Keď teraz odídeš, už sa nevracaj. V Amerike mi dali pocítiť, že im Slovák prišiel ukradnúť prácu. Súper ma zdrapil a hodil na ľad

Bývalý slovenský reprezentant Radoslav Suchý pred pár dňami oslávil okrúhle 50. narodeniny.

Vicemajster sveta a bronzový medailista má za sebou bohatú hráčsku kariéru.

Aktuálne sa venuje tréningom zručností ako tzv. skills coach v Poprade, kde pôsobil aj ako asistent trénera.

Ako sa cíti čerstvý päťdesiatnik?

Stále výborne. Priznám sa, že narodeniny vôbec neoslavujem. Iba v kruhu najbližšej rodiny. Žiadne veľké oslavy ani neplánujem. Som však vďačný za všetky blahoželania, ktoré mi prišli.

Bolo ich strašne veľa. Naposledy som mal veľkú oslavu, keď som mal 18 rokov. Vtedy bolo zrazu veľa vecí dovolených a zároveň to bola veľká zmena v živote.

Takou bol aj prechod od hráčskej k trénerskej kariére. Ako ste si na to zvykli?

Je to diametrálne odlišné. Ako tréner to z tribúny prežíam oveľa viac, než som prežíval zápasy ako hráč.

Vtedy zo mňa nervozita spadla po prvom buly a potom som len nechápavo pozeral na trénera a pýtal sa sám seba: Prečo sa tak rozčuľuje, veď hráme, tak kľud.

Teraz tomu už rozumiete?

Už to viem pochopiť z trénerskej stránky. Prežívate to preto, lebo neviete zápas priamo ovplyvniť na ľade ako samotní hráči.

Je to v ich réžii. Góly a obranu musia obstarať chalani na ľade. Tréneri v istom zmysle cítia beznádej.

Ako hráč ste zažívali náročné obdobie pri prechode do zámoria. Bolo to ťažšie, než ste si predstavovali?

Veru bolo. Prvý problém bol jazyk. V škole som sa učil ruštinu a do Ameriky som odchádzal ako osemnásťročný. Z klubu ma navyše vyprevadili s tým, že keď teraz odídeš, už sa ani nevracaj.

Kluby v tom čase neboli veľmi naklonené tomu, aby mladí chlapci odchádzali do zámoria. To, že som neovládal jazyk, malo aj jednu výhodu.

Akú?

Ak by som vedel po anglicky, po týždni by som im v Amerike povedal, že chcem ísť domov. Bolo to pre mňa extrémne náročné. Bol som jeden z prvých Európanov, ktorí prišli do kanadskej juniorky.

Okrem mňa tam boli len ďalší dvaja chalani z Európy v celej lige. Brali nás ako nechcených. Mysleli si, že sme im prišli zobrať ich prácu. Ja som to pocítil hneď v kempe.

Čo sa stalo?

Prišlo nás tam asi sto hráčov. Mladších aj starších. Práve tí mladí mi dali dosť pocítiť, že som tam navyše a nepatrím tam. Starší chalani, ktorí mali isté miesto v tíme, boli úplne v pohode.

Keď videli, že by som mohol mužstvu pomôcť, držali nadomnou ochrannú ruku. Rozdiel bol aj v tom, že my Európania sme hrali technický hokej, zatiaľ čo v Kanade preferovali tvrdú fyzickú hru a bitky.

Potvrdilo sa mi to hneď v prvom zápase. Súper ma v prvom striedaní vyzval na súboj. Z ničoho nič zhodil rukavice, zdrapil ma za výstroj a spadli sme na ľad. Nechápal som, prečo to spravil.

Nemal na to žiaden dôvod. Potom som si bežne vypočul nadávky na to, že som Európan. Bral som to športovo. Každý robil maximum pre to, aby sa udržal v tíme. Ja som vedel, aká je moja rola.

Vaša cesta do NHL bola v zámorí pomerne dlhá. Mnohí by sa už vzdali a vrátili domov. Čo vás motivovalo?

