Život v Iráne? Žila by som ešte s rodičmi, plat by mi stačil len na prežitie, hovorí vedkyňa z SAV

V rozhovore sa dočítate:

• čo ich o Izraeli a USA učili v škole,
• čo majú Slovensko a Irán spoločné,
• či boli Irán a Izrael vždy „na nože“,
• či by Irán zaútočil na EÚ,
• čo považuje za najväčšiu chybu, ktorá sa po revolúcii stala,
• kto by mal podľa nej prevziať v Iráne moc,
• ako by vyzeral jej život, keby zostala v Iráne.

Žijete na Slovensku od roku 2019. Zažili ste pri príchode výrazný kultúrny šok?

Vnímam veľa rozdielov – od vzhľadu a náboženských pravidiel až po každodenný životný štýl. Najviac ma však prekvapili podobnosti, napríklad to, že Iránci aj Slováci si vyzúvajú topánky, keď vchádzajú niekomu domov.

Keď sa pozriete ešte ďalej do minulosti – aké bolo vaše detstvo v Iráne? Bolo iné ako detstvo slovenských detí?

Moje detstvo v Iráne bolo v mnohých smeroch podobné – hranie sa s priateľmi, chodenie do školy a trávenie času s rodinou. Niektoré veci však boli dosť odlišné. Napríklad dievčatá a chlapci sú v školách oddelení až do univerzity a rodiny sú často viac ochranárske, najmä voči dievčatám. Deti sú tiež vedené zostať pri svojich rodinách aj keď dospejú. Ak by som stále žila v Iráne, pravdepodobne by nebolo prijateľné, aby som žila samostatne ani teraz, keď mám 36 rokov. V školách boli dievčatá tiež často povzbudzované skôr k tomu, aby sa sústredili na domáce povinnosti, než aby boli pripravované na rovnocenné postavenie v živote.

Momentálne pracujete ako vedkyňa v Slovenskej akadémii vied. Bolo ťažké začleniť sa do slovenskej vedeckej komunity?

Nie som si istá, či je to špecifické pre Slovenskú akadémiu vied, alebo je to tak vo všeobecnosti, ale jednou z výziev, s ktorou som sa stretla, bola, že niektorí vedci, najmä zo staršej generácie, sú neochotní prijímať zmeny – najmä pokiaľ ide o modernizáciu alebo nové prístupy. Niekedy sú tieto myšlienky vnímané ako tie, ktoré prichádzajú zo Západu a nie vždy sú vítané. Existujú však aj výnimky – napríklad môj školiteľ bol veľmi otvorený a podporoval ma. Celkovo sa situácia postupne zlepšuje a myslím si, že prostredie sa stáva otvorenejším novým myšlienkam.

Mali ste možnosť navštíviť svoju domovskú krajinu a rodinu, odkedy ste sa presťahovali na Slovensko?

Áno, odkedy som emigrovala, navštívila som Irán trikrát. Mohlo to byť aj častejšie, ale takmer dva roky som nemohla cestovať kvôli pandémii COVID-19, keď platilo veľa cestovných obmedzení. Potom boli v regióne aj ďalšie problémy, napríklad politické napätie, protesty alebo konflikty na Blízkom východe, ktoré niekedy cestovanie sťažovali.

Zdá sa mi, že od pandémie a invázie Ruska na Ukrajinu vo februári 2022 sa v mnohých rodinách stali tieto témy „nášľapnou mínou“. Ako to máte u vás v rodine? Hovoríte otvorene aj o politických názoroch? Sú témy, o ktorých sa z hľadiska ich bezpečnosti na diaľku vôbec nerozprávate?

Pokiaľ ide o covid, situácia v Iráne bola dosť zložitá a vakcíny dorazili pomerne neskoro kvôli politickým rozhodnutiam. Vodca Ali Chameneí začiatkom roku 2021 zakázal dovoz vakcín vyrobených v USA a Spojenom kráľovstve. Politika výrazne ovplyvňuje každodenný život, takže ľudia o nej veľa hovoria. V mojej rodine sme o tom diskutovali otvorene – pamätám si dokonca, že som mala veľa debát s otcom o politických otázkach.

Spojené štáty a Izrael zaútočili pred týždňom na Teherán a zabili ajatolláha Alího Chameneího. Mali ste možnosť hovoriť s rodinou o nedávnom vývoji vo vašej vlasti? Ako prežívali útoky USA a Izraela?

Útok sme očakávali už takmer dva mesiace. Na základe predchádzajúcich skúseností, najmä 12-dňového konfliktu medzi Iránom a Izraelom v júni minulého roka, som predpokladala, že keď sa to začne, režim môže obmedziť internet. Keď sa bombardovanie začalo, nemohla som s rodinou normálne hovoriť. Dokázali sa pripojiť len na pár minút, aby povedali, že sú v bezpečí.

