Energia medzi Kristiánom Baranom a mnou fungovala veľmi dobre, hovorí speváčka Lina Mayer

Vo videoklipe k vášmu novému singlu Priestor účinkuje aj Kristián Baran. Poznali ste sa s ním už predtým?

Zoznámili sme sa na prehliadke Michala Kováčika, ale vtedy nás len predstavili, to je všetko. Predtým sme sa veľmi nepoznali.

Prečo ste si ho vybrali?

Má to súvis so skladbou ako takou, pretože vždy, keď tvorím pieseň, mávam v hlave predstavu vizuálu. Chcela som pohybom, energiou a emóciou vyjadriť pocity závislého vzťahu, cesty oslobodenia sa a znovunájdenia seba.

Vedela som, že ak chcem dosiahnuť, aby to bolo emočne, energicky a tanečne dobre vyjadrené, potrebujem niekoho, kto je naozaj zdatný tanečník. Veľmi dôležitým faktorom pre mňa bolo aj to, aby mal nezvyčajné vyžarovanie a silnú charizmu.

Keď som počas príprav klipu uvažovala, kto by to mal byť, hneď mi napadlo toto meno. Vnímam ho ako človeka, ktorý to spĺňa, a zároveň nie je taký „na prvú“.

Klip je veľmi intenzívny. Ako ste sa počas natáčania cítili?

Bolo to veľmi intenzívne, to je pravda. Natáčanie trvalo nejakých jedenásť hodín, bolo únavné, ale veľmi si cením, že sa na to Kristián dal, bol veľmi nápomocný a profesionálny, takže to bola naozaj dobrá spolupráca.

Takisto musím spomenúť aj prácu choreografky, ktorá veľmi dobre pochopila moju víziu a myšlienku a celé to krásne zapasovala do pohybu, ktorý sme stvárňovali. Priznám sa, že na začiatku mi niekde vzadu v hlave napadlo, či to nie je risk, pretože keď nie ste „stancovaný“ s niekým, nepoznáte sa, neviete, či to bude fungovať.

Ale už na prvom tréningu som pochopila, že nebudeme mať problém. Energia medzi nami fungovala veľmi dobre a pevne verím, že to je cítiť aj v samotnom výsledku.

Natáčali ste v priestoroch Slovenského rozhlasu. Prečo práve tam?

Chcela som, aby to bol esteticky zaujímavý priestor, a aby nebol, ako sa hovorí, „přeplácaný“. Veľmi si zakladám na tom, aby to vyzeralo pekne a vkusne.

Keď sme sa zamýšľali nad tým, kde by sme mohli točiť, hľadali sme priestor, ktorý by podtrhol myšlienku tým, že sa tam nachádzajú rôzne chodby a katakomby. Mali sme čo robiť, aby sme sa počas točenia nestratili. (smiech)

Menili sme totiž priestory, chceli sme znázorniť môj, jeho aj náš spoločný svet. Boli tam miesta, ktoré pôsobili chladne, potom také, ktoré pôsobili takmer čisto, akoby tam človek mal čas na zamýšľanie sa nad samým sebou, nad vzťahom…

Sú tam akoby symbolické veci, ktoré mali podporiť celú myšlienku. Takže to nebola náhoda.