Bude kapitalizmu vládnuť demokracia? Ak ju chceme zachrániť, je nevyhnutné zdaniť extrémne bohatstvo

Našťastie, už bol dosiahnutý určitý pokrok. Africká únia naďalej presadzuje Rámcovú dohodu OSN o medzinárodnej daňovej spolupráci; Kolumbia, Brazília, Španielsko a Tunisko zaviedli progresívne daňové reformy; francúzska verejnosť vyjadrila silnú podporu dvojpercentnej dani pre mimoriadne bohatých; a navrhovaná kalifornská volebná iniciatíva by zaviedla jednorazovú päťpercentnú daň z čistého majetku miliardárov.

Vyvolení a vyvolenejší

Daňová spravodlivosť však naďalej vyvoláva búrlivé diskusie. Na rokovaniach OECD/G20 Inclusive Framework začiatkom januára sa viac ako 145 krajín dohodlo, že veľkým severoamerickým nadnárodným spoločnostiam poskytnú voľnú ruku. Proces OECD/G20, od začiatku kompromitovaný nerovnováhou síl, Donald Trump ľahko zneužil. Po intenzívnom lobovaní zo strany USA si veľké severoamerické energetické, technologické a farmaceutické firmy zabezpečili rozsiahle výnimky z 15 % globálnej minimálnej dane, na ktorej sa dohodli v roku 2021 po desiatich rokoch náročných rokovaní.

Samozrejme, inkluzívny rámec OECD/G20 nemohol otvorene vyhlásiť kapituláciu. Namiesto toho náhle „zistil“, že existujúci daňový režim USA je ekvivalentný druhému pilieru pôvodnej dohody. To znamená, že ostatné krajiny nemôžu ukladať dodatočné dane nadnárodným spoločnostiam so sídlom v USA. Tieto dva piliere nie sú rovnaké: globálna minimálna daň sa vypočítava pre každú krajinu osobitne, zatiaľ čo pravidlá USA sa vzťahujú na celkové zahraničné zisky nadnárodných spoločností so sídlom v USA. Druhá možnosť umožňuje spoločnostiam kompenzovať vysoké dane zaplatené v niektorých krajinách nulovými daňami zaplatenými v iných krajinách, čím sa obnovujú výhody jurisdikcií s nulovou daňou.

Táto nová dohoda zásadným spôsobom narúša zásadu, že nadnárodné spoločnosti by mali platiť minimálnu koordinovanú daňovú sadzbu bez ohľadu na to, kde pôsobia.

Vo Francúzsku má „Zucmanova daň“– minimálna 2 % daň z majetku ultrabohatých, ktorú navrhol Gabriel Zucman – takmer 90 % podporu verejnosti a dominuje v celonárodnej diskusii.

Nadnárodným spoločnostiam so sídlom v USA navyše poskytuje konkurenčnú výhodu oproti ostatným nadnárodným spoločnostiam, ktoré naďalej podliehajú 15 % globálnej minimálnej dani. Mechanizmus tejto kapitulácie mnohé odhalil. Pod hrozbou odvetných opatrení zo strany USA lídri G7 v júni vopred vyrokovali nové podmienky a členovia Inclusive Framework ich minulý mesiac bez diskusie schválili, aby sa vyhli ďalšiemu sporu s Trumpom.

Predpokladaný pád demokracie

Pred sto rokmi varoval Oswald Spengler pred zrútením demokracie a vzostupom caesarizmu. Dnes naozaj „sily diktátorskej peňažnej ekonomiky“ rozkladajú regulačný štát a multilateralizmus. Trumpova agresívna neo-merkantilistická stratégia – jednostranné vyhlásenie represívnych ciel, vyhrážanie sa a ukladanie blokád, unášanie národných lídrov, súkromné využívanie lietadlových lodí a navrhovanie „mierových rád“ určených na obnovenie koloniálnej kontroly – obchádza existujúce medzinárodné inštitúcie takmer všade. Cieľom je prisvojiť si zdroje a zabrániť k prístupu k nim rivalom, ako je Čína.

Žiadna krajina by však nemala vzdať svoje zvrchované právo zdaňovať nadnárodné spoločnosti a superbohatých. Vzdať sa tejto výsadnej právomoci je nielen morálne zbankrotované a strategicky nesprávne, ale aj ekonomicky nerozumné.