V tom čase som veľa hovorila s priateľmi mimo Iránu. Keď sa rozšírila správa, že Ali Chameneí bol zabitý, mnoho Iráncov v zahraničí to oslavovalo. Neskôr sme videli, že ľudia v Iráne sa o tom dozvedeli až o niekoľko hodín neskôr a napriek vojnovej situácii a prítomnosti bezpečnostných síl niektorí dokonca vyšli do ulíc oslavovať.

Myslíte si, že bolo možné predvídať letecké útoky USA a Izraela? Očakávali ste ich?

Áno, ako som spomínala, po protestoch koncom decembra a v januári, v dôsledku ktorých bolo zabitých viac ako 36 000 ľudí a vyše 60 000 uväznili, mnohí Iránci evidovali vyhlásenia amerického prezidenta, že „pomoc je na ceste“. Preto veľa ľudí očakávalo, že vojna môže vypuknúť kedykoľvek.

Kde vás zastihla správa o útoku?

Na Slovensku bolo asi sedem hodín ráno, keď mi brat z Kanady napísal správu „Zasiahli!“. Hneď som o tom hľadala správy a videla som, že došlo k útokom na rezidenciu vedenia v Teheráne a na niekoľko ďalších miest. Moja rodina mala ešte internet, ale spojenie bolo veľmi slabé. Povedali sme im, aby boli pokojní a zostali doma. Žijú na juhu Iránu, nie v Teheráne, takže sme si mysleli, že budú viac v bezpečí, ale útoky sa celkom rozšírili, a dokonca aj moje mesto zasiahli niekoľkokrát.

Pokiaľ ide o smrť Alího Chameneího, myslím si, že to bolo niečo, po čom mnohí Iránci volali a dúfali, že bude výsledkom tohto konfliktu. Neočakávali sme však, že sa to stane hneď prvý deň. Keď sa to neskôr v noci objavilo v správach, bol to aspoň na niekoľko hodín jeden z najintenzívnejších momentov môjho života.

V tejto súvislosti by som chcela zmieniť aj dve posolstvá od mojich priateľov z Iránu, ktorí sa len ťažko dokázali pripojiť na internet a požiadali ma, aby som bola ich hlasom.

Môj prvý priateľ mi napísal, že aj keď pripravovali na výpadky elektriny, USA ani Izrael nezasiahli ani jednu elektráreň. Nezničili ani jednu rafinériu, petrochemický závod ani priemyselnú infraštruktúru. Z jeho osobnej skúsenosti mi povedal, že stáli v rade v pekárni a zrazu v okolí začalo bombardovanie, no vôbec sa nebáli. Môj kamarát si povedal, že sa teraz bojí oveľa menej, pretože vie, že to nemá nič spoločné s nami. Na rozdiel od protestov 8. a 9. januára, keď strieľali na každého na ulici. Ani po týždni útokov neboli počty obetí také ako v prípade protestov. Ako mohla Islamská republika zabiť toľko z nás za pár hodín?

Môj druhý priateľ mi povedal, že si plne uvedomuje nebezpečenstvo vojenského útoku. Rok slúžil v operačných oblastiach na juhovýchode Iránu a zažil strety a videl aj mŕtve telá. Udalosti z 8. a 9. januára však mali viac obetí než akýkoľvek ozbrojený konflikt. Pred mojimi očami vtedy zastrelili troch ľudí do hlavy. Môj kamarát hovorí, že nie je za vojnu, ale nebol a nie je spôsob, ako zastaviť zabíjanie zo strany Islamskej republiky vnútri aj mimo Iránu inak než zahraničným zásahom. Uvidíte, že s pádom Islamskej republiky sa zastaví financovanie teroristov v regióne a pre Irán vznikne mnoho príležitostí na ekonomický rozvoj.

Iránsky dron Šáhid zasiahol v pondelok v noci britskú vojenskú základňu na Cypre. Myslíte si, že by Islamská republika mohla podniknúť rozsiahly útok na Európsku úniu?

Islamská republika často naznačuje, že ak by mala padnúť, pokúsila by sa stiahnuť so sebou aj ostatných. Už sme videli, že útočila nielen na svojich nepriateľov, ale aj na krajiny v regióne, vrátane niektorých, ktoré boli považované za partnerov či spojencov. V čase, keď odpovedám na túto otázku, prichádzajú správy aj o útokoch súvisiacich s Tureckom. Preto si myslím, že ak by ich rakety alebo drony boli schopné zasiahnuť Európsku úniu, použili by ich. Netreba zabúdať, že iránske drony už používa Rusko vo vojne proti Ukrajine, takže ich použitie mimo regiónu nie je len hypotetické.

