Herec Peter Šimun sa narodil 21. augusta a sloboda je preňho najdôležitejšia

Narodili ste sa 21. augusta, ako ste tento „ošemetný“ dátum vnímali?

Pamätám si ten konkrétny deň v šesťdesiatom ôsmom roku, mal som trinásť rokov a bol som v Lopeji u tety na prázdninách. A tam sa vždy, keď niekto oslavoval, išlo do dolinky, kládol sa oheň a opekala sa slanina alebo živánska. Už som sa na to tešil, ale to ráno bolo bizarné. V rádiu šli dookola správy a žiadna hudba, potom prišla teta z roboty skôr, už na obed, a mala plné tašky potravín. Povedala: Bude zle, prišli Rusi a bude vojna, musíme sa zásobiť. Ja som ničomu nerozumel, ale onedlho som videl na vlastné oči tanky. S kamarátmi sme do nich hádzali plánky a oni natáčali hlavne tých tankov na nás, tak sme sa im skrývali. Bál som sa tak zvláštne, lebo som videl veľa vojnových filmov a začal som v záhrade kopať bunker, že nás všetkých zachránim. Pre mňa to bol dobrodružný deň, politike som nerozumel a nevedel som, čo reálne znamená, že nás obsadili a čo sa bude diať, že prídu politické čistky a že sa uzavrú hranice. V ten deň som neoslavoval, všetci sme boli zatvorení doma v strachu, čo bude, kým neprišli rodičia a vrátili sme sa do Bratislavy. Pre otca to bolo náročné obdobie, bol plastický chirurg a najprv ho po previerkach vylúčili zo strany a napokon v 70. rokoch ho vyhodili aj z roboty, aj z univerzity. Veľmi ho to poznačilo, bol vo veku okolo päťdesiatky. V plastickej chirurgii dosiahol veľké úspechy a zrazu nemohol vykonávať svoje povolanie. Napokon založil v Bratislave estetickú plastickú chirurgiu a tej sa venoval až do penzie. Všetky súvislosti som si začal uvedomovať až neskôr a aj ja som mal problémy, neprijali ma na gymnázium. Po odvolaní som nakoniec gymnázium skončil a dostal som sa na herectvo, kde, našťastie, talent rozhodoval viac ako iné kritériá, hoci v tej dobe bývali politické kritériá silnejšie ako odborné.

Blíži sa vaše životné jubileum. Keď sa pozriete späť na svoju hereckú dráhu, menili by ste na nej niečo?

Nemenil by som nič, ani som nad tým nerozmýšľal, Som spokojný s tým, čo je, aj s tým, čo nie je… Osud to tak zariadil, že som sa ocitol na tejto dráhe.

Dlhé roky pôsobíte v Divadle Astorka Korzo '90. Teraz je už vaším kolegom váš syn a aj váš nádejný zať, takže to vyzerá trocha ako rodinný podnik…

Prosím, sme ako rodinný podnik a ja som rád, lebo obaja sú veľmi talentovaní, a preto nevidím dôvod, prečo by sme nemohli byť spolu v jednom divadle. Dokonca v Lakomcovi hráme spolu všetci traja. Len moja dcéra a Janka, ktorá má za partnera môjho syna, sú trocha nešťastné, že sa nemôžeme starať o deti, moje vnúčatá, hlavne keď ochorejú, keď sme všetci na skúške. Večer zas ony nemôžu ísť na predstavenie, lebo nemá kto byť s deťmi, lebo aj moja manželka chce vidieť predstavenie. Tak to riešime všelijako… Ale je to dobré tak, ako to je.

Spomínate Moliérovho Lakomca. Ste aj vy na niečo lakomý?

Neviem, to by ste sa museli spýtať mojich detí, manželky alebo kolegov. Nemyslím, že si všetko nechávam pre seba, že sa s nikým nepodelím. Ak otázka smeruje k materiálnej stránke respektíve k peniazom, tak staré príslovie hovorí. „Peniaze nám lepšie pomáhajú znášať chudobu.“

Umelci bývajú asi najviac lakomí na pocit slobody. Ako je to u vás? Čo by ste boli ochotný slobode obetovať?

