V Prahe sa už necítim dobre
Moja chyba. Nemal som sa tam vybrať v sezóne. V Prahe som bol najmenej štyridsaťkrát. Prvýkrát som do nej zavítal asi v sedemdesiatom ôsmom roku.
Vtedy bola Praha ešte stále kafkovská: sivá, ošarpaná, páchnuca pivom a potuchlinou. Do chrámov ste mohli voľne vstupovať. Ešte aj do Katedrály svätého Víta. Dnes pri nej postávajú stovky metrov dlhé rady turistov a turistiek bez akejkoľvek predstavy o význame toho, čo tam vnútri uvidia.
Veru, pamätám si Prahu, o ktorú nebol taký enormný záujem ako v súčasnosti. Pamätám si ju z 80. rokov, keď sme tam chodievali ako gymnazisti. V piatok večer sme v Nových Zámkoch nastúpili na rýchlik a ten nás za osem hodín doviezol na hlavní nádraží. V sobotu ráno nás vítala rozospatá Praha. Celý deň sme sa po nej potulovali a večer poďho späť do rodného mesta.
Pamätám si Prahu na prelome 20. a 21. storočia. Ešte stále bola znesiteľná. Chodieval som tam takmer každý mesiac, do „hlavného štábu“ firmy Reader's Digest Výber. Po večeroch som s kolegami vysedával v krčmách, na ktorých posvätnú pôdu turistická noha jakživ nevkročila.
Praha v lete 2025 už nemá v sebe ani štipku „pražskosti“. Možno mnohí sem chodia kvôli Kafkovi, Haškovi, Hrabalovi, ale aj tak sú neznesiteľní. Celá tá kavalkáda hlučných, nevzdelaných, trúfam si povedať, že barbarských hôrd. Dívam sa do tých tupých, vyjavených tvárí, a vôbec netuším, čo tu hľadajú a v čo dúfajú.
Najväčšmi človeka iritujú najmladšie a najstaršie generácie turistov. Najmladší zjavne nemajú záujem o pamiatky, o históriu, pricestovali sem, lebo ich presvedčili rovesníci alebo reklama. Najstarší zasa – mnohí z nich o barlách alebo v invalidných vozíkoch – takisto netušia, za čím sa „ženú“ po povrchu náročného pražského terénu. Nehovorím len o „pahorkoch“ ako Hradčany či o „svahu“, na ktorom sa rozprestiera Malá Strana, ale aj o hrbolcoch, prasklinách a dierach v chodníkoch. A hovorím aj o recepčných, ktorí pochádzajú z Ázie, no nevedia poriadne po česky, takže sa s nimi musíte dohovárať po anglicky.
A ešte čašníci. Chápem, turistický nával je taký veľký, že na strate povedzme štyroch čakaním znechutených zákazníkov im ani byľku nezáleží. Tí zákazníci – ja, moja manželka a dvaja priatelia – čakali v prázdnej miestnosti a až vďaka svojej nebývalej drzosti sme sa od nebezpečne vyzerajúceho čašníka dozvedeli, že v čase obeda vnútri neobsluhujú, len na terase. Kartou sa platiť nedá.
Hovorím o krčme, ktorej surrealistický názov odkazuje na akúsi zavesenú kávu a nachádza sa niekoľko sto metrov od hlavného vchodu Pražského hradu. Krčma, o ktorej hovorím, kedysi, keď sa ešte nachádzala kdesi na ulici Úvoz, mala charakter a ducha. Tam turista takisto sotva „páchol“. Človek v nej mohol nájsť útočisko pred vonkajším svetom a zajesť si mastného chleba. Nič nie je tej krčme vzdialenejšie, ako jej súčasná verzia.
Počas dovoleniek už nechcem cestovať. Ani do Prahy, ani do iných krásnych, no masami nevedomých turistických más „prznených“ miest. Nie som zvedavý na tie znudené ksichty. A čo vy?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
Súvisiace články
Neopovážte sa kritizovať Slovensko!
Komentáre
|
|
pred 1 rokom
|
10
Klaniame sa sfalšovanej realite. Akú realitu prinášajú médiá?
Komentáre
|
|
pred 1 rokom
|
9
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.