Je pravda, že som išiel zrejme najdlhšou cestou, aká vtedy existovala. Začal som v kanadskej juniorke a hoci som nikdy nebol draftovaný, prešiel som si farmárskymi tímami.

V NHL dávali šancu chalanom, ktorí boli na drafte v prvých kolách. O to viac som musel presviedčať, že na to mám. Jediná šanca ukázať sa bola počas kempu. Musel som podávať stabilné výkony aj na farme.

Bolo to náročné, keď som videl, že chalani z draftu na tom boli výkonnostne slabšie. Klub ich napriek tomu chcel podržať, aby sa nemohlo povedať, že z hľadiska výberu zlyhali.

Chránia obraz svojich skautov, aby vyzerali v čo najlepšom svetle. Samozrejme, tí ktorí majú talent, sa v NHL skôr či neskôr presadia.

Do profiligy ste sa napokon prebojovali po dlhých piatich rokoch v zámorí. Ako si spomínate na svoj prvý zápas v NHL?

Zaujímavé bolo, že do NHL som sa dostal už po troch rokoch, kedy si ma v prvom tíme nechali po vydarenom kempe. Vzhľadom na to, že som mal dvojcestnú zmluvu a zranil sa im útočník, museli niekoho poslať na farmu.

Voľba padla na mňa, keďže ostatní chalani mali jednocestné kontrakty. Napokon mi to prospelo, pretože na farme som viac hrával a v NHL by som bol skôr náhradník. Potom sa však Phoenixu zranil český obranca Stanislav Neckář a tak ma zavolali do prvého tímu.

Hrali sme zápas vo Washingtone. Následne som presvedčil trénerov i vedenie a tak si ma nechali v áčku až do konca sezóny. Hrával som vo formácii s Fínom Teppom Numminenom.

Mal som na starosti defenzívnu prácu. Nastupoval som proti najlepším útočníkom súpera aj na oslabenia. V klube videli, že to zvládnem a navyše nemali iného beka, ktorý by mi bol typologicky podobný. V tom som mal šťastie.

Na prvý gól ste si počkali poriadne dlho. Strelili ste ho vo svojom 152. zápase. Spadol vám vtedy veľký kameň zo srdca?

Hrali sme proti New Yorku Islanders a v bránke stál Chris Osgood. Vyhrávali sme rozdielom asi troch gólov. Mali sme k dispozícii presilovku piatich proti trom.

Tréner ma poslal pred súperovu bránku, nech idem dať konečne gól, aby som už mal pokoj. Vnímal všelijaké články a podpichovačky od spoluhráčov.

Michal Handzuš mi prihral spoza bránky, ja som to iba nahodil dopredu a brankárovi to prešlo popod ruku. Bol to klasický teplomer.

Vedeli ste hneď, ako sa máte radovať?

Bolo to vtipné. Skončil som na kolenách. Chalani na mňa naskákali. Radovali sa aj na striedačke. Tešili sa viac ako ja. Zaujímavé bolo, že ma vyhlásili za prvú hviezdu zápasu a keď som prišiel do kabíny, Numminen ako kapitán vytasil šampanské.

Vravel mi, že konečne sme sa dočkali môjho gólu, pretože už mesiace nosil šampanské vo vaku na každý zápas. Všetci to prežívali a mali z toho radosť. Paradoxom bolo, že hneď ďalší zápas som znova strelil gól. To je čaro hokeja.

Vo Phoenixe ste si zahrali okrem Handzuša aj s ďalšími krajanmi – Ladislavom Nagyom a Brankom Radivojevičom. Trávili ste spolu veľa času?

Keď sme hrávali zápasy vonku, chodili sme spolu na večere, do kina alebo sa prejsť do mesta. Bolo fajn môcť sa porozprávať s niekým v rodnom jazyku.

Okrem toho sa skamarátili aj naše partnerky. Nemuseli tam tráviť čas samé. Vedeli si spraviť vlastný program. Nenaháňali nás, aby sme s nimi trávili všetok čas.

Phoenix nepatril k hokejovým mestám. Bola výhoda, že ste neboli pod takým tlakom ako sú napríklad hráči v kanadských kluboch?

Bolo fajn, že na nás nebol obrovský tlak. Hokej sme si užívali. Mali sme krásne počasie. Nemuseli sme sa ráno budiť a odhrabávať sneh z auta. Mám na to skvelé spomienky. Phoenix ma očaril.

Neboli sme tam nikdy v čase najväčších horúčav, keďže nám v lete končila sezóna a my sme sa presúvali domov na Slovensko. Mesto samotné mi tiež vyhovoalo.

Záver kariéry v zámorí ste odohrali v Columbuse. Po jednej sezóne ste odtiaľ odišli do Európy. Nelákalo vás ostať ešte pár sezón v NHL?

Columbus mi ponúkol predĺženie zmluvy o dva roky, ale bavil som sa o tom s agentom, že tam už nevidím svoju budúcnosť. Nemal som takú rolu v tíme ako vo Phoenixe, kde by som sa rozhodne vrátil, ak by som mal takú možnosť.

Mal som 30 rokov a chcel som väčšiu rolu v tíme. Mal som ešte ďalšie ponuky z NHL, ale napokon som sa rozhodol pre Švajčiarsko. Zlanáril ma Rasťo Pavlikovský, keď sa im uvoľnilo miesto v Zürichu a hľadali obrancu do prvej obrany.

Bol tam vtedy aj Robo Petrovický, takže som mal opäť krajanov v tíme a novú výzvu. Musím však priznať, že som si prechod z NHL do Európy predstavoval omnoho ľahšie. Veľmi som sa mýlil.

V čom to bolo náročné?

Bolo tam v porovnaní s Amerikou obrovské klzisko. Tým, že tam pôsobili mnohí Kanaďania, sa navyše korčuľovalo hore dolu. Hneď som si povedal: Chlapče tu sa poriadne nakorčuľuješ.

Išiel som dolu s váhou. Zrazu som mal o 4 kilá menej. Nehralo sa tak fyzicky, takže by mi to bolo aj zbytočné. Navyše som hrával presilovky, čo som pred tým nezvykol. Prvý rok som sa oťukával ale potom to už bolo fajn.

Po štyroch rokoch vo Švajčiarsku ste odohrali ešte sedem sezón v Poprade a dve v Liptovskom Mikuláši. Aký veľký bol rozdiel v kvalite v porovnaní so švajčiarskou ligou?

Musím povedať, že nie je vôbec ľahké hrať na Slovensku. Extraliga je veľmi podceňovaná. Doteraz neviem pochopiť, ako slovenské mužstvo nedokázalo v posledných rokoch vyhrať žiaden zápas v Lige majstrov.

Mnohí cudzinci, keď prídu na Slovensko, hovoria, že extraliga má vyššiu kvalitu ako napríklad rakúska súťaž ICHL. Liga má slušnú úroveň.

Jediný problém vidím v tom, že hráči v nej veľmi riskujú a robia mnoho chýb. Chcú sa predať tým, že urobia najviac bodov. Ale takto to nefunguje.

V dnešnej dobe sa už manažéri pozerajú nielen na góly ale hľadajú tipy hráčov, ktoré im sedia do konceptu.

Mladí často riskujú a pomalšie sa vracajú do obrany. Na jednej strane ich chápem ale žijú v omyle, že všetko sa točí len okolo bodov.

Zaujímavé je, že v reprezentácii ste okrem olympiády odohrali iba tri MS ale máte dve medaily. Má pre vás väčšiu hodnotu striebro z Petrohradu alebo bronz z Helsínk?

Keď sa obrziem späť za kariérou práve pôsobenie v reprezentácii považujem za najkrajšie obdobie. Boli sme fantastická partia.

