Vodičák za cenu vily? Prvé Slovenky za volantom museli mať odvahu aj peniaze. Ako si vybojovali právo šoférovať? - Neznáma história - Správy

Správy / Neznáma história

Pokračovanie článku: Vodičák za cenu vily? Prvé Slovenky za volantom museli mať odvahu aj peniaze. Ako si vybojovali právo šoférovať?

Za karamboly mohli hlavne muži. Nedovolene rýchli

Niekedy začiatkom 30. rokov začali prichádzať správy o výskumoch v USA. Prišlo sa na to, že ženy za volantom sú opatrnejšie a spôsobujú menej nehôd ako muži. S pribúdajúcimi automobilmi a hustnúcou cestnou premávkou to bolo čoraz zjavnejšie.

V roku 1922 evidovali na Slovensku – podľa údajov historika Jána Tibenského – iba 621 motorových vozidiel, z nich 548 vlastnili súkromné osoby. To bol zhruba o 200 vozidiel nižší stav, ako v čase vzniku ČSR, čiže o štyri roky skôr.

Na jedno motorové vozidlo pripadalo vtedy u nás vyše 4 820 obyvateľov (pre porovnanie dnes sú to – podľa regiónov – len dvaja obyvatelia či dokonca jeden).

Auto bolo v tých časoch pre veľkú väčšinu Slovákov i Čechov nedostupné. Dovozu väčšieho počtu automobilov zo zahraničia bránili vysoké colné bariéry. Domáce automobilky vyrábali malé série a rastúci dopyt zvyšoval ich ceny.

Podľa zistení historika Mikuláša Jančuru auto Praga Alfa, ktoré sa považovalo za ľudový typ vozidla, stálo pred sto rokmi okolo 50-tisíc korún. Úradník alebo živnostník vtedy zarábal v priemere 1 300 korún mesačne a kvalifikovaný robotník 25 korún denne. Mohli si vari dovoliť takýto luxus? Ale už vtedy zapĺňali správy o autonehodách čierne kroniky slovenských denníkov a nezriedka sa dostávali s palcovými titulkami aj na ich prvé strany.

Napríklad začiatkom júla 1924 uverejnili Slovenské ľudové noviny správu o „strašnom nešťastí“, ktoré sa stalo ešte 26. júna v Košiciach. Automobil tamojšej štátnej nemocnice s jej riaditeľom „uháňal nedovolenou rýchlosťou 60 km/hod. (!) hlavnou ulicou k železničnej stanici“, aby tam počkal na rýchlik z Prahy. Mal ním pricestovať minister zdravotníctva ČSR. V tom čase prechádzal cez cestu úradník skladového družstva Matej Kozák. Auto ho zrazilo a „hodnú chvíľu vlieklo za sebou“. Obeť utrpela početné zranenia, ktorým po prevoze do nemocnice podľahla.

Iný príklad: 6. septembra 1928 zrazil vodič osobného auta Koloman Gábor pri továrni v Hnúšti deväťročného Antona Rovňana tak nešťastne, že dieťa ostalo na mieste mŕtve. „Chlapec údajne vbehol pod auto a vodič sa už nemohol nešťastiu vyhnúť,“ napísal týždenník Gemer – Malohont vychádzajúci v Rimavskej Sobote.

Ale aj v tomto prípade sa pod tragédiu podpísala nedovolená rýchlosť. Pritom minister s plnou mocou pre správu Slovenska vydal už v júli 1922 nariadenie tohto znenia: „Vnútri miest a obcí smú byť osobné automobily najviac 25 km rýchlosťou za hodinu hnané, aj to za predpokladu, že cesta je celkom voľná.“

Keď človek dnes pozoruje kolónu staručkých automobilov, ktorých majitelia sa ponáhľajú na zraz veteránov, nemôže si nepoložiť otázku: ako len mohli tieto krehotinky spôsobiť pred sto rokmi toľko nešťastia na cestách? Mohli, a ešte ako. Hoci podľa platných predpisov sa mali pohybovať pomaly, takmer ako – kone.

Príčiny rastúcej nehodovosti na začiatku masového motorizmu však sotva možno redukovať iba na nedovolenú rýchlosť. Tá sa, mimochodom, nariadením z roku 1935 zvýšila na 35 km/hod v obciach a na 50 km/hod. mimo nich!

Predchádzajúca strana