Sladká rozprávka o zásluhovosti. Je to veľký mýtus
Pred pár rokmi rozvírila hladinu diskusie o úpadku liberálnej demokracie kniha politického filozofa Michaela Sandela Tyrania zásluh. Zúčtovala s mýtom o tom, že usilovnosť, um, nápaditosť a výdrž sú v spoločnostiach „slobody a prosperity“ výlučným predpokladom dôstojného života. Kniha bola bestsellerom, čítali ju premiéri aj ich poradcovia. Korekcia ekonomického modelu podkopávajúceho uveriteľnosť tohto mýtu sa však nekonala.
Priepasť medzi deklarovanými príležitosťami a reálnymi šancami na život v akej-takej sociálnej istote sa s rastom životných nákladov vystresovaných nižších i stredných tried ďalej zväčšovala. A zväčšovalo sa aj odcudzenie ľudí od zriadenia, v ktorom žijeme.
Prísľub zásluhovosti „kto sa snaží a hrá podľa pravidiel, bude sa mať zajtra lepšie ako včera“, je totiž základným kameňom našej spoločenskej zmluvy. Akceptujeme aj výrazné rozdiely v životnom štandarde ľudí, ak veríme, že vznikli vo férovej hre rovných pravidiel pre každého a bez rozdielu.
Z dobrých dôvodov sme odmietli rovnosť absolútnu, takpovediac „na výstupe“. O to viac ako morálny základ vyznávame rovnosť v šanciach, bazálnu férovosť rovnakých štartovacích čiar. I táto je, samozrejme, ideálom, podstatná je miera priepustnosti sociálnych vrstiev, obrazne povedané, hustota stupienkov rebríka, po ktorom sa môže človek vlastnou snahou vypracovať vyššie.
Štatistiky však nepustia. Sociálna mobilita, teda šanca, že sa človek z chudoby alebo nižšej strednej vrstvy prepracuje vyššie, sú pre mnohých ilúziou. Hovorí sa tomu aj „pokazený sociálny výťah“. Chudoba sa príliš často dedí, štartová čiara detí z chudobných a bohatých rodín je neporovnateľná.
Z dobrých dôvodov sme odmietli rovnosť absolútnu, takpovediac „na výstupe“. O to viac ako morálny základ vyznávame rovnosť v šanciach, bazálnu férovosť rovnakých štartovacích čiar. I táto je, samozrejme, ideálom, podstatná je miera priepustnosti sociálnych vrstiev, obrazne povedané, hustota stupienkov rebríka, po ktorom sa môže človek vlastnou snahou vypracovať vyššie.
Štatistiky však nepustia. Sociálna mobilita, teda šanca, že sa človek z chudoby alebo nižšej strednej vrstvy prepracuje vyššie, sú pre mnohých ilúziou. Hovorí sa tomu aj „pokazený sociálny výťah“. Chudoba sa príliš často dedí, štartová čiara detí z chudobných a bohatých rodín je neporovnateľná.
Je empirickým faktom, že o úspechu človeka v nemalej miere rozhoduje jeho PSČ, či sa narodí v ekonomickom centre, alebo regionálnej periférii, vzdelanie a ekonomický status rodičov, prístup ku kvalitnému vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti. Toto všetko čoraz častejšie stojí dodatočné peniaze, čo znevýhodňuje deti z chudobnejších rodín. Zásluhovosť tu nehľadajme ani náhodou, ide výlučne o vec genetickej, geografickej, rodinnej či inej lotérie.
„Krivka Veľkého Gatsbyho“ – to je prezývka (podľa slávnej novely F. S. Fitzgeralda) javu, v ktorom sa bohatstvo aj chudoba z rodičov na deti prenáša častejšie v krajinách s vyššou príjmovou nerovnosťou. Kým dieťa narodené v USA v roku 1940 malo 90-percentnú šancu na vyšší životný štandard ako jeho rodičia, pre dieťa narodené v roku 1980 to už bolo len 50 na 50.
Trend sa nemení. A, naopak, krajiny snažiace sa o vyrovnávanie šancí na úspech prostredníctvom redistribučných politík, vykazujú vyššiu mieru stability a odolnosti svojho demokratického zriadenia, ale spravidla i vyššiu mieru udržateľnej konkurencieschopnosti. Pretože vytvárajú čo najširší priestor pre uplatnenie talentu svojich občanov.
Cestou samozrejme nie je rezignovať na usilovnosť. „Komu sa nelení, tomu sa zelení,“ alebo „Pomôž si, aj pán boh ti pomôže“ sú príslovia, ktoré považujeme za kultúrnu normu a vzor usilovnosti, a ako jediné, popri spolupráci a vzájomnej pomoci, posúvajú dopredu každého z nás, ako aj spoločnosť ako celok. Funguje výborne, pokiaľ máme pocit férovej súťaže.
Rovnako platí, že rodina je bazálnou bunkou funkčnej spoločnosti. Vôľu postarať sa o najbližších, samozrejme, preto nemožno odmietať. Od istého objemu dedeného majetku však vytvára viac škôd ako osohu. Preto väčšina krajín OECD vyberá daň z dedičstva alebo podobnú daň, prevažne od vysokej hodnoty majetku. Slovenský „sociálny štát“ sa na to ešte neodhodlal. Dynastický majetok, ktorý sa tu veselo tvorí, má asi slušný zoznam telefónnych čísel na politickú moc.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
Súvisiace články
Komentáre | | pred 8 mesiacmi | 3
Politici, ktorí obchodujú s beznádejou, pochovávajú demokraciu
Komentáre
|
|
pred 8 mesiacmi
|
2
Počuli ste už o kultúrnom kapitalizme a viete, čo je dnes nová sociálna mantra?
Komentáre
|
|
pred 9 mesiacmi
|
1
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.