Ako dnes Iránci vnímajú Izrael?

Od detstva nás učili vnímať Izrael a Spojené štáty ako nepriateľov. V škole sme dokonca museli skandovať slogany proti nim. Mnohé roky to formovalo spôsob, akým ľudia premýšľali. Učili nás tiež, že Izrael nemá žiadne právo okupovať palestínske územie. Postupom času sa však môj pohľad zmenil. Začala som veriť, že každý národ a každý ľud si zaslúži rešpekt. Nemôžem hovoriť za všetkých Iráncov, ale osobne mi najviac záleží na tom, aby moja krajina rešpektovala ostatných a smerovala k mieru a demokracii. Od Palestínčanov aj Izraelčanov som počula, že bežní ľudia nemajú problémy s inými – mnohé konflikty spôsobujú skôr vlády než sami ľudia.

Boli vždy vzťahy medzi Iránom a Izraelom napäté?

Nie, vzťahy medzi Iránom a Izraelom neboli vždy napäté. Pred iránskou revolúciou v roku 1979 mali Irán a Izrael pomerne blízke vzťahy za vlády Mohammada Rezu Pahlavího. Irán bol v skutočnosti druhou moslimskou krajinou, ktorá uznala Izrael po jeho vzniku v roku 1948. Spolupracovali v oblasti obchodu, spravodajských služieb a vojenských projektov. Irán dodával Izraelu ropu a existovali priame lety medzi Tel Avivom a Teheránom. Obe krajiny sa tiež vnímali ako nearabské štáty v regióne ovládanom arabskými mocnosťami, a preto sa považovali za strategických partnerov.

Rozlišujú ľudia na Západe, že Irán nie je len ajatolláh a jeho sympatizanti?

Myslím, že dnes už áno. Pre mnohých Iráncov sa stalo takmer poslaním ukazovať, že Irán je odlišný od Islamskej republiky. Aj ja sama sa snažím neoznačovať súčasnú vládu jednoducho ako „Irán“, pretože krajina a jej ľudia nie sú to isté ako režim. Podľa môjho názoru jednou z najväčších chýb po iránskej revolúcii v roku 1979 bolo miešanie náboženstva a politiky. Mnohí Iránci sú moslimovia a aj naďalej nimi zostanú, čo je súčasťou kultúry krajiny. Ale riadiť krajinu striktne podľa náboženskej ideológie je v rozpore s demokraciou.

S Iránom sa spája obohacovanie uránu. Americký prezident Donald Trump obvinil Irán, že sa pokúsil napriek varovaniam vyvinúť jadrovú zbraň, a preto naň USA museli zaútočiť. Je vývoj jadrových zbraní témou medzi Iráncami?

Podľa môjho názoru, keby bol Irán demokratickou krajinou podporovanou vlastnými občanmi, nebolo by spravodlivé, aby krajiny, ktoré už jadrové zbrane majú, bránili ostatným ich vlastniť. V súčasnej situácii si však myslím, že ak by Islamská republika získala jadrovú zbraň, mohlo by to posilniť a predĺžiť diktatúru, podobne ako v Severnej Kórei. Preto to osobne nepodporujem.

Cítite ako Iránka žijúca v Európe tlak „vysvetľovať“ politiku svojej krajiny?

Moje názory boli vždy jasné a otvorene som o politike diskutovala s priateľmi zo zahraničia aj s kolegami tu. Chcem, aby vedeli, že iránsky národ je iný než jeho režim.

Po smrti Chámeneího sme videli, ako moderátor televízie oznamoval jeho smrť s plačom. Existujú v Iráne vôbec nejaké slobodné médiá? Ako sa bežní Iránci dostávajú k necenzurovaným informáciám? Videla som to, dalo sa očakávať, že takto zareagujú. V Iráne neexistujú slobodné médiá a vláda prísne kontroluje informácie. Dokonca varovala ľudí, že ak vyjdú do ulíc a budú prejavovať radosť, môžu byť zastrelení.

Kto podľa vás prevezme moc v Iráne po zosnulom ajatolláhovi Chámeneím? Aké sú možnosti?

Zatiaľ nebol oficiálne vybraný nový líder. Objavujú sa správy, že by ho mohol nahradiť jeho syn, a niektorí veria, že jeho názory sú podobné alebo dokonca prísnejšie než názory jeho otca. Nie je však jasné, či by takéto vedenie bolo stabilné, najmä keď sa situácia Islamskej republiky zdá byť čoraz zložitejšia. Budúcnosť Iránu môže tiež závisieť od výsledku vojny. Zároveň si myslím, že mnohí Iránci už Islamskej republike neveria, takže keď režim akceptuje zmenu alebo ustúpi, môže prísť k politickej zmene.

