Akým jazykom hovorí vojna? Oleksandr Myched popisuje zážitky z Ukrajiny
Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu uplynuli už štyri roky. Vo februári 2022 žil Oleksandr Myched s manželkou v Hostomeli, tam, kde ukrajinská obrana zmarila ruské plány na bleskovú vojnu. Obľúbili si prechádzky so psom do neďalekého lesa, mali tam svoju prácu, priateľov, kaviareň s najlepšími croissantmi aj obchod s dobrým vínom. Aký užitočný môže byť v armáde literárny vedec? Alebo kamarát biológ, ktorý sa celý život zaoberal rybami? Môže, lebo musí. Za svoju krajinu sa nemá zomierať, ale žiť. Kniha Jazyk vojny (vydal Absynt) je hlboko osobnou reportážou o tom, čo spraví s človekom a s krajinou vojna.
Oleksandr Myched: Jazyk vojny
Rusi prišli zabíjať
Ešte včera si ľudia robili plány. Niekto sa chystal na koncert, niekto na oslavu, niekto si chcel kúpiť novú umývačku riadu. A zrazu sa vám celý materiálny svet zmestí do jedného evakuačného batoha. Lekárnička, čelovka, powerbanka, trvanlivé potraviny, nôž. Šaty len na tú jednu sezónu. Nad hlavami vám už letia rakety, vybuchujú a ničia všetko naokolo. Vojaci si spravia stanovište uprostred hlavnej križovatky vášho mesta a strieľajú všetkých do radu, mužov, ženy, deti, starcov aj chorých. Od toho momentu žijete v stave permanentného poplachu. Akým jazykom hovorí vojna? A čo nám chce povedať?
„Rusi sem prišli zabíjať – od prvého dňa,“ hovorí Oleksandr Myched. Túto knihu začal písať v prvý deň invázie a po celý rok zapisoval kľúčové body novej reality. „Je o mne, mojej rodine a o priateľoch, ktorí sa nám stali rodinou,“ píše. Kniha Jazyk vojny okrem takmer denníkových záznamov o tom, ako on a jeho blízki prežívali novú vojnovú realitu, obsahuje aj zoznamy vojnových zločinov, ktoré za ten rok spáchali ruskí vojaci na Ukrajincoch.
Sú to krátke, no veľmi silné záznamy o mučení, znásilňovaní, drancovaní a zabíjaní, ako ich zostavila ukrajinská právnička. V knihe je ešte niekoľko rozhovorov – napríklad s ukrajinským novinárom, ktorý sa zúčastnil na exhumácii masových hrobov v Buči. Rodičia autora tejto knihy zostali v Buči, vystavení ruským útokom, lebo sa mu nepodarilo presvedčiť ich, aby včas odišli. Ako sa pripraviť na to, že vám vezmú domov, spomienky? Že zabijú niekoho z rodiny, blízkych priateľov? Aj s tým musí človek žiť, keď k nemu prehovorí vojna.
Koľko mŕtvych je genocída?
7. marca, Kijivská oblasť: Do domu vchádza asi 20-ročný ruský vojak, namieri zbraň na 50-ročnú ženu a prikáže jej vyzliecť sa. Manžela zastrelia a ruský vojak ženu znásilní. Znásilní aj 40-ročnú susedu a podreže jej hrdlo. Jej rúžom na zrkadlo napíše, kde ju pochoval. 9. marca, Kyjivská oblasť: Ruskí vojaci vniknú do domu, zavraždia muža, ktorý chce ochrániť svoju rodinu, manželku znásilnia a neskôr sa vrátia s vyhrážkou, že ak sa bude vzpierať, zavraždia jej malého syna.
14. marca: Hostomeľ, Kyjivská oblasť: Dve evakuačné kolóny so ženami, s deťmi a so staršími ľuďmi nechajú ruskí vojaci prejsť. Poslednú kolónu štyroch autobusov zahrnú mínometnou paľbou. 20. marca, Kreminna, Luhanská oblasť: Ruskí vojaci v tanku zblízka rozstrieľajú domov dôchodcov, zahynie 56 ľudí. 23. marca, Motyžin, Kyjivská oblasť: Okupanti odvlečú starostku a jej manžela, ich telá nesú stopy po bitke a mučení.
To sú záznamy z prvých dní vojny, ktorá trvá štyri roky. Od apríla 2022 do oslobodenia Kyjivskej oblasti bolo iba tam nájdených 1 373 tiel civilistov, 197 sa ich nedalo identifikovať, a v oblasti bolo 279 nezvestných. „Máme hľadať odpoveď na otázku, koľko umučených alebo zabitých je už genocída. Stotisíc civilistov? Koľko tisíc znásilnených? Koľko unesených detí? Koľko je genocída?“ pýta sa Oleksandr Myched. „Táto kniha je o tom, čo nesmieme zabudnúť. Ani odpustiť.“
„Veľmi som rozmýšľal, prečo to vôbec Rusi robia. Ale na nič som neprišiel. Chápeš, máš internet banking, elektrické kolobežky, Starlink, Netflix, a predsa sa vyberieš do susednej krajiny zabíjať ľudí,“ hovorí novinár Jevhen Spirin, ktorý sa ako dobrovoľník zapojil do exhumácie masových hrobov v Buči.
Žijem, teda +
Oleksandr Myched neskrýva ani Ukrajincov, ktorí rozkrádajú humanitárnu pomoc aj veci určené pre armádu, rabujú opustené domy a byty. Volá ich „zlí naši“ a popisuje aj systém trestania rabovačov. Priviažu ich ako k stredovekému stĺpu, len izolačnou páskou, a stiahnu im nohavice. Aj tak vyzerá vojna, aj tí zlí naši sú, žiaľ, stále naši.
Vojna je aj skúškou medzinárodných inštitúcií a „zjavná neschopnosť zastaviť ruskú inváziu a opatrnosť západných politikov zdôrazňujú absolútnu bezradnosť skonstnatelých organizácií, ktoré by mali garantovať svetovú bezpečnosť“. Ukrajinská modlitba znie dnes inak: „Ak ti prestrelia líce, už nemôžeš nastaviť druhé. Ak znásilňujú a zabíjajú deti, už nieto budúcnosti, do ktorej by sme sa mohli dívať. Otče náš, si na nebesiach? Si na Zemi? … Chlieb náš každodenný a vodu daj okupovaným. Zachráň duše z masových hrobov. A neuveď nás do pokušenia odpúšťať. Ale zbav nás zlého.“
10. septembra z najväčšieho masového hrobu v Iziume v Charkivskej oblasti exhumujú 447 tiel so známkami mučenia, u jedenástich nie je možné určiť pohlavie. „Jazyk vojny je ako príkaz, ktorý netoleruje dvojzmysly. Hovoríme jasnejšie, jednoduchšie, navzájom si šetríme čas… Zdravotníci odporúčajú písať čas nasadenia dlahy pacientovi rovno na čelo jeho krvou. Rodičia píšu fixkou na chrbty malých detí mená adresy, telefónne čísla. Pre prípad, že by sa stratili. Rodičia alebo deti. Pre prípad, že by ich zabili. Rodičov alebo deti… Keď človeka zastrelili v aute a nevedelo sa o ňom nič, namiesto kríža pribijú len značku auta.“ Správa „žijem“ sa scvrkla na jediný znak, obyčajné +.
V obci Jahidne neďaleko Černihiva Rusi 25 dní držali v suteréne na 76 štvorcových metroch 360 obyvateľov, najmladšie dieťa malo tri mesiace, najstaršia žena 93 rokov. Najsilnejší muži spali postojačky, každú noc sa šálmi priväzovali k rebrinám, aby zabrali menej miesta a poskytli priestor chorým. Vojna s jej obludnou neľudskosťou vyvolala obrovskú vlnu solidarity a empatie. Každý si v novej realite musel nájsť svoje miesto a v Mychedovej knihe sú mnohé také príbehy.
„Malí Rusi“
Oleksandr Myched sa dotýka množstva tém, ktoré nastolila vojna. Ako svetu vysvetliť, že ukrajinskí utečenci vo Fínsku prosia o pomoc, keď k ženám a deťom chcú nasťahovať ruských mužov, ktorí ušli pred mobilizáciou? Čo robiť, keď sa v Paríži stretne Ukrajinec s ruským emigrantom a oboch ich budú vnímať ako obete vojny? Ako presvedčiť svet, že teraz majú mlčať aj ruskí klasici? Ako sa zachovať k „obyčajným Rusom“, ktorí žijú v presvedčení, že s vojnou nemajú nič spoločné? Oleksandr so ženou Olenkou mali priateľa, teraz žije v Kazachstane a do Ruska sa vraj vráti „len po smrti toho hnusáka“. „Nie je to iba Putinova vojna, všetci ste zodpovední,“ odpovedajú. „Za čo som ja zodpovedný?“ pýta sa muž pred päťdesiatkou. Nikdy si neprizná vinu, že sa dlhé roky prizeral, ako rastie zlo. Osud je skrátka to, čo sa mu stalo.
Ukrajinci na to majú odpoveď. Podarilo sa im menovite identifikovať Rusov, ktorí navádzali rakety na ich mestá – školy, škôlky, nemocnice. Ak uplatníte výhradne princíp kolektívnej viny, vinný nie je vlastne nikto. Ale keď postavíte pred súd človeka a obviníte ho z konkrétnych vojnových zločinov, môže prísť spravodlivý trest.
Rusi zabíjajú Ukrajincov preto, že sú Ukrajinci, vraví Myched. Ničia alebo vykrádajú mestá, múzeá a knižnice, drancujú prírodu. Zničili aj pamätník obetiam hladomoru v rokoch 1932 – 1933. V tejto vojne Ukrajinci vytvorili nové slovo – chladomor.
Pri vstupe do Hostomeľa reklamný pútač lákal na „život v obkolesení lesa“. Teraz už nikto nechce žiť v žiadnom obkolesení a ešte to potrvá, kým sa ľudia odvážia na pokojnú prechádzku do lesa, pretože Rusi všetko podmínovali. Taký je jazyk vojny. Zmení všetko.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.