Komu veriť? Z manželov sú nepriatelia, z detí trofeje

Príčin je viac. Možno aj to, že ľudia dlhšie žijú a na jeden vzťah je to už príliš dlhá doba. Navyše každý chce vyzerať dobre, pestuje sa, omladzuje, takže ho potom zvádzajú, a nevera je raz-dva tu. Niekedy sú ale aj iné príčiny rozvodov – manželia si prestanú rozumieť a odcudzia sa. Nech je to tak či onak, rozchod rodičov vždy postihne deti. A na toto sa zameriava film Veríme vám. Rodičia sú totiž všelijakí – osud detí môžu ešte viac skomplikovať, než to dokáže samotný rozvod.

Zneužité zneužívanie?

Keďže je rozvodovosť masová záležitosť, narástla aj agenda okolo tohto javu. Armáda psychológov, právnikov a sociálnych pracovníkov rieši delikátne situácie, ktoré nastávajú po rozpade rodiny. Ľudia sa stále viac opierajú o poradcov rôzneho druhu. Vzdávajú sa svojho súkromia a so všetkým sa zverujú cudzím jedincom, súdnym sieňam a kuloárom. Tak je to aj v snímke Veríme vám. Spoznávame konkrétnu rodinku, ktorá rieši starostlivosť o deti po rozvode. Otec by chcel syna a dcéru vídať častejšie, deti vraj nechcú, matka soptí, z milej rodinky sa stáva drsný ring.

Už dlhší čas trvá toto emancipačné obdobie, keď sa spoločnosť (nielen u nás) usiluje presvedčiť rodičov, že to, ako žijú a vychovávajú deti, nie je iba ich vec. Aby bol apel účinnejší, masívne sa v médiách prepierajú rôzne prípady a zaoberajú sa nimi aj umelecké diela. Často ide o zneužívanie. Tento jav je taký frekventovaný v éteri, že môže vyvolávať opačné účinky. Namiesto automatického súcitu s obeťami nastupujú pochybnosti a otázky, či sú obvinenia vždy spravodlivé a pravdivé.

Niekedy sa totiž zdá, že samotná téma zneužívania je zneužívaná tvorcami, lebo u divákov a čitateľov dobre zaberá. Vzniká veľa filmov, kníh, ale aj článkov, v ktorých autori automaticky nadŕžajú obetiam, ale neprinášajú dosť dôkazov. Stalo sa už pardonovaným klišé, že o zneužívaní (dieťaťa) okolie (napríklad matka) vie, ale mlčí. Prečin zneužívania sa odhaľuje až po rokoch, všetci sa pohoršujú, vinník je opľutý, obete poznačené. Máloktorý autor však ide do hĺbky tohto javu.

Možno ešte tak spisovateľ John Boyne, ktorý sa zameriava na rôzne anomálie vo vzťahoch, ale rozoberá ich detailne, originálne, až cez dialógy (rekonštruuje možné chúlostivé situácie), inak sú tieto témy spracované skôr povrchne, tuctovo, dej je predvídateľný. Divák predčasne uhádne, že pôjde (zasa) o zneužívanie.

Touto problematikou sa zaoberá aj snímka Veríme vám, ale celkom z iného uhla pohľadu. Niežeby sa snažili autori problém rozsúdiť (naopak, zostávajú nestranní), iba ako zväčšovacím sklom priblížia situáciu rodiny, kde matka tiež obviňuje bývalého manžela zo zneužívania potomstva. A bojuje sa neľútostne ako v ringu. Kto hovorí pravdu a kto si vymýšľa?

Deti chcú pokoj

Divák si pri tomto filme môže položiť aj otázku, kde sa dnes berie toľko zvrhlíkov. Dojem ich množstva môže byť aj umelo vyvolaný alebo je to efekt nechceného, vyvolaný preferovaním témy. Skoro každý autor, keď chce trocha spikantniť svoj film, knihu alebo aj vlastný životopis, rieši, alebo aspoň naznačí, zneužívanie v detstve. Ale je to vždy pravda? Nie je to tak troška aj pekne zvrhlá móda? Tvorcovia vedia, že incest a podobné excesy priťahujú, a tak to vo veľkom miešajú do svojej produkcie.

Je to tak aj vo filme Veríme vám, ale ten obsahuje pochybnosti a nastoľuje tému zneužívania inak. Nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku komu veriť, ako veriť, a v tom je práve jeho originalita. Nabáda síce na ostražitosť, ale nikomu nenadŕža, hoci chvíľami sa zdá, že áno. Základná situácia je tradičná: otec je obvinený zo zneužívania, popiera to, matka mu protirečí, deti rozpačito mlčia. Komu veriť, keď všetci vyzerajú tak dôveryhodne?

Scenár je postavený na dialógoch, ktoré sú veľmi živé a pôsobia pravdepodobne. Nie sú však najdôležitejšie. Oveľa viac prezradia tváre, gestá, oči a reč tela účinkujúcich. Sú výrečnejšie než slová. Najmä hlavná predstaviteľka, mama Alice (Myriem Akheddiou) podáva strhujúci herecký výkon.

Je to precitlivená žena, peknučká, jemnučká, mäkučká, ale zdá sa, že nebezpečná ako ranené zviera. Potrebovala by tony nežnosti, ale namiesto toho sa dočkala rozvodu a samoty. Jej tvár je stále napätá, na pokraji plaču. Sama je ako ublížené decko. Je však schopná všetkého, aj agresie (ako sa v jednej scéne aj rukolapne ukáže). Jednoducho, jej bolesť sa prejavuje ako hystéria. Hrá obnažený uzlík nervov – nervózne pohyby, nesústredenosť, nepríčetnosť, zúrivosť. Či sa toho deti tiež neboja? Či by neboli ochotné urobiť (dosvedčiť) čokoľvek, len aby sa mama upokojila?

Deti sa možno ani neodvážia povedať, že by chceli byť aj s otcom (Laurent Capelluto). Je im ľúto mamy, boja sa jej výlevov. Však otec je predsa len silnejší, vyzerá vyrovnane, vybudoval si iný život, má už novú rodinu. Treba radšej podržať mamu. Otec si s deťmi vymení aspoň pohľady porozumenia, divák si myslí, že prišiel na podstatu pravdy, ale to trvá iba chvíľu a už sú tu zasa pochybnosti. Ako to teda vlastne bolo? Je otec vinný či nevinný? Vymýšľa mama? Ako to vidia zástupcovia verejnosti?

Taja niečo deti? Tieto otázky zostanú bez konkrétnej odpovede, ale niečo naznačujú posledné zábery filmu (herci, aj detskí, hrajú prirodzene, akoby to bola ozajstná rodinka). Mama a deti odchádzajú zo súdu v pohodičke, s úľavou, akoby si vydýchli, akoby dobre zvládli úlohy, ktoré si predurčili. Komu sa teda uverilo?

A možno netreba pátrať týmto smerom. Možno je názov filmu Veríme vám určený priamo nám, divákom. Azda nám chcú tvorcovia veriť, že budeme rozhodnejší a silnejší, aby nemusel stále niekto iný riešiť naše problémy. Najmä tie najintímnejšie.

HOODNOTENIE PRAVDY: 3,5 hviezdičky

Veríme vám / Belgicko 2025 / r. Charlotte Devillers, Arnaud Dufeys, h. Myriem Akheddiou, Laurent Capelluto, Natali Broods, Ulysse Goffin, Adèle Pinckaers, Alisa Laub