Zlato a striebro nepodliehajú príkazom a kontrole vlády, preto ich totalitné režimy nenávidia
Totalitné režimy nevznikajú zo dňa na deň, ale postupným obmedzovaním práv občanov krajiny. Tak to bolo aj v prípade Československa.
Presne pred 80 rokmi v máji 1946 vstúpila u nás do platnosti séria zákonov a vyhlášok s cieľom zákazu vlastníctva devízových hodnôt. Tým sa začala éra devízovej kriminality spočívajúca v trestnom stíhaní osôb, ktoré nepredali do desiatich dní po nadobudnutí všetky devízové hodnoty vymenované v devízových predpisoch.
Devízovými hodnotami boli najmä mince a tehličky zo zlata, striebra a z platiny, ako aj cenné papiere vydané v zahraničí, zdedené majetkové hodnoty z cudziny, ako aj valuty získané darom. Majiteľ ich musel ponúknuť na odpredaj Národnej banke (neskôr Štátnej banke československej).
Pod pláštikom štátneho záujmu o devízový monopol najhoršie dopadli ľudia, ktorí boli nútení štátu odpredať za úradné ceny majetkové devízové hodnoty pred rokom 1957.
A to do doby, kým boli zavedené darčekové poukážky zo zahraničia umožňujúce nakupovať zahraničný tovar za devízy zaslané občanom zo zahraničia (spoločnosť Darex) a bol zavedený predaj zväčša za domácu menu nedostupných tovarov za devízové Kčs, známe ako bony spoločnosti Tuzex.
V zásade išlo o paralelnú menu v krajine, ktorá mala odčerpávať od obyvateľstva devízové prostriedky v prospech štátu.
Ľudia prostredníctvom štátnej devízovej gilotíny v rokoch 1946 až 1953 za predané zlato, striebro, akcie alebo doma uschovávané valuty dostávali za nevýhodných cenových podmienok československé koruny, o ktoré následne prišli pri mene peňazí v roku 1953. Neskôr už o svoje devízové rezervy prišli najmä ľudia, ktorým bola vykonaná domová prehliadka či na ktorých prišlo udanie z podozrenia na porušovanie devízových predpisov.
Prísne kontrolovaný bol aj vývoz osobných šperkov pri cestách občanov do zahraničia vo forme zápisu v colnom a devízovom vyhlásení s povinnosťou ich spätného privezenia do vlasti. To sa týkalo aj cudzej meny. Porušenie devízových predpisov väčšieho rozsahu štát trestal viacročným väzením.
Československo si pred 80 rokmi pri zavedení devízových reštrikcií bralo príklad z USA. Tam však išlo iba o zákaz vlastníctva väčšieho vlastníctva zlata platný od roku 1933 s postupným zmierňovaním podmienok až do roku 1974. Cieľom pritom bola stabilizácia bankového systému a kontrola menovej politiky, aby ľudia počas krízy nehromadili zlato a nevyberali peniaze z bánk, čo oslabovalo finančný systém. Štát chcel zastaviť tento odliv.
Bežný občan ČSSR mohol bez obmedzenia nakupovať zlaté a strieborné šperky, ktoré však u nás vôbec neboli lacné. Mnoho ľudí preto tieto pašovalo najmä koncom 60. rokov zo zahraničia. Vlastníctvo zlatých mincí bolo obmedzené na jeden kus z každého druhu. Voľnejší režim vlastníctva platil pre členov numizmatických spoločností. Každý nový člen musel prejsť testom odbornej zdatnosti v problematike a zárukou doterajšieho člena spoločnosti.
Nedostatok zlata v povojnovom Československu pocítili aj sobášiace sa mladé páry, ktoré svadobné obrúčky zo zlata museli nahradiť v povojnových obdobiach mosadznými. Voľný predaj šperkov zo zlata v klenotníctvach bol u nás možný až po mene peňazí od roku 1953. Dovtedy sa zlaté šperky dali kúpiť len na protihodnotu váhy starého zlata. Podobne to fungovalo aj v NDR, kde svadby v mosadzných obrúčkach boli bežné až do roku 1989.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
Súvisiace články
Komentáre | | pred 6 mesiacmi
Tehlička z rýdzeho zlata za mimoriadnu cenu 39,99 €
Inzercia
|
pred 9 mesiacmi
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.