Kniha týždňa: Prečo si nerozumieme je kniha o tom, prečo zdieľame nepodložené presvedčenia a čo s tým možno robiť
Kniha Prečo si nerozumieme (vydala premedia) od Vladimíry Čavojovej a Jakuba Šrola, pôsobiacich v Ústave experimentálnej psychológie Slovenskej akadémie vied, prichádza v období, keď sa verejná diskusia v mnohých témach čoraz viac polarizuje a mení skôr na súboj, než na spoločné hľadanie riešení. Hovorí sa, že čím je doba komplikovanejšia, tým sú si ľudia neistejší a hľadajú jednoduchšie riešenia, ktoré im pomôžu zorientovať sa a vytvoriť si hodnotovú súradnicovú sústavu.
Tie najjednoduchšie riešenia zväčša ponúkajú rôzni radikáli a populisti, ktorí často namiesto argumentov apelujú na základné emócie až atavistické pudy. Pri tomto spôsobe argumentácie je komunikácia problematická, pretože skôr než vzájomne sa pochopiť sa ľudia snažia navzájom „nálepkovať“. A tým prichádza k ešte väčšej polarizácii spoločnosti.
Tak prečo si nerozumieme?
Autori sa dôsledne vyhýbajú pokušeniu ponúknuť rýchly návod na „správny“ postoj. Ich ambíciou je vysvetliť, prečo sa ľudia často rozchádzajú už v základnom hodnotení reality, prečo sa aj v dobrej viere dostávajú do slepých uličiek a ako obyčajná názorová odlišnosť prechádza do nedôvery, podráždenosti a polarizácie.
„Ľudia na jednom konci názorového spektra nevedia pochopiť, prečo ľudia na druhom konci veria všetkým tým dezinformáciám, kým ľudia na druhom konci zase nechápu, ako je možné, že to tí prví nevidia rovnako jasne ako oni. Toto nepochopenie vedie k čoraz väčšej frustrácii a polarizácii – navzájom si nadávame do dezolátov, slniečkarov, rusofilov, katolibancov, liberálnych fašistov a múdrosráčov,“ píšu autori v úvode.
…konšpiračné teórie nevznikajú len z nevedomosti, ale často z nedôvery voči inštitúciám (vládam, médiám, vede) a z pocitu straty kontroly nad vlastným životom. Sociálne siete túto situáciu zhoršujú tým, že šíria dezinformácie a posilňujú emočne nabité, jednoduché vysvetlenia zložitých problémov
Dôležité je, že v ďalších častiach knihy konflikt nevysvetľujú ako dôkaz morálnej „poruchy“ jednej zo strán. Namiesto toho kladú dôraz na spôsob, akým funguje ľudské myslenie, na skratky, ktoré používame, na obmedzenia pozornosti a pamäti, na potreby, ktoré si presvedčeniami napĺňame, a aj na sociálne tlaky, ktoré do nášho uvažovania vstupujú. Aj preto sa autori sústreďujú na to, ako súvisia nepodložené presvedčenia s inteligenciou, ako konšpiračné teórie súvisia s úzkosťou a bezmocnosťou (a akú úlohu v tom zohrala epidémia COVID-19) a ako sa im môžeme brániť. Takisto sa zaoberajú tým, aké sú individuálne a spoločenské dôsledky dôvery k nepodloženým presvedčeniam a ako s nimi súvisí naša osobnosť.
Náročnejšie čítanie
Sú to všetko atraktívne témy, ale zároveň to nie je úplne ľahké čítanie. Autori vychádzajú z vlastných výskumov a snažia sa celú problematiku analyzovať spôsobom, ktorý obstojí aj v akademickom prostredí, no zároveň chcú zostať zrozumiteľní pre širšie publikum. V knihe preto nájdete aj komplexnejšie vysvetlenia rôznych teórií a kontextov, takisto pár grafov a obsiahly index použitej literatúry. Je podrobne členená na kapitoly a subkapitoly, no nemá obsah, ktorý by umožnil jednoduchšie v nej vyhľadávať, pokiaľ sa čitateľ chce k niektorým pasážam vrátiť, čo je škoda.
Občas prekážajú príklady až príliš vytrhnuté z kontextu, ktorý pre lepšiu zrozumiteľnosť mohol byť vysvetlený, najmä ak ide o spoločensky relatívne marginálne udalosti. Autori napríklad píšu o divadelnom predstavení, ktoré prerušil štátny tajomník Štefan Kuffa, pričom liberál tento akt bude vnímať ako cenzúru a konzervatívny človek ako snahu ochrániť maloletých divákov. Nie je tam však povedané, aké predstavenie to bolo, kedy sa tak stalo, čo bolo dôvodom prerušenia podujatia a kto vlastne Štefan Kuffa bol a kam sa v názorovom spektre radí. Niekto si možno povie, že takýto kontext je z hľadiska vysvetľovanej problematiky nedôležitý (a možno má pravdu), no my si myslíme, že má zaznieť, aby bolo čitateľovi aj v budúcnosti jasné, že ide o relevantný príklad a nie zámerne zdôraznenú marginálnu epizódu, akých sa deje bezpočet.
Samozrejme, chápeme – a aj oceňujeme – že autori sa dôsledne snažia vyhnúť moralizovaniu, zaujímaniu hodnotových stanovísk. Aj pri takej citlivej téme, akou sú dezinformácie a mechanizmy, akými ich (celospoločensky aj osobne) spracovávame, zostávajú aj v neutrálnej akademickej rovine. Autori ukazujú, že polarizácia nie je len vedľajší produkt informačného chaosu, ale aj dôsledok psychologických mechanizmov a sociálnych väzieb.
Najväčšia pridaná hodnota tejto knihy sa neukrýva v tom, že by poskytla „zbraň proti oponentom“, ale v tom, že ponúka nástroje na sebareflexiu, umožňuje oponentov pochopiť a viesť tak kultivovanejšie spory
Kniha tak nepriamo naznačuje, že samotné argumentovanie faktami konflikty nevyrieši, pokiaľ nepochopíme, čo ľudia v sporoch v skutočnosti chránia a prečo sa určitých presvedčení držia aj vtedy, keď im niekto predloží nespochybniteľné fakty. Ich presvedčenia totiž často nie sú čisto rozumovou záležitosťou, ale vznikajú v zmesi obmedzení, motivácií a sociálnych okolností. Niekde sme čítali, že najväčšia pridaná hodnota tejto knihy sa neukrýva v tom, že by poskytla „zbraň proti oponentom“, ale v tom, že ponúka nástroje na sebareflexiu, umožňuje oponentov pochopiť a viesť tak kultivovanejšie spory v individuálnej a aj celospoločenskej rovine. A nám nezostáva nič iné, než s týmto tvrdením bezvýhradne súhlasiť.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.