Sloboda je asi to najpodstatnejšie, ale sloboda neznamená, že si môžem robiť, čo chcem, to je veľký omyl. Byť slobodný v mysli je niečo fantastické, a tú slobodu na javisku mi ani komunisti nemohli zobrať. Pocit, že si môžem na javisku vymýšľať, robiť hlúposti a prísť s akýmkoľvek počinom, je pre mňa najväčšia sloboda mysle, aká môže existovať. A to nemyslím len hereckú slobodu, ale slobodne rozmýšľať, nemať predsudky aj v živote.

Začínali ste v trnavskom divadle, vtedy sa volalo Divadlo pre deti a mládež. Ako si spomínate na toto divadlo a dobu?

Keď mám nadviazať na slobodu, tu sme ju cítili, lebo v tej dobe všetko, čo sa bude v každom divadle hrať, všetky dramaturgické plány, muselo schvaľovať ministerstvo kultúry a toto divadlo bolo akoby „v závetrí“. Vďaka tomu trocha ušlo pozornosti cenzorov a predstavenia, ktoré sme hrali, mali silný politický podtón – či to boli Traja mušketieri alebo Rómeo a Júlia. Mušketieri odkazovali na slobodu, v predstavení sa hrali pesničky od Beatles. Keď zastrelili Johna Lennona, na klaňačku pustili zvukári Imagine. Všetci diváci sa postavili – starí, mladí – a pietne si to vypočuli. Všetci sme presne vedeli prečo! Montekovcov od Kapuletovcov v réžii Juraja Nvotu symbolicky delil ostnatý drôt. V klasickej balkónovej scéne Rómeo musel ilegálne vojsť na zakázané územie, bol tam reflektor a prechádzal cez ostnaté drôty. Všetkým bola táto metafora jasná a dávala silný politický odkaz. Nehovoriac o záverečnej scéne, kde sa podpísala mierová zmluva tak, ako sa to deje v politike: dôstojne, v šerpách, s tvrdými doskami atď. Viete si dnes predstaviť že by naozaj Putin so Zelenským podpísali mier a odišli by z Ukrajiny?! Predstavení, čo metaforicky poukazovali na našu spoločnosť – na systém, bolo viac, aj Kvinteto – autorský projekt Blaha Uhlára. Divadlo si tak tvorilo vlastnú poetiku aj politiku a diváci sa mali na čo pozerať. Najdôležitejšia je v divadle téma. A témy, ktoré v spoločnosti rezonovali, prinášali domáci režiséri: Juraj Nvota a Blaho Uhlár. Každý z nich mal jasnú predstavu, o čom chce hrať divadlo, a každý z nich mal aj vlastný interpretačný rukopis. Bolo to mladé divadlo, s mladým súborom s až revolučnou energiou tvoriť a vypovedať, čo sa nahlas povedať nesmelo. Výpovedná hodnota divadla sa nedá zaprieť a som rád, že som bol aj ja svedkom tejto tvorivej éry.

Pamätáte si na svoje posledné predstavenie v Trnave?

Hm. Neviem presne, ktoré bolo posledné predstavenie, ale viem, že jednou z rezonujúcich hier bol Mandát od Nikolaja Erdmana. (mimochodom, napísal aj filmový scenár k legendárnej známej rozprávke Mrázik). Túto hru napísal v roku 1924 ako 38-ročný – 7 rokov po októbrovej revolúcii z roku1917! A už s nadhľadom – satirickou formou kritizoval sovietsky komunistický systém na pozadí jednoduchej dedinskej rodiny. Absurdný život. Za tento kriticko-satirický pohľad ho Stalin poslal na Sibír a v podstate až do nástupu Gorbačova sa nesmel uvádzať. Myslím, že prvýkrát ho uviedla Činohra SND v hre Samovrah. A neskôr divadlo v Trnave, ktoré sa medzitým premenovalo z Divadla pre deti a mládež na Trnavské divadlo. Keďže hra mala takýto pohľad na režim, snažili sa ho komunisti zakázať rôznymi fintami. Napríklad neodporúčali odborovým organizáciám vo veľkých podnikoch, aby nakupovali hromadne lístky pre zamestnancov na toto predstavenie. Malo to však opačný efekt, lebo ľudia práve chceli vidieť to, čo by vidieť nemali. Paradoxom bolo, že po nežnej revolúcii táto hra stratila zmysel a o predstavenie už nebol záujem.

Myslíte, že by sa dnes dalo obnoviť?