Už pred sezónou sme sa s chalanmi v zámorí bavili, ako sa tešíme, že si zahráme spolu na MS alebo na olympiáde. S krajanmi z iných tímov sme išli deň pred vzájomným zápasom na večeru, kde sme sa porozprávali a na druhý deň sme už boli nepriatelia na ľade.

Mal som šťastie, že som bol v generácii chalanov ako Pálffy, Bondra, Šatan, Višňovský, Chára a ďalší. To boli hráči na svetovej úrovni.

Čo sa týka medailí. Je super hrať finále MS, ale keď ho prehráte, po poslednom zápase pocit radosti nie je taký ako po zisku bronzu, pri ktorom sme navyše porazili Čechov.

V Petrohrade sme boli prekvapením turnaja zatiaľ čo v Helsinkách sa už od nás medaila čakala.

Môže partia okolo Juraja Slafkovského, Šimona Nemca či Adama Sýkoru zopakovať podobné úspechy ako generácia „zlatých chlapcov“?

Som o tom presvedčený. Aj u nich vidím, že sú skvelá partia. Bojujú jeden za druhého. Navzájom si doprajú a tešia sa z toho, keď dá spoluhráč gól. Slovenskej reprezentácii stále verím.

Myslím si, že tento rok pôjde na MS omladený káder, keďže bola aj olympiáda. Podobne na tom budú aj iné tímy. Ak sa vyskladá dobré mužstvo pokojne môžeme dosiahnuť dobrý výsledok.

Sú vám osobne bližší defenzívnejší obrancovia ako Martin Fehérváry či Erik Černák alebo ofenzívnejšie tipy ako je Šimon Nemec?

Fehérváry má výhodu v tom, že je fantastický korčuliar. Nastupuje proti najlepším hráčom súpera. V defenzíve je vynikajúci, hrá spoľahlivo. Černák je zase stroj, ktorý je fyzicky výborne stavaný.

Neypustí žiaden súboj. Blokuje množstvo striel. Obrancov ako je on si v NHL veľmi vážia. Šimon je výborný z ofenzívnej stránky, čo ukázal aj v reprezentácii.

Skvele sa navzájom doplňujú a štvrté miesto na olmypiáde, kde boli všetky hviezdy z NHL je za mňa viac ako bronz z Pekingu.

Aktuálnu sezónu ste začali ako asistent v Poprade. Momentálne máte funkciu trénera zručností (skills coach). Napĺňa vás tréenrské remeslo?

Potreboval som sa trochu stiahnuť zo striedačky, pretože som zápasy až príliš prežíval. Venujem sa hráčom, ktorí hrávajú menej alebo vôbec.

Musia trénovať intenzívnejšie ako tí, ktorí hrávajú zápasy, aby im vytvorili zdravú konkurenciu. Zameriavam sa na kondičné tréningy.

V tomto smere asi nebudem veľmi obľúbený medzi chalanmi, ale oni dobre vedia, že si to musia oddrieť.

Poprad patril v závere minulého roka k tímom na spodných priečkach. V play off sa dostal až do semifinále. Čo stálo za vzkriesením mužstva spod Tatier?

Vynikajúci kolektív na čele s fantastickým lídrom. Adam Cracknell má 40 rokov ale na tréningu je prvý na ľade a posledný z neho odchádza. Ide ostatným príkladom.

Je férový človek a prirodzená autorita. Celú sezónu sa nám vyhýbali zranenia. V play off nás to dostihlo. Napriek tomu hráme s Nitrou vyrovnanú partiu.

Skvelú sezónu zažíva aj syn Markus, ktorý hráva na poste útočníka. Nechá si od vás poradiť?

Decká si od rodičov dávajú poradiť ťažšie, ale teší ma, že má v sebe zodpovednosť vracať sa do zadu. V tomto smere mi je podobný. Mohol by byť trochu odvážnejší smerom dopredu.

Predpoklady na to má, ale niekedy až príliš myslí na defenzívne povinnosti. Má lepšie ruky ako som mal ja. Technicky je skvele vybavený. Verím, že sa nestratí.