Mladí si pozmenili Čechova: Tri sestry zo Slovenska riešia lásku a chľast
V Divadle P. O. Hviezdoslava bola minulý týždeň premiéra klasickej hry Antona Pavloviča Čechova Tri sestry. Uviedli ju v úprave tímu, ktorý tvoria prekladateľ Ľubomír Vajdička a autorky úprav Patrícia Rotterová a Katarína Jungová, pričom Patrícia Rotterová je aj režisérkou predstavenia a Katarína Jungová (spolu s Terezou Hladkou) jeho dramaturgičkou. K tvorivému tímu by som priradila aj samotné publikum: keďže divák uvidí netradičné spracovanie, očakáva sa od neho aktívne vnímanie, nebude len nečinne sedieť, ale svojím spôsobom spolutvoriť.
Alexandra Lukáčová ako Máša, Ivana Kološová ako Irina a Zuzana Konečná ako Oľga v Troch sestrách v DPOH.
Niekto prijme túto rolu s nadšením, iný by si radšej pozrel už overenú hodnotu (pôvodný scenár), ale asi nikto nezostane ľahostajný. Čechov upúta vždy a zaujímavé je tiež zisťovať, ako mladí umelci s textom pracovali, akú vizuálnu podobu mu dali. Predstavenie sa totiž hrá v kryte civilnej obrany (CO), ktorý je v suteréne divadla. Jeho drsné betónové steny diváka nezvyčajne naladia a dajú vyniknúť všetkému cudzorodému, čiže v tomto prípade divadelnému, čo sa v tom nehostinnom prostredí vyskytne.
Citlivo navrhnuté kostýmy (Marija Havran) sú jednoducho krásne a ešte aj vysielajú rôzne signály o dobe, ku ktorej sa viažu, ako aj o postavách, ktoré si ich obliekli. Vynikajúco je zvolená základná farba – škála zelenej – ktorá môže symbolizovať vojenskú silu i nádeje mladosti. Oba tieto fenomény tvoria podstatu novej inscenácie, v ktorej sú síce pozmenené fakty, ale v centre pozornosti zostáva vzťah civilistov a armády, ako aj kapitulácia mladých v osobnom živote.
Tu treba poznamenať (a malo to byť asi aj v podtitulku predstavenia), že dej sa odohráva na Slovensku počas okupácie sovietskymi vojskami. To mení mnohé reálie, ale stále ide o túžbu po slobode, láske, úspechu, rodine, po spravodlivom svete. Skrátka, po zmene, ale nikto nemá tú silu uskutočniť ju. Tvorcovia sa pýtajú: Máme na to silu dnes?
Pýtajú sa to v mene mladých, lebo Tri sestry sa dostali do repertoáru v sezóne, ktorá sleduje dva ciele – prináša klasické diela v modernom poňatí a pokračuje v projekte generácia Z, v ktorom mladí tvorcovia hovoria o sebe a – pre seba.
Vidno každý vlások
Na čo sa teda budeme v kryte dívať? Osobitosťou týchto predstavení je, že herci sú veľmi blízko obecenstva, z prvého radu vidno napríklad každý vlások v účese sestry Máše, každý záchvev na tvári, záblesk v oku. Rekvizity občas aj spadnú do hľadiska, sú na dosah ruky (je ich ale málo, napríklad samovar, kvetináč, poháre, fľaša) a hlasy sa v betónovom bunkri dobre rozliehajú. Najmä zrelý hlas Mareka Majeského, ktorý hrá Alexandra Veršinina, podplukovníka okupačnej armády, ktorý nadviaže vzťah práve s Mášou.
Ich ľúbostné scény má divák pod drobnohľadom. Zaujímavé sú jednak po stránke hereckej, ale aj obsahovej – ide o citové prepojenie okupanta a ženy z pokoreného obyvateľstva. Táto linka sa v hre rozvíja viacerými smermi. Od kontaktov rýdzo ľudských (láska, priateľstvo) po rýdzo kolaborantské (využívanie známostí s okupantmi na posun vlastnej kariéry). Herci to všetko hrajú tak zanietene a blízko, že sa divák naozaj chvíľami cíti ako súčasť deja.
Dá sa predpokladať, že na reinterpretovanú hru budú chodiť predovšetkým mladí, ale myslím, že zaujme aj starších, ktorí sú na zmýšľanie potomkov zvedaví. A všetkých bude asi zaujímať, v čom vlastne hru mladí tvorcovia pozmenili. Možno prezradiť, že rodina Prozorovcov (mená postáv sú pôvodné) funguje aj tu v známej zostave: Sestra Oľga (Zuzana Konečná), sestra Máša (Alexandra Lukáčová), sestra Irina (Ivana Kološová) a ich brat Andrej (Róbert Sipos). Zostávajú aj ich nátury a dejú sa im podobné veci ako v origináli, no je to inokedy a inde než v pravom Čechovovi, čo však zo scény nevyplýva.
Nepripravenému divákovi nič nenaznačuje, že sme na Slovensku. Okolo hercov sú debny, akoby sa práve niekto prisťahoval alebo sa chystal odísť, ale je to veľmi univerzálne. Divákovi by vnímanie uľahčila výrečnejšia scéna. Orientácii v pozmenenom deji majú asi napomôcť dobové výstrižky vo videodokrútkach, ale to je málo. Citácie stačia možno starším divákom, ktorí z pár slov vedia, o čo ide, históriu poznajú aj z praxe, ale mladí sa v tom tak ľahko zrejme vyznať nebudú. Ak áno, klobúk dolu pred generáciou Z.
Záchranca alkohol
Ľahšie sa teda v hre chápu rodinné záležitosti, ktoré bývajú vždy podobné – za Čechova, za okupácie i dnes. Aj táto rodina hľadá pre seba to najlepšie miesto. Jej členovia najprv rojčia, potom trpia bezradnosťou, vzdávajú sa cieľov, zásad, nedokážu sa vzchopiť. Všetci sa umárajú túžbami po lepšom svete, po zmysluplnosti, po láske, ale nedokážu nič konkrétne urobiť. A aj keď lásku dosiahnu, premárnia ju, „nezužitkujú“. Uspokoja sa s pofidérnym úspechom v kariére, kamuflujú, zradia sami seba. A keď si to uvedomia, utápajú sa v alkohole.
Na javisku sledujeme teda takýto bežný život rodiny. Ambície aj prehry. Sestra Oľga sa chce búriť, no nakoniec sa prispôsobí a prijme funkciu v škole, spreneverí sa presvedčeniu, prestane vzdorovať. Brat Andrej sa papalášstvom dokonca chváli a utešuje sa ním vo svojom paroháčstve. Máša príde o svoju nereálnu lásku s Veršininom (o osobnosť už prišla dávno) a najmladšia Irina pomaly starne v nerozhodnosti a márnych snoch. Pomedzi nich sa citovo potáca zraniteľný a naivný Nikolaj Tuzenbach (Tadeáš Bolo), ktorý nemá žiadne predpoklady pre praktický život. A aj ten – popri duchovných peripetiách – musia všetci žiť.
Najlepšie to ovláda koketná Nataša. Tá sa nestratí v žiadnej dobe, ťažkú hlavu si nerobí z ničoho a ani sa nezaťažuje svedomím. Vie si získať ľudí, priestor i spokojnosť a všetko sa jej vždy prepečie. Ako živé striebro pôsobí v tejto úlohe jej predstaviteľka Katarína Gurová, ktorá sa na scéne objaví – a to tak blízko! – aj v spodnej bielizni, čo pôsobí – v presile nihilizmu postáv – oslobodzujúco živočíšne. Práve Nataša v príbehu porodí, a to až dva razy (bábätko vtipne stvárni samovar), a stará sa tak aj o to, aby neklesala pôrodnosť. Ostatní váhajú aj na tomto poli a len snívajú a snívajú, že by mali žiť niekde inde a potom by sa darilo. Aj rodilo.
Čechov je stĺp
Režisérka Patrícia Rotterová a dramaturgička Katarína Jungová v úprimnom rozhovore s Terezou Hladkou v bulletine k predstaveniu hovoria o tom, čo sú pre ich generáciu Z kľúčové problémy. Hoci už padol Sovietsky zväz a hoci žijeme v demokracii, mnohí mladí ľudia túžia odísť do zahraničia a zmeniť tak svoj život. Aj Rotterová a Jungová už v cudzine žili, študovali tam a zamýšľali sa nad týmito otázkami. Nie je to ľahké, lebo človek pocíti túžbu po domove aj rozčarovanie: nikde nie je všetko ideálne. Stále sú tu akési obavy, neistota.
No a tak sme sa zrejme dostali až k hlavnému posolstvu hry. Dnešní mladí tiež uvažujú, kde žiť a ako začať. Zostať doma či sa pobrať do sveta? Tu sa to už predsa nedá vydržať, ale – dá sa to vydržať inde? Podobné otázky sa budú rojiť divákom hlavou po predstavení, spolu s pôsobivými výjavmi hry (trocha sa, žiaľ, strácajú v presile nápadov, najmä v záverečnej časti inscenácie). Možno sa im postupne uložia do nejakého názoru na vlastný život a ovplyvnia ich rozhodnutia. Možno sa v Troch sestrách uvidia a možno dostanú chuť aj na iné Čechovove diela.
Dôležité je, aby mali hlboký zážitok a v tomto prípade by malo divákom naň stačiť, že sa vôbec stretli s Čechovom, nech už hoci v upravenej podobe. Čechovovo meno je totiž stĺp, okolo ktorého sa ako brečtan ovíja dramatická tvorba, divadlo a vôbec celý život. Však jeho veci sa hrali nespočetnekrát, ovplyvnili citový svet ľudí a možno aj výchovu, spoluvytvárajú náš svet. Prekvapilo ma, že aj v autobiografii herca Al Pacina, ktorá nedávno vyšla, som čítala, ako ho Čechov ovplyvnil, keď začínal hrať divadlo, aká to bola ikona, modla, zaklínadlo, ako Čechov spájal ľudí a zapaľoval ich. Tak dobre, že meno Čechov je opäť na plagátoch a že tú potrebu tvoriť s ním pocítili práve najmladší umelci.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.