie, za 10 000 až 15 000 eur. Vášnivý zberateľ nezabudne vyjadriť poďakovanie manželke Mirke, že toleruje tento zvláštny koníček, ktorý je náročný na čas, priestor aj financie.

Odchádzajúc z tejto rodiny nám padne zrak ešte na sériu krížikových výšiviek, ktoré vytvoril Michal Tokovský. Naše prekvapenie korunuje odpoveďou: „Moja mama aj stará mama rady vyšívali a mňa to chytilo, keď som mal 15–16 rokov, zapáčili sa mi takéto ručné práce. Tak som to skúšal a pár obrázkov som si vyšil. Ale dnes už nato nemám čas.“ Vyprevádza nás priznaním, že by ešte aspoň pomyselne chcel zažiť obdobie zlatej éry fonografov a gramofónov. „Môcť sa nadýchnuť toho nového, čo vyšlo z fabriky, to je sen asi každého zberateľa, zanietenca, ktorý má rád históriu. Teda zažiť éru, keď to vznikalo,“ dodá na záver s tým, že vďaka nevšednej záľube sa naučil zručnosti, práci s drevom, ako ho ošetrovať, ale aj ako oživiť starý kov, ako sfunkčniť vec, ktorá nefungovala päťdesiat či šesťdesiat rokov, a to je devíza.

Foto: ANDREA ELIÁŠOVÁ Gramofón s netypickou drevenou trúbou.

„Pre mňa niet krajšieho pocitu, ako keď dostanete do rúk prístroj, ktorý bol v dezolátnom stave – a on ožije. Prináša mi to radosť a životnú náplň. Napokon, každá záľuba, ktorú viete zhodnotiť, vás niekam posunie,“ dodáva. A napokon, zrejme každá záľuba, ktorá sa v spoločnosti snaží uchovať cit pre to, čím predchádzajúce generácie poľudštili a skrášlili svet, robí ľudí vnímavejšími, lepšími.

Predchádzajúca strana