Herečky Daniela Gudabová a Lenka Libjaková: Ako sa hrá v maske neposlušné dieťa?

V koľkých rozprávkach ste účinkovali? Alebo je táto prvá?

Lenka Libjaková: Toto je moja prvá skúsenosť s divadlom pre deti. Páčila sa mi tá fantastická energia a atmosféra. Veľmi si vážim, ako k tomu pristúpil režisér – že výsledok nie je infantilný, drží sa v zdravých hraniciach, aby predstavenie bolo aj pre deti, aj pre dospelých.

Daniela Gudabová: Aj pre mňa je to prvá rozprávka, ale hrala som vo viacerých klipoch Mira Jaroša, takže detský divák ma celkom pozná.

Čo sa vám najviac páčilo na divadelnej verzii Rozprávok pre neposlušné deti?

Daniela Gudabová: Všetko, akurát bolo ťažké zvyknúť si na masku – obriu hlavu dieťaťa. Je ťažká a sú v nej malinké dierky na oči, ťažko sa cez ňu pozerá, a na dýchanie. Učila som sa pracovať s bábkami, na to dával režisér veľký dôraz, aby bábky žili.

Lenka Libjaková: Áno, najťažšie bolo naučiť sa pracovať s maskou, tá hlava je naozaj veľká, nevidno cez ňu dobre. A najkrajšie bolo, že som sa mohla naučiť hrať na gajdách. Naozaj som sa na premiéru tešila a užila som si ju.

Daniela Gudabová: Bolo tam toľko zložiek – spev, tanec. Keď som prišla do divadla, riešila som svoj vek, veď ja už mám 66 rokov, Juro Hrčka má 46 rokov, ostatní majú okolo 30. Až doma mi došlo, že tam máme vysokého (Petra Martinčeka), nízkeho (Michala Nogu), máme tam starú – mňa, mladú – Lenku, širokú, bystrozrakú – máme tam všetko. Veru, akí sme my prešpekulovaní. Náročná réžia, ale už po troch týždňoch to bolo tak naskúšané, že umelecká šéfka Veronika Kolejáková vraví: Veď to už je priam hotové. Ale potom sme to šperkovali, celé skúšanie trvalo dva mesiace.

Aké deti ste boli vy, tiež neposlušné?

Daniela Gudabová: Práve som nad tým rozmýšľala, ale ani nie. Keď som sa narodila, žila mi ešte jedna prababka, jedna babička sa mi dožila 95 rokov a zomierala pri zdravom rozume. V januári mi teraz zomrela mamina, mesiac a pol som nemala režim, ale ako sme v marci začali skúšať, veľmi mi to pomohlo prekonať najväčší smútok z jej odchodu.

Lenka Libjaková: Ja som bola vymýšľavé dieťa. Nepodobám sa žiadnemu z neposlušných detí v našom predstavení, mala som šťastné detstvo s milujúcou mamou, ktorá sa o mňa starala a venovala mi čas.

Poznali ste knižku Dušana Taragela s ilustráciami Danglára predtým, ako ste ju začali študovať ako divadlo?

Lenka Libjaková: Áno, dokonca som ju aj načítala ako audioknihu spolu s Oľgou Belešovou, Ňusim Bártom, Danielom Fischerom a Mariánom Miezgom, takže som ju mala čerstvo v pamäti. Ale to, že budem hrať v rovnomennej divadelnej rozprávke, bola náhoda – režisér asi ani nevie, že som ju načítala ako audioknihu.

Daniela Gudabová: Ja som ako dieťa čítala všetko, aj Čenkovej deti, aj rozprávky. Mama mi vyčítala, že stále čítam, aj s baterkou pod perinou. Mala som vopred prečítané celé povinné čítanie.

Čo pre vás znamená divadlo?

Daniela Gudabová: Všetko, kedysi som mame vravela, že je to únik z domu. Teraz na predstavenie prišli aj vnúčence, odpovedali aj na otázky hercov. Mám veľmi dobrú rodinu, sestru a neterky. Rodičia, starajte sa o svoje deti. Aj moja babka, keď mala okolo seba vnúčatá, mala úsmev od ucha k uchu.