Aký scenár by bol podľa vás pre Irán najlepší?

Osobne si myslím, že budúcnosť Iránu by mala byť určená mierovým prechodom od Islamskej republiky, na základe slobodného a bezpečného referenda, ktoré zaručí nezávislosť a územnú celistvosť krajiny.

Ako silná je dnes emigrácia mladých vzdelaných Iráncov?

Keď som bola tínedžerka, často sa hovorilo o „odlive mozgov“ – najviac talentovaných a vzdelaných ľudí. Keď som však vyrástla a sama emigrovala, bolo jasné, že takmer každý, kto má príležitosť, sa snaží odísť, čo je veľmi smutné. Pre Islamskú republiku sa to nikdy naozaj nezdalo byť vážnou záležitosťou. Predstavitelia štátu často hovorili, že tí, ktorí nesúhlasia s ich názormi, môžu slobodne odísť do zahraničia. V niektorých prípadoch čelia ľudia, ktorí protestujú, väzeniu a niekedy aj ešte vážnejším následkom.

Ako by vyzeral váš život, keby ste zostali v Iráne?

Úprimne, neemigrovala som kvôli ekonomickej situácii. V tom čase nebola ekonomika v takom stave ako je dnes. To, čo ma nútilo odísť, bol nedostatok slobody v mnohých oblastiach života. Keby som zostala v Iráne, pravdepodobne by som stále žila s rodičmi, keby som nebola vydatá. Pravdepodobne by som veľmi tvrdo pracovala, aby som si pokryla základné životné náklady, ak by to vôbec bolo možné. A asi polovicu života by som strávila hľadaním VPN len preto, aby som sa mohla pripojiť na internet, čo je taký čierny humor, ale veľmi pravdivý.

Na Slovensku sa ešte stále v časti spoločnosti objavujú sklony hodnotiť ľudí podľa farby pleti alebo pôvodu, niektorí radi používajú vetu „nie som rasista, ale“. Stretli ste sa u nás ako Iránka s predsudkami či verbálnym atakom?

Našťastie, nikdy som tu osobne nezažila predsudky ani slovné útoky. Jediná vec, ktorá ma naozaj obťažovala, bola moja skúsenosť na cudzineckej polícii. Keď som tam išla prvýkrát, vôbec nehovorili po anglicky a neboli veľmi priateľskí ani ochotní pomôcť. Niekedy, keď ste sa opýtali na niečo, dokonca na vás kričali. Myslím, že situácia sa teraz zlepšila, hoci stále je ďaleko od ideálu. Čo sa týka farby pleti, mám iránskych aj indických priateľov, ktorí zažili urážlivé poznámky. Zo svojej skúsenosti však môžem povedať, že sú tu ľudia vo všeobecnosti dosť ohľaduplní, najmä k ženám.

Keď sa rozprávate so Slovákmi, ako vnímajú Irán ako krajinu?

Pre mňa bolo veľmi zaujímavé pozorovať, že tí Slováci, ktorí o Iráne niečo vedia, si ho zvyčajne spájajú s jeho veľkou históriou. Mnohí sa v škole učili o Perzii a Persepolise a dosť si vážia toto dedičstvo. Stretla som však aj ľudí, ktorí o Iráne vedia veľmi málo a považujú ho len za ďalšiu arabskú krajinu, čo je však celkom vzdialené od reality.

Je to už taký slovenský folklór, že zvykneme frflať aj na veci a služby, ktoré v iných krajinách nie sú až také funkčné, ak vôbec. Ako vy vnímate prístupnosť služieb na úradoch či zdravotníctvo v porovnaní s Iránom?

Nikdy som nežila v Teheráne, hlavnom meste Iránu, takže môj názor je založený na skúsenostiach z môjho mesta. Podľa mojich skúseností je kvalita zdravotníckeho personálu v Iráne veľmi dobrá. Mnohí lekári sú vysoko vzdelaní a niektorí dokonca pracujú v popredných inštitúciách po celom svete, pričom veľa vynikajúcich špecialistov stále zostáva v Iráne.

Hlavné výzvy súvisia s vybavením a dostupnosťou medicíny. Mnohé nemocnice majú pomerne staré zariadenia a dostupnosť niektorých liekov bola ovplyvnená rokmi sankcií. Verejné služby väčšinou fungujú, ale sú často zastarané a tie najlepšie služby sú zvyčajne centralizované vo veľkých mestách, zatiaľ čo menšie alebo vzdialenejšie mestá majú prístup obmedzenejší.