Slovenská politika je s odbormi úzko spojená. Kto si ešte pamätá mená predákov, ktorí zmenili tričko a vymenili záujmy pracujúcich za teplé miestečka?

V situácii, keď nadnárodné korporácie najrôznejšími prostriedkami už v zárodku likvidujú vznik odborových organizácií, pravicoví ochrancovia záujmov odborárov hľadia iným smerom a prejavujú mimoriadnu starostlivosť o to, kto bude v budúcnosti najvyšším zástupcom slovenských odborárov.

Odborári politikmi

Politika je so slovenskými odbormi úzko spojená už dlhoročne. Nielen v čase vlády komunistickej strany a existencie ROH, ale aj po roku 1989 odbory boli a stále sú priestorom, kde sa prelínajú záujmy moci a pracujúcich. Istý čas boli odborové centrály štartovacím mostíkom pre odborových predákov na ich vstup do vrcholovej politiky.

Kto si ešte pamätá mená tých predákov, ktorí zmenili tričko a vymenili záujmy pracujúcich za teplé miesta v parlamente alebo iných štátnych funkciách? Azda už len najzapálenejší, pre ktorých je pamäť rovnako dôležitá ako dôstojnosť pracujúceho človeka, ktorí sa chcú odborovou organizovanosťou uchrániť. Títo bývalí predáci zostávajú v pamäti pracujúcich len ako negatívne príklady toho, ako sa moc v každom režime a v každom sektore snaží korumpovať všetkých, ktorí ohrozujú ich mocenské a ekonomické záujmy.

Predstavy pravicových novinárov, ktorí vidia najväčšie riziko v ovládnutí odborov politickými stranami, úplne odhliadajú od súčasnej bezmocnosti politických strán, a dokonca aj národných vlád voči nadnárodným korporáciám.

Politici mali vždy radi odborárov, keď boli v opozícii. Asi jedinou ideologicky konzistentnou stranou, ktorá odbormi principiálne pohŕdala vždy, aj keď bola v opozícii, bola SaS pod vedením Richarda Sulíka. Reálne väčšími nepriateľmi odborov však boli tí z predákov, ktorí sa na chrbtoch odborárov dostali do politiky. Aj táto skúsenosť s odborármi v mnohých pracujúcich oslabila alebo úplne zabila dôveru v možnosť kolektívnej organizovanosti. Napriek tomu práve záujem politikov o korumpovanie odborárov ukazuje, že sú dôležitou silou.

Odborári spojencami zamestnávateľov

S nástupom reálneho kapitalizmu sa do pôvodnej tradície zakorenenej v Revolučnom odborov hnutí z čias socializmu dostal aj západoeurópsky štep odborov vyjednávačov. Teda vytvorenie kultúry špecifických pracovných a finančných podmienok pre úzku skupinu odborových predákov, ktorí síce zostali súčasťou odborov a otvorene nemenili stranu barikády, no zároveň im podmienky, aké im zamestnávatelia vytvorili, umožnili byť bližšie k zamestnávateľom ako k tým, ktorých zastupujú. Aj tento model, veľmi rozšírený vo veľkých európskych firmách, odradil mnohých pracujúcich od kolektívneho organizovania.

Na pracoviskách, kde sa odborárski funkcionári stávali horlivými propagátormi rôznych racionalizačných opatrení a znižovania štandardov pracovnoprávnej ochrany pracujúcich, klesala aj viera v možnosti kolektívnej ochrany svojich práv. Hoci tento model spolupráce zamestnávateľov a odborárov pôsobí pre mnohých skorumpovane a ako predávanie záujmov pracujúcich za misu šošovice, stále sa opiera o demokratické predpoklady, teda o voľby a možnosť predákov vymeniť alebo aspoň ich zaviazať kolektívnymi rozhodnutiami zdola. Záujem zamestnávateľov o kúpenie si odborových predákov ukazuje, že sú si stále vedomí sily organizovaných záujmov, ktoré musia stále brať do úvahy aj v prípade, ak majú medzi odborármi svojich verných agentov.

Odborári ako úhlavní nepriatelia

Najnovší vývoj však ukazuje, že korumpovať odborárov už ani netreba, ak je jednoduchšie a lacnejšie zabrániť vzniku odborov ako takých. Prípadne ich totálne zničiť. Západoeurópsku tradíciu zmierňovania konfliktov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami či pracujúcimi všeobecne nahrádza radikálny model boja proti akejkoľvek organizovanosti pracujúcich. Úsilie o kolektívne organizovanie likvidujú už v úplných zárodkoch, a to aj za cenu porušovania existujúcich zákonov, ktoré v duchu západoeurópskej tradície odborových predákov, a teda aj prípadných zakladateľov odborov, chránia.

Natvrdo, aj pod nelegitímnou hlavičkou organizačných zmien, takýchto ľudí prepúšťajú. Lebo tak ako rôzni developeri v oblasti výstavby aj nadnárodné korporácie si vedia vyrátať, že existujúce sankcie za porušenie zákona sú smiešne oproti tomu, koľko zarobia, ak si presadia svoje. Udržať si atomizovanú, neorganizovanú a o svojich možnostiach a právach neinformovanú masu je z hľadiska budúcich ziskov pre zamestnávateľov oveľa výhodnejšie, ako dopustiť hoci len zárodok organizovaného vyjednávania.

Postup veľkých a dostatočne bohatých korporácií, ktoré môžu ignorovať aj existujúce zákony v krajine, kde pôsobia, poukazujú aj na slabosť národných vlád a národnej koordinácie odborárov. V nadnárodných korporáciách sa ako jediné riešenie ukazuje, že sa odborármi stanú všetci zamestnanci, lebo tak ich neprepustia. A odborár bude nahraditeľný len odborárom. Prepustenie všetkých odborárov by bolo aj pri zohľadnení pokút, ktoré z toho vyplynú, pre takéto firmy nerentabilné.

Predstavy pravicových novinárov, ktorí vidia najväčšie riziko v ovládnutí odborov politickými stranami, úplne odhliadajú od súčasnej bezmocnosti politických strán, a dokonca aj národných vlád voči nadnárodným korporáciám. Pre tie je dokonca lacnejšie podporovať priamo alebo nepriamo majiteľov médií alebo aj médiá samotné. Prípadne im radšej podsúvať falošné stopy, ako dopustiť, aby v nejakej krajine mohli nespokojní pracujúci žiadať zmenu svojich pracovných podmienok.

Lebo rovnako ako čoraz bezmocnejšie vlády národných štátov vedia, že i keď sú odbory a odborári v mnohých prípadoch korumpovateľní alebo ovplyvniteľní, stále je to sila, ktorá funguje na demokratických predpokladoch. Teda na možnosti vymeniť skorumpovaných predákov či zmeniť svoju stratégiu postupu pri ochrane svojich práv a záujmov.