Trumpovo ignorovanie iránskej kultúrnej logiky

Trump konflikt vníma ako súboj o zdroje a regionálnu moc. Spolieha sa na sankcie, izoláciu a letecké útoky, ktoré majú prinútiť Irán ustúpiť. Pre Irán však ide o oveľa viac, než len o materiálne záujmy.

Hlad sa dá vydržať, hanba nie

Zahraničná politika USA sa dlhodobo opierala o jednoduchý predpoklad: vyvinieme ekonomický tlak a sok nakoniec ustúpi. Tento prístup často funguje vtedy, keď lídri dospejú k záveru, že prežitie závisí od kompromisu. Zlyháva však v spoločnostiach, kde, parafrázujúc staré arabské príslovie, je česť dôležitejšia ako chlieb. Hlad sa dá vydržať, hanba nie.

V kultúrach s dôrazom na česť sa konflikty nevedú len o územie alebo bohatstvo. Jednotlivci aj štáty podstupujú mnohé na obranu svojej reputácie, a to aj s rizikom vlastného prežitia. To, čo sa západným vonkajším pozorovateľom zdá iracionálne, často slúži strategickému účelu: signalizovať, že budete bojovať, hoci ste slabší, alebo eskalovať boj vtedy, keď prehrávate, vytvára odstrašujúci účinok.

Táto logika má hlboké historické korene. Náš výskum ukazuje, že kultúry založené na cti majú tendenciu vznikať v prostrediach, kde sú inštitúcie slabé a hrozby permanentné. Vo veľkej časti Blízkeho východu vrátane častí Iránu pastierske ekonomiky a kmeňové systémy spôsobovali, že bohatstvo – často vo forme hospodárskych zvierat – bolo cenné, zároveň však ľahko ukradnuteľné. Na odradenie agresorov si kmene vytvorili prísne kódexy cti a pripravenosť na rýchlu odvetu.

Keď sa ľudia nemôžu spoľahnúť na ochranu štátu, ich primárnou obranou je ich česť. Odstrašovanie si vyžaduje dôveryhodnosť: ak si súperi myslia, že príde odplata, je menej pravdepodobné, že zaútočia. Dôveryhodnosť je však krehká a aj jediný ústupok ju môže podkopať.

Nepochopenie Orientu

Postupom času sa takéto strategické správanie premieňa na morálne imperatívy. Byť neochvejný nie je len obozretné. Očakáva sa to. Ustúpiť pod tlakom sa nepovažuje len za nákladné, ale aj za hanebné. Tieto normy aj napriek zmenám podmienok pretrvávajú. V Iráne zostáva česť zakorenená v spoločenských očakávaniach, rodinných štruktúrach, náboženských inštitúciách a národnej identite.

Ekonomický tlak zlyháva v spoločnostiach, kde, parafrázujúc staré arabské príslovie, je česť dôležitejšia ako chlieb. Hlad sa dá vydržať, hanba nie.

Západní pozorovatelia správanie v spoločnostiach orientovaných na česť často nesprávne interpretujú. Náš výskum vyjednávania zistil, že jazyk založený na faktoch zvyčajne funguje v USA, ale napríklad v Egypte, spoločnosti orientovanej na česť, sa môže vypomstiť. Úspešné dohody tam závisia od signalizácie morálnej integrity, rešpektu a citlivosti voči verejnej reputácii.

V tejto súvislosti je Trumpov postoj voči Iránu obzvlášť kontraproduktívny. Okrem ekonomického a vojenského tlaku opakovane a zbytočne útočil na česť Iráncov svojimi požiadavkami na „bezpodmienečnú kapituláciu“; hrozbami, že „vyhodí do vzduchu“ plynové polia a „zničí“ elektrárne. V spoločnostiach založených na cti preukazovanie dominancie a ponižovania ale rozhodne nevedie k podriadenosti. Naopak, k eskalácii.

Je iróniou, že Trump túto dynamiku pozná. Jeho politická rétorika je presiaknutá jazykom dominancie a odvety. Sám veľmi citlivo vníma urážky, rýchlo podniká protiútoky a riadi sa jednoduchým pravidlom: nikdy neustúpiť, nikdy neprejavovať slabosť. Napriek tomu, že si dôrazne chráni svoju vlastnú česť, do značnej miery si neuvedomuje, že sú aj iní, ktorí sú podobne pripútaní k tej svojej.

Trumpova stratégia predpokladá, že narastajúce ekonomické ťažkosti nakoniec oslabia odhodlanie Iránu. V kultúrach založených na cti však nátlak zvyšuje riziko poškodenia reputácie. Čím väčší je tlak, tým dôležitejšie je stáť pevne. Vzdor je signál: nenecháme sa ponížiť, nech to stojí čokoľvek.

Iránsky vzdor teda rozhodne neodráža neschopnosť reagovať na stimuly. Dáva najavo iný súbor stimulov. Iránsky režim si nemusí zaslúžiť sympatie, ale ak chcú USA zvíťaziť, mali by pochopiť kultúrnu logiku, ktorá riadi správanie jeho vodcov.

Na to by museli USA uznať, že lídri v kultúrach orientovaných na česť potrebujú priestor na zmenu kurzu bez pocitu, že kapitulujú. V praxi to znamená odklon od verejných ultimát smerom k starostlivo kalibrovanému diplomatickému prístupu, zapojenie sprostredkovateľov, ktorí rozumejú dynamike cti, a vytvorenie odľahčovacích rámp, ktoré znižujú tlak na reputáciu.

Neponižovať, rešpektovať

Vlastné skúsenosti USA ukazujú, že efektívna diplomacia často závisí od vyhýbania sa verejnému poníženiu. Napríklad počas kubánskej raketovej krízy v roku 1962 prezident John F. Kennedy potichu poskytol sovietskemu vodcovi Nikitovi Chruščovovi únikovú cestu, ktorá mu zachránila tvár: tak, že súkromne súhlasil s odstránením rakiet USA z Turecka. Kríza sa vyriešila nie preto, že by bola jedna strana zničená, ale preto, že obe strany našli spôsob, ako ustúpiť a necítiť sa pri tom ponížený.

Aj v roku 1978 v Camp Davide prezident USA Jimmy Carter zabránil zlyhaniu rokovaní medzi egyptským prezidentom Anwarom Sadatom a izraelským premiérom Menachemom Beginom tak, že uplatnil kyvadlovú diplomaciu. Návrhy sa vymieňali medzi kabínami, takže ani jeden z vodcov nemusel verejne ustúpiť. Nasledoval historický mier, pričom obe strany prezentovali kompromis ako silu.

Vojna v Iráne si naliehavo vyžaduje podobnú cestu k deeskalácii. Takú, ktorá umožní obom stranám zachovať si tvár. V podobných konfliktoch nie je otázkou, koľko krajina znesie, ale čo si nemôže dovoliť stratiť. Pre Irán je to – česť.

© Project Syndicate 1995–2026 www.project-syndicate.org