Myslím si, že toto predstavenie už splnilo svoju historickú úlohu a dnes by už asi nerezonovalo, ale zdravá satira, ktorej príznačný je nadhľad – humor – kritika je absolútne v poriadku. Veď práve satira nastavuje zrkadlo spoločnosti, aby predstavitelia moci videli, kam túto krajinu smerujú. Je príznačné pre autokratívne – tvrdo konzervatívne vlády, že politici satiru neprijímajú. Boja sa humoru a smiechu, lebo si myslia, že ich satira zosmiešňuje, strácajú autoritu a sú ľuďom na smiech. A je to pravda a pravdy sa boja. Svoju politiku stavajú na strachu, dezinformáciách, klamstvách prekrucovaní faktov a pod. Začína sa normalizácia, konsolidácia, tak ako v 70. rokoch minulého storočia. V podstate je to veľmi jednoduché, ako sa dá zneužiť sloboda, lepšie povedané demokracia. Pozrite sa na Maďarsko, ako tam vyzerá kultúra, ako fungujú divadlá a čo sa tam hrá!

V Astorke hráte Lakomca, v Národnom majú Zdravého nemocného, obe klasické hry od Moliéra. V čom je herectvo v Národnom podľa vás iné?

Neviem, či sa to dá porovnávať. Každý súbor je niečím špecifický. Vo výsledku vždy ide o pravdu na javisku, aby divák uveril, čo sa na javisku deje. A je jedno, či to je v SND, Astorke, v Nitre, Martine…..Divadlo je živý organizmus – citlivo vníma, čo sa okolo neho deje. Má rôzne nálady, stavy. Vie sa smiať, plakať, nenávidieť, milovať… divadlo je umenie prítomnosti a to je krásne, vzácne. Atmosféra z divadelného predstavenia je neprenosná. V daný moment vznikne a po skončení predstavenia zanikne. Zostane len zážitok – pocit, ktorý si divák odnáša so sebou. Rozdiel je v tom, že SND je omnoho väčšie, priamo spadá pod ministerstvo kultúry. Astorka je divadlo komornejšie v priestoroch ministerstva, kde platíme nájom, a spadá pod VÚC. Máme len dve šatne: mužskú a ženskú, a tak všetci vieme o každom. Divadlo Astorka Korzo '90 prežilo od vzniku v 60. rokoch až po súčasnosť rôzne náročné peripetie, ale vždy sa v krízových momentoch vedelo postaviť na stranu pravdy aj za cenu zákazu, ako sa to stalo.

Aj trnavské divadlo, aj bratislavská Astorka majú komornejší charakter. Vyberáte si prostredie, kde sa cítite dobre? Túžite po harmónii?

Je to otázka šťastia. Keby som nebol najprv v Trnave, neviem, či by som bol potom v Astorke. Dostal som ponuku a išiel som, ale pre mňa je dôležité, v akom som kolektíve po ľudskej aj profesijnej stránke. Takýto kolektív bol aj v Trnave, aj v Astorke. Stmeľujúcim prvkom je kvalita. Kvalitní herci, režiséri, dramaturgovia, respektíve tvorcovia, ktorí vedia, prečo robia divadlo, o čom chcú hrať divadlo – a sme pri témach. A ak sú rezonujúce témy – skvelá hra – silný príbeh – výživné vzťahy, je tu veľký predpoklad výborného predstavenia. A to utužuje, harmonizuje celý kolektív. V opačnom prípade dochádza k deštrukcii.

Na jeseň v Astorke ideme skúšať s Ondrom Spišákom hru od Pavla Weissa Bolo nás jedenásť a na jar zase s Jurajom Nvotom hru A. Strindberga Do Damašku. Veľmi sa napríklad teším, že teraz je dobre naladený súbor v Nitre s novou riaditeľkou a umeleckým šéfom Michalom Vajdičkom. Vidím na kolegoch, že sa do divadla tešia a to ich stmeľuje. Dobre je nastavený súbor aj v Martine, kde mám tiež kamarátov aj študentov.

V divadle sa dá prísť aj o zdravie. Niekto tam nájde svoju lásku, iný ju pre divadlo stratí, ale stále mu zostáva sloboda. Ako ste pochodili vy?

Na zdravie sa nemôžem sťažovať. Sme síce v uzatvorenom, prašnom priestore, ale za ten pocit slobody na javisku to určite stojí. Manželka pracuje v inom odbore, v Akadémii vied zostavuje nárečové slovníky. Moja dcéra robí fyzioterapiu a nikdy nechcela mať manžela herca, lebo videla, ako neskoro som chