Takého zlého človeka som ešte nehral, hovorí Vladimír Černý

V novom seriáli Osud hráte jedného z dvoch bratov Kráľovičovcov a je to poriadne negatívna postava. Aký je to človek?

Vo svojej hereckej kariére som veľakrát hral negatívne postavy, grázlikov a rôzne „týpky“, ale takého zlého človeka som ešte nehral! Richard je ohrdnutý, zakomplexovaný syn a vedie stály súboj so svojím bratom – o peniaze a moc. Jeden podniká s liehovinami, druhý so zbraňami. Ja ako postava chcem svojho brata zlikvidovať, lebo mu závidím, otec ma v detstve zranil, neskôr vydedil a jeho nechal rásť. Vzťah dvoch bratov a ich rodín sa ťahá celým seriálom a pripomína mafiánske 90. roky, keď sa na uliciach strieľalo, hotely a firmy sa zaberali so zbraňami. Ani môj brat, ktorého hrá Jozef Vajda, nepoužíva vyberané spôsoby…

Takýto zloduch môže vyvážiť vášho Jánošíka, ktorého ste hrali v detstve. Veď kto už môže byť na Slovensku väčší hrdina?

To bolo ozaj veľmi dávno, mal som desať alebo jedenásť rokov, keď ma Paľo Bielik pozval účinkovať do tohto filmu a mám na to veľmi pekné spomienky. Filmovali sme s koňmi, v prírode, chytal som orla a keď som liezol po skalách, moja babka dole plakala, ako sa bála, či nespadnem. Stretol som sa a videl som tam na vlastné oči úžasných hercov, ako boli Andrej Bagar, Jozef Kroner, Viliam Záborský, Karol Legéň Zachar, ktorý hral vo filme môjho deda a ktorý ma neskôr prijímal na školu a stal som sa jeho obľúbeným žiakom. Seriál Osud je zasa pre mňa zaujímavý, lebo okrem mafiánskeho boja sa v ňom riešia mnohé súkromné problémy, ako vzťah s deťmi, ktoré sa evidentne nevydarili, či pocit vlastnej osamelosti… Snažil som sa aj v tejto super negatívnej postave nájsť niečo pozitívne, určité hodnoty. Napriek všetkým zločinom, ktoré môj Richard pácha alebo režíruje, má rád svoje deti, aj keď sa nevydarili. Prišiel o manželku a všetko robí preto, aby jeho synovia niečo znamenali. Takže nejaké, hoci veľmi jemné, náznaky niečoho dobrého sú aj v ňom. Našťastie režisér bol pozorný a vždy mi pripomenul, že nesmiem zabúdať byť zlý.

Vidíte, ani vaša postava z hry Bolo nás jedenásť nie je kladný hrdina.

Je to klasický prezliekač kabátov. Začína ako žandár, vždy ide s režimom a po revolúcii si založí bezpečnostnú službu. Ide bez škrupúľ za svojím prospechom.

Máte bohatú hereckú kariéru, v divadle, vo filme aj v televízii. ktoré postavy vám najviac prirástli k srdcu?

Okrem toho Jánošíka? Keď som mal asi dvadsaťštyri rokov, natáčali sme s Martinom Ťapákom film Nevesta hôľ podľa Františka Švantnera. Hlavnú rolu hral Milan Kňažko a s nami asi päťdesiat koní. Jazdili sme tam ráno aj podvečer v nádhernej prírode. Vo filme boli naturalistické scény, ktoré by už dnes neprešli. Milan musel pribiť vlka na kríž, aby sa vlk nemohol meniť na človeka. Dnes by takáto scéna nemohla vzniknúť bez počítačových efektov. Tento zvláštny film mi utkvel v pamäti, bol celkom iný ako ostatné filmy. Páčil sa mi aj seriál Večne mladí pre TV JOJ o partii dôchodcov, kde som okrem iných hral s Milanom Kňažkom, Bolkom Polívkom, so Zuzkou Kocúrikovou. Okrem iných veselých scén si dopodrobna pripravujem svoj vlastný pohreb. Keď sme si to pustili doma na JOJ Play, dopozerali sme všetky diely naraz, také to bolo dobré. Režíroval to Jan Hřebejk. Radi pozeráme aj seriál Dunaj, kde som hral policajného prezidenta a neskôr vyšetrovateľa.

Ste rodený Bratislavčan, aký máte vzťah k svojmu mestu?

Vyrastal som nad Hradom na Mudroňovej ulici a ako deti sme hrali futbal na ceste pred domom, vtedy tadiaľ prešlo jedno auto alebo trolejbus za pol hodiny. V záhradách sme sa hrávali na Indiánov, dnes je to zastavané, dom na dome. Dodnes si pamätám, ako sme s partiou detí chodili do amfiteátra na Hrad pozerať filmy. Ako deti sme nemali prístup na večerné filmy, ale stačilo vyliezť na strom a mohli sme sa dívať. Neskôr ako pubertiaci sme chodili po Korze od Michalskej brány až na nábrežie Dunaja a nazad. A keďže neboli mobily, vždy sme sa dohodli ,že sa stretneme „pod hodinami“. Dnes už do mesta, samozrejme, okrem divadla, nechodím. Mesto si žije svojím vlastným búrlivým životom a pre mňa je v ňom priveľa ľudí.

Kedysi ste cvičili ako vrcholový športovec, dnes cvičíte pre zdravie…

V mladosti som robil moderný päťboj, ako šestnásťročný som bol s tímom starších kolegov majstrom Československa, v zložení Július Matula, známy filmový režisér, a môj gymnaziálny učiteľ matematiky Borgula. Ten mal so mnou veľké problémy, matika mi nesedela. Keď som skončil gymnázium a začal študovať na VŠMU, s profesionálnym športom som skončil. Športoval som už len rekreačne, hrával som tenis a z päťboja som si nechal koňa a sem-tam šerm. Neskôr som začal hrať hokej.

Čo najhoršie ste zažili pri filmovačke?

Vo filme je výsledok veľakrát výborný, ale čo si pritom vytrpíte! Počasie nerozhoduje, keď je to naplánované, natáča sa niekedy aj za dažďa alebo v mraze, lebo filmovací deň je drahý. Keď som v nemeckom filme hral – znova – takého zlého, musel som padnúť z lešenia do vodnej nádrže a hrať mŕtveho. Trvalo to dlho, tak som si už myslel, že v tej vode bez pohybu, bez nádychu naozaj zomriem. Možno to boli aj dve minúty. Nechcel som pokaziť záber, tak som vydržal.

Pomohol vám šport teda aj pri hereckých výkonoch?

Určite áno, stále som si udržiaval kondíciu, okrem jazdy na koni, šermu, som chodil aj na džudo ku kaskadérovi Jánovi Hrabinovi, a tak som vedel aj dobre padať. Ale, bohužiaľ, vo filme som bol na koni iba dvakrát, keď som na ňom aj cválal. V Ťapákovej rozprávke ako princ Cifroš a v komédii Juraja Herza Sladké starosti som spadol z koňa, keď doňho hodili loptu a nemusel to robiť za mňa kaskadér. Takéto výkony si už dnes nedovolím.

Tak nechcete byť večne mladý?

Iba hlavou…

Dlhé roky ste riaditeľom Divadla Astorka Korzo '90 a najnovšie herecký súbor omladzujete. Na čo sa môžu diváci tešiť v tejto sezóne?

Okrem hlavnej scény hráme aj v Štúdiu A2 – Župnom divadle. Župu sme presvedčili, aby nám pomohla zriadiť komorný priestor, kde by mohli okrem nás účinkovať aj herci, ktorí „nemajú pôdu pod nohami“. My tu najnovšie hrávame veľmi úspešnú Moliérovu komédiu Lakomec s Petrom Šimunom v hlavnej úlohe – je to veľká zábava a máme vypredané. Z divadla postupne odchádzali herci na „voľnú nohu“ a podarilo sa nám ako náhradu prijať šikovných mladých kolegov. Najnovšie hráme inscenáciu spisovateľa Pavla Weissa, ktorý pre nás napísal hru Bolo nás jedenásť podľa svojej knihy. Zdá sa podľa reakcií divákov, že táto hra sa nám veľmi vydarila. Je to prierez slovenskej histórie od slovenského štátu cez komunistický režim, novembrovú revolúciu až po súčasnosť. U postáv sa prejavia charaktery už počas slovenského štátu a v tej istej podobe sa objavujú v každej dobe, teda aj dnes. Túto inscenáciu by si mali pozrieť všetci. Starší, aby si mohli overiť svoje poznanie a mladí, aby poznali vlastnú históriu. Naše predstavenia u divákov fungujú, máme dobrú návštevnosť a chystáme ďalšie.

Astorku si členovia súboru pochvaľujú, vraj sa tu žije ako v jednej hereckej rodine.

Dlhé roky to tak bolo a stále sme zohratý tím. Keď má prísť niekto nový, najprv u nás párkrát hosťuje, a keď sa osvedčí, vezmeme ho. Máme kvalitných hercov, no tí, čo odišli, mali mnoho ponúk do filmov, seriálov a okrem toho chceli tvoriť vlastné projekty. Nedalo sa to už popri zamestnaní v divadle.

V niektorých krajinách bývajú čisto divadelní herci, iní robia pre film a televíziu a iní robia dabing, v našich podmienkach robia všetci všetko. Je to dobé alebo zlé?

Televízia, film a seriály pomáhajú návštevnosti divadiel, ľudia sa chodia pozerať na hercov, ktorých poznajú z obrazovky a radi si ich pozrú v divadle naživo v rôznych úlohách. Popularita z televízie divadlu pomáha. Kedysi sme každý pondelok nahrávali rozhlasové hry, na texte s nami pracovali výborní rozhlasoví režiséri a na všetko bol čas. Čiste rozhlasoví herci mali menšie úlohy, dopĺňali bardov, ako bol napríklad Machata či Chudík. Aj my ako študenti sme dostávali malé roličky a učili sme sa v rozhlase, v televízii aj v dabingu, všetko sa dopĺňalo. Dabing sa už zmenil na prerozprávanie textu, na obraze vidíte starého človeka a počujete mladý, tridsaťročný hlas…oproti minulosti je to slabo platené a stojí to veľa času. Táto doba je nepomenovateľná!

Čo môže v tejto rýchlej dobe ľuďom ponúknuť divadlo?

Často sme sa pri kávičke v kaviarni Štefánka spolu s Mariánom Zednikovičom, Milanom Lasicom a Julom Satinským rozprávali o tom, ako by malo pôsobiť komorné divadlo, ktoré sme chceli so Zednikovičom založiť odchodom z Novej Scény. Vtedy sme hrali spolu veľmi úspešnú hru Výrobca šťastia v Štúdiu L +S. Lasica veľmi rýchlo a dobre poradil. Treba hrať svetových klasikov s presahom do súčasnosti, pôvodné slovenské hry či dramatizácie a hry svetovej drámy, ktoré sa ešte nehrali na Slovensku. Ešte na Novej scéne sme hrali Gogoľove Mŕtve duše a každý pochopil, že hráme o súčasnej spoločnosti. Takisto keď sme hrali Moliérovho Dona Juana alebo Tartuffa, ľudia ihneď pochopili, že s humorom kritizujeme našu súčasnosť. Astorka od svojho vzniku v roku 1990 začala pôsobiť v tejto dramaturgii. Napríklad Zita Furková ako prvá umelecká šéfka divadla urobila z vynikajúceho spisovateľa Ruda Slobodu úspešného dramatika. Napísal pre nás dve hry Armagedon na Grbe a Macocha, ktoré mali mimoriadny úspech. Odkedy som sa stal riaditeľom divadla, pokračovali sme v v tejto dramaturgii a pokračujeme v nej aj dnes a nevidím dôvod, aby sme na tom niečo menili. Diváci sa vždy môžu dozvedieť niečo nové a môžu sa, samozrejme, dobre zabaviť.

V Astorke sa vám darí spojiť filozofiu, politiku aj históriu so špecifickou poetikou. Je to už výberom hry, režijným vedením? Čia je to zásluha?

Vždy sme mali dobrých umeleckých šéfov, Zita Furková, Juraj Vaculík, Marián Zednikovič, dlho bol šéfom Roman Polák, Boris Farkaš, Marián Amsler, aj ja som bol dve sezóny umeleckým šéfom a zároveň riaditeľom. Všetko výrazné umelecké osobnosti a k nim musím zaradiť nášho interného režiséra Juraja Nvotu a dramaturgičku Andreu Domeovú. Hry sme vyberali tak, aby boli spoločensky zaujímavé a dôležité, edukačné, ale aj zábavné. Teraz pracujeme pár rokov pod umeleckým vedením už medzinárodne skúseného a uznávaného režiséra Ondreja Spišáka.

Ktoré predstavenia sú teraz najhranejšie?

Dlho hráme Sen noci svätojánskej, už má za sebou 215 repríz, Čudné popoludnie profesora Burkeho v réžii Borisa Farkaša dosiahlo zatiaľ 206 repríz, ak si dobre pamätám. To sú predstavenia, ktoré sú v repertoári najdlhšie. Našťastie všetky naše predstavenia sa stretávajú so značným diváckym záujmom a dosahujú vysokú reprízovosť. Revízor s Borisom Farkašom v hlavnej role, úspešná je komédia Kartónový otecko, Ženy veľkých mužov, Váhavec, Nevesta, Tulák, Lakomec, už pár úspešných repríz malo Bolo nás jedenásť. S Milanom Kňažkom vo dvojici hráme úspešne hru Halpern a Johnson, s ktorou sme boli ako hostia v Bruseli, v Luxemburgu a zopárkrát v Prahe.

Je ťažké viesť divadlo v dnešnej dobe?

Naším zriaďovateľom je VÚC, Bratislavský samosprávny kraj a správajú sa k nám veľmi ústretovo. Nemôžeme vyskakovať v porovnaní so SND, ale na to, čo chceme v divadle robiť, vždy máme – a my zasa splníme, to čo máme, takže je to dobré. Dúfam, že ľudia ešte budú mať na divadlo chuť a aj peniaze. Pri všetkých moderných zariadeniach, kde možno sledovať prakticky všetko a popri umelej inteligencii bude nakoniec potrebné vidieť živého človeka. Divadlo bude ľuďom stále vzácnejšie a ja verím, že si cestu do divadla nájdu.