Aby sme to pochopili, pozrime sa na hospodárske oživenie Brazílie pod vedením prezidenta Luiza Ignácia Lulu da Silvu; robustný rast Španielska pod vedením premiéra Pedra Sáncheza alebo rast Kolumbie od zavedenia progresívnych daňových reforiem bývalým ministrom financií Josém Antoniom Ocampom. Tieto vlády sa postavili Trumpovi a vedú globálnu demokratickú protireakcionársku koalíciu. Ich úspech je silný empirický dôkaz, že progresívna fiškálna politika a posilnená kapacita štátu korelujú s pozitívnymi hospodárskymi ukazovateľmi a väčšou sociálnou súdržnosťou.

Aj v Európe si to mnohí začínajú uvedomovať. Vo Francúzsku má „Zucmanova daň“– minimálna 2 % daň z majetku ultrabohatých, ktorú navrhol Gabriel Zucman – takmer 90 % podporu verejnosti a dominuje v celonárodnej diskusii. Hoci ju Národné zhromaždenie pôvodne odmietlo, tento rok sa o nej bude opäť diskutovať.

V decembri aj Tunisko schválilo novú daň vo výške 0,5 – 1 % z celosvetového majetku (vrátane nehnuteľností, akcií, dlhopisov a kryptomien) rezidentov s majetkom v hodnote viac ako milión dolárov. V Kalifornii budú voliči tento rok rozhodovať o tom, či zaviesť jednorazovú 5 % daň z majetku miliardárov na financovanie zdravotnej starostlivosti, potravinovej pomoci a vzdelávania. (Je zaujímavé, že táto iniciatíva získava podporu aj od niektorých miliardárov.) A v New Yorku sa obnovia rokovania o Rámcovom dohovore o medzinárodnej daňovej spolupráci v OSN, fóre, ktoré je menej náchylné na vplyv korporácií.

Svet proti USA

Jedným z prvých krokov Trumpovej administratívy bolo stiahnuť sa z týchto rokovaní. Zvyšok sveta sa však rozhodol pokračovať. Cieľom je vypracovať rámcovú dohodu a dva predbežné protokoly – jeden o zdaňovaní cezhraničných služieb a druhý o sporoch – na schválenie Valným zhromaždením v roku 2027. Kľúčovou otázkou je, ako by sa mali prideľovať práva na zdanenie ziskov nadnárodných spoločností. Predmetom rokovaní sú aj nové dane z cezhraničných služieb (vrátane digitálnych), nové záväzky krajín zdaňovať super bohatých a lepšia výmena informácií medzi krajinami o vlastníctve majetku.

Súčasné daňové pravidlá pre nadnárodné spoločnosti, navrhnuté v 20. rokoch 20. storočia, už nie sú vhodné pre dnešnú digitálnu ekonomiku. Vyjednávači v New Yorku musia túto jedinečnú príležitosť využiť. Mali by sa vzdať predstavy, že nadnárodná spoločnosť je len súborom nezávislých subjektov – čo je konštrukt, ktorý veľké korporácie využívajú na presun ziskov do jurisdikcií s nízkymi daňami, čím zneužívajú usmernenia OECD. Jednotný prístup k zdaneniu je potrebný už dávno. Súčasná architektúra pripravuje vlády o najmenej 240 miliárd dolárov ročne, núti miestne firmy súťažiť za nerovných podmienok a vedie k vyšším daniam pre pracovníkov (ktorých príjmy sú menej mobilné), keďže krajiny sa snažia kompenzovať stratené príjmy.

Globálny príjem nadnárodných spoločností by mal byť rozdelený medzi rôzne jurisdikcie na základe overiteľných faktorov, ako sú tržby a zamestnanci, nie na základe zastaraného princípu transakcií „za bežných trhových podmienok“. Text daňovej dohody by mal túto skutočnosť odzrkadľovať. Ak sa tak nestane, súčasné, hlboko chybné pravidlá sa zakorenia a snaha o „kompatibilitu“ s existujúcimi rámcami vyvinutými v OECD ohrozí ambície aj ciele daňovej dohody OSN.

© Project Syndicate 1995–2026 www.project-syndicate.org