Trumpova výhra či strategická prehra?

Americké a izraelské sily dokázali Iránu uštedriť rad taktických porážok. Ale nedokázali nad ním dosiahnuť strategické víťazstvo. Režim sa nezrútil.

Hormuzský prieliv je teraz pod väčšou kontrolou Islamských revolučných gárd ako bol pred 28. februárom 2026, keď sa začala americko-izraelská vojnová kampaň. Iránske obyvateľstvo, donedávna ešte naklonené zvrhnutiu teokratického režimu, sa pod tlakom vonkajšej agresie neochotne, ale predsa zjednotilo pod národnou vlajkou.

Legitimizovanie agresie zlyhalo

Vyspelá politická kultúra znamená aj to, že pri vonkajšej agresii musia vnútorné rozpory ustúpiť. Iránu nemožno uprieť vyspelú kultúru a civilizáciu.

Je priamym dedičom Perzskej ríše a jeho história siaha hlboko do antických čias. Prvú staroperzskú ríšu porazil ešte Alexander Veľký. Donald Trump má však od Alexandra Veľkého ďaleko.

Podstatnou zložkou Trumpovho neúspechu v Iráne je, že prezident USA nedokázal presvedčivo legitimizovať agresiu, ktorá je porušením medzinárodného práva. Väčšina Američanov od začiatku vojnu nepodporuje.

Časť európskych spojencov odsúdila americko-izraelské útoky na Irán a tí európski politici, ktorí nevyjadrili jasné protivojnové stanovisko, sa stali terčom kritiky značnej časti občanov a médií.

Médiá v USA, ktoré sa za vojny v Afganistane roku 2001 a v Iraku roku 2003 jednoznačne postavili za vtedajšieho prezidenta Georgea Busha mladšieho, sa dnes stavajú k Trumpovmu vojenskému dobrodružstvu rezervovane.

Ďalším dôvodom je neohrabaný štýl. V 21. storočí je už neprijateľné, aby sa prezident svetovej superveľmoci otvorene vyhrážal likvidáciou civilnej infraštruktúry a vrátením krajiny do „kamennej doby“.

Hoci aj Rusko na Ukrajine bombarduje elektrárne, rétorika je úplne iná a kroky proti civilnému obyvateľstvu sa snaží aspoň maskovať. Viacerí americkí a iní právni experti sa tvrdo postavili proti otvoreným plánom vlády USA na bombardovanie iránskej civilnej infraštruktúry a vyhlásili, že môže ísť o vojnový zločin.

Ľud verzus Donald Trump

Keď za takýchto okolností v utorok 7. apríla 2026 na mostoch a okolo elektrární, ktoré sa Trump chystal bombardovať, iránski občania začali stavať živé reťaze, bolo jasné, že vyhrážku prezidenta USA sa nepodarí uskutočniť.

Idea rozbombardovania Iránu by šéfovi Bieleho domu možno vyšla, ak by sa tento krok uskutočnil náhle, bez predchádzajúcej medzinárodnej mobilizácie proti jeho plánom a bez toho, aby Iránci mali možnosť vlastnými telami zakryť kritickú infraštruktúru svojej krajiny.

Podstatnou zložkou Trumpovho neúspechu v Iráne je, že nedokázal legitimizovať agresiu, ktorá je porušením medzinárodného práva.

V tom spočíva aj riziko vzniknutej situácie do budúcnosti. Izraelsko-americký plán nevyšiel. Sme opäť tam, kde sme boli. Dlhodobý strategický cieľ izraelských politických predstaviteľov je zvrhnúť teokratický režim v Teheráne.

Washington ich hľadisko do značnej miery prijal. Aktuálna vojna je už treťou vojenskou akciou proti Iránu zo strany Izraela v priebehu šestnástich mesiacov a druhou zo strany USA v priebehu ôsmich mesiacov.

Je možné, že oficiálni predstavitelia Jeruzalema a Washingtonu, poučení z vlastných chýb, neskôr spustia vojenské akcie proti Iránu znova – a aby zachovali tradíciu, tak ako obvykle uprostred diplomatických rokovaní. Mohol by to byť logický výsledok toho, že svoje dlhodobé strategické ciele nedosiahli, ale okno vojenských možností po oslabení Iránu je otvorené.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.