Speváčka Lina Mayer: Dôležitejšia než snaha o dokonalosť je autenticita, pretože tá nás robí ľuďmi

Vo videoklipe k vášmu novému singlu Priestor účinkuje aj Kristián Baran. Poznali ste sa s ním už predtým?

Zoznámili sme sa na prehliadke Michala Kováčika, ale vtedy nás len predstavili, to je všetko. Predtým sme sa veľmi nepoznali.

Prečo ste si ho vybrali?

Má to súvis so skladbou ako takou, pretože vždy, keď tvorím pieseň, mávam v hlave predstavu vizuálu. Chcela som pohybom, energiou a emóciou vyjadriť pocity závislého vzťahu, cesty oslobodenia sa a znovunájdenia seba.

Vedela som, že ak chcem dosiahnuť, aby to bolo emočne, energicky a tanečne dobre vyjadrené, potrebujem niekoho, kto je naozaj zdatný tanečník. Veľmi dôležitým faktorom pre mňa bolo aj to, aby mal nezvyčajné vyžarovanie a silnú charizmu.

Keď som počas príprav klipu uvažovala, kto by to mal byť, hneď mi napadlo toto meno. Vnímam ho ako človeka, ktorý to spĺňa, a zároveň nie je taký „na prvú“.

Klip je veľmi intenzívny. Ako ste sa počas natáčania cítili?

Bolo to veľmi intenzívne, to je pravda. Natáčanie trvalo nejakých jedenásť hodín, bolo únavné, ale veľmi si cením, že sa na to Kristián dal, bol veľmi nápomocný a profesionálny, takže to bola naozaj dobrá spolupráca.

Takisto musím spomenúť aj prácu choreografky, ktorá veľmi dobre pochopila moju víziu a myšlienku a celé to krásne zapasovala do pohybu, ktorý sme stvárňovali.

Priznám sa, že na začiatku mi niekde vzadu v hlave napadlo, či to nie je risk, pretože keď nie ste „stancovaný“ s niekým, nepoznáte sa, neviete, či to bude fungovať.

Ale už na prvom tréningu som pochopila, že nebudeme mať problém. Energia medzi nami fungovala veľmi dobre a pevne verím, že to je cítiť aj v samotnom výsledku.

Natáčali ste v priestoroch Slovenského rozhlasu. Prečo práve tam?

Chcela som, aby to bol esteticky zaujímavý priestor, a aby nebol, ako sa hovorí, „přeplácaný“. Veľmi si zakladám na tom, aby to vyzeralo pekne a vkusne. Keď sme sa zamýšľali nad tým, kde by sme mohli točiť, hľadali sme priestor, ktorý by podtrhol myšlienku tým, že sa tam nachádzajú rôzne chodby a katakomby.

Mali sme čo robiť, aby sme sa počas točenia nestratili. (smiech) Menili sme totiž priestory, chceli sme znázorniť môj, jeho aj náš spoločný svet.

Boli tam miesta, ktoré pôsobili chladne, potom také, ktoré pôsobili takmer čisto, akoby tam človek mal čas na zamýšľanie sa nad samým sebou, nad vzťahom… Sú tam akoby symbolické veci, ktoré mali podporiť celú myšlienku. Takže to nebola náhoda.

Na vašom novom albume Ona je počuť, že ste sebavedomejšia a cítite sa dobre vo svojej koži. Ako vyzerala cesta k tomuto míľniku?

Môj najnovší album Ona, ako už napovedá názov, je najmä o ženských témach, vzťahoch, emóciách a vnútorných procesoch. Otvára témy sebahodnoty, identity, intimity a osobnej transformácie. Práca na sebe samom je nikdy sa nekončiaci proces.

V posledných rokoch to robím dosť intenzívne, snažím sa byť lepším človekom, vedomejším, emocionálne zrelším. Myslím si, že by to malo byť cieľom každého človeka.

Keď je to na albume cítiť, som o to radšej, pretože to bol tvorivý zámer – objavovať samu seba skrz tvorbu, čo je pre umelcov prirodzené. Chcela som zaznamenať ten proces – hneď úvodná skladba sa volá Ona a pýtam sa v nej: „Kto je ona?“

Zžili ste sa aj s tými menej peknými stránkami samej seba?

Ou, to už sú ťažké filozofické témy. (smiech) Psychológia mi však vždy bola blízka. Jung hovoril, že máme aj svoje tiene, a je to tak.

Človek v procese spoznávania samého seba odkrýva všetky svoje odtienky a vyrovnáva sa nielen s radosťou a láskou, ale aj s bolesťou, so smútkom či s hnevom. Takže podľa mňa to k tomu patrí.

Aký ste mali zatiaľ ohlas od ľudí? Dotkli sa ich vaše texty?

Z toho, čo som zachytila, sa stáva, že to navnímajú. Mám však pocit, že Slováci nie sú úplne zhovorčiví, čo sa tohto týka, ale ohlasy boli aj pekné.

Jedna zo skladieb sa volá Mladšiemu ja. Keby ste ho teraz stretli, chceli by ste mu povedať niečo, čo by zmenilo smerovanie vášho života? Alebo by ste to nechali tak, pretože by ste neboli tam, kde ste teraz?

Asi by som nemenila nič. Pochopila som, že v danom momente konáme vždy najlepšie, ako vieme, so schopnosťami a s vedomosťami, aké máme práve k dispozícii. Keby som stretla svoje mladšie ja, asi by som ho objala a povedala mu, že to bude dobré.

Celý album ste nahrali v slovenčine, hoci doteraz ste tvorili v angličtine. Aká to pre vás bola skúsenosť?

Táto moja jazyková transformácia sa začala niekedy počas covidu, keď som mala oveľa viac času. Vždy som mala pred slovenčinou veľký rešpekt. Keď sa človek v rámci našej hudobnej sféry spätne vráti, zistí, že ide väčšinou o zhudobnené básne.

Textári boli často básnikmi a v istom zmysle je možno aj slovenské publikum zvyknuté na to, že ide o texty vysokej kvality – či už hovoríme o Krausovi, alebo trebárs o Filanovi. Zároveň som však dostávala echo, prečo nemám niečo po slovensky, že by to bolo lepšie, mala by som to skúsiť…

Tak som sa nad tým zamýšľala a povedala som si, že čo najhoršie sa môže stať, ak to vyskúšam? Možno to nebude dokonalé, ale budem to ja – a to je to, čo sa pre mňa stáva oveľa väčšou prioritou než v minulosti.

Dôležitejšia než snaha o dokonalosť je autenticita, pretože tá nás robí ľuďmi, a my ako interpreti a umelci by sme to mali ešte viac roznecovať. Dnes totiž svet kladie hrozný dôraz na to byť úžasný, na vrchole, dosahovať výsledky… ale je to vždy o tom?

Ovplyvnil vás niekedy takýto tlak zvonka?

Vždy pre mňa bolo dôležité byť sama sebou, ale určite som to cítila. Neviem si predstaviť, ako to majú dnešní mladí ľudia, pretože ten tlak je naozaj obrovský. Je ťažké, aby sa v tom človek nestratil.

Ako sa proti tomu bránite?

Snažím sa nestratiť samu seba. Aby to človek dosiahol, musí vedieť, kým je, aké má hodnoty, čo je preňho priorita a čo nie, vypúšťať nepodstatné veci zo svojej pozornosti a zameriavať sa na to, čo je dôležité, aby mal jeho život taký zmysel, aký mu chce dať.

Okrem iného ste aj tanečníčka. Tvorili ste si niekedy choreografiu do svojich videoklipov?

Áno, napríklad ku skladbe Nothing som choreografiu robila čiastočne aj sama. K spolupráci som vtedy oslovila moju kamarátku, baletku z košického Národného divadla, ktorá mi pomohla s refrénom.

Pamätám si, že som na to vtedy naozaj nemala prostriedky, tak som si z YouTube naukladala rôzne videá scénických tancov, ktoré ma oslovili. Venovala som sa síce spoločenským latinskoamerickým tancom, ale so súčasným tancom ako takým som toho veľa spoločného nemala.

Napokon som si sama nejakým spôsobom vyskladala choreografiu. (smiech) Keď máte motiváciu a chcete, aby to bolo pekné a čo najlepšie, tak sa to dá.

Vo vašich videoklipoch mávate oblečené veľmi štýlové kúsky. Hoci ste povedali, že modeling vás nikdy nelákal, tak sa zdá, že k móde máte pozitívny vzťah.

Áno, pre modeling som nikdy nemala nejaké cítenie, vždy som zo seba chcela prezentovať viac, než len obal. Paradoxne mám však k móde veľmi blízko, baví ma. Móda je pre mňa úzko spätá s umením a estetikou.

Neviem, či je to moja silná stránka, ale typická určite. Jedna z vecí, ktorú si veľmi vážim, je spolupráca so slovenskými návrhármi. Hoci sme malá krajina, máme tu veľa šikovných a talentovaných ľudí, pre ktorých to tu však nie je práve najjednoduchšie, keďže náš trh nie je veľký.

Dlhodobo sa o vás hovorí, že máte svetový zvuk, moja kamarátka vás dokonca nazýva slovenskou Duou Lipou. Vždy ste mali takúto víziu? Je ťažké dostať sa na slovenskej scéne ku kvalitnej produkcii, technike a k hudobníkom?

Dobrá otázka. Vždy som na seba bola veľmi náročná, mala som sklony k jemnému perfekcionizmu, čo – keď sa nad tým spätne zamýšľam – asi nebolo úplne dobré. Chcela som však dosiahnuť najlepší výsledok, a aj preto moja cesta nebola rýchla ani jednoduchá.

Keď som začínala, nemala som žiadnych manažérov ani sponzorov, musela som si našetriť na štúdio. Mala som „v merku“ prešovského producenta Randyho Gnepu, ktorý v tom čase pracoval s Katkou Knechtovou, s kapelou Nocadeň a inými. Veľmi som sa k nemu chcela dostať a zhodou okolností sa mi to nejakým spôsobom podarilo.

Je pre mňa dôležité, aby skladba znela dobre, pretože jedna vec je tvorivý vklad, ale aranž a celý produkčný „doťuk“ sú tiež veľmi podstatné, aby to malo čo najlepšiu kvalitu. Som preto rada, že spolupracujeme dodnes.

Teraz sa primárne venujete svojej hudobnej tvorbe, ale v umeleckej sfére ste už robili všeličo. Je ešte niečo, čo by ste si chceli vyskúšať?

Budem úplne najradšej, keď sa to, čomu sa venujem, bude ďalej nejakým spôsobom posúvať, rozvíjať a dotýkať čo najviac ľudí. Keď som študovala estetiku, tak nám naša profesorka hovorievala, že umenie má zmysel len vtedy, keď je komunikované.

Boli časy, keď moje pesničky stáli v šuplíku niekoľko mesiacov, dokonca aj rokov, a to už teraz nechcem robiť.

Určite by som teda chcela čo najviac tvoriť, zlepšovať sa v tom a veľmi rada by som otvorila spolupráce s inými umelcami, pretože moja posledná skúsenosť na songwriting kempe pre mňa bola mimoriadne inšpiratívna.

Chcem tiež čo najviac koncertovať a byť medzi ľuďmi. Kým to bude dávať zmysel mne a tým, ktorí ma počúvajú, bude to pre mňa to úplne najviac.

Máte vysnívanú spoluprácu?

Každá, ktorá by ma oslovila, by pre mňa bola obohacujúca. Mám však vytypovaných nejakých českých umelcov, s ktorými by som to rada vyskúšala. Mám pocit, že česká scéna sa v posledných rokoch dosť posunula.

Moju pozornosť upútal napríklad interpret Sofian Medjmedj, ktorý je veľmi hlasovo a umelecky zaujímavý. Je ich však viac.

Plánujete teraz nejaké koncerty? Prípadne turné k novému albumu?

To by som veľmi rada, ale je dosť náročné celé to skĺbiť a naplánovať. Neviem, či sa vyslovene podarí turné, ale nejaké koncerty by som určite rada odohrala.

Čo vás teraz čaká? Pracujete už aj na niečom novom?

V najbližšom čase chcem zverejniť skladbu, ktorú teraz dokončujem. Na spomínanom songwriting kempe som mala možnosť spoznať ľudí aj mimo Slovenska, boli tam tvorcovia z celej Európy, jeden dokonca až z Ameriky.

Som veľmi rada, že sa mi tam podarilo nadviazať česko-slovensko-poľsko-americkú spoluprácu. Už sa teším, keď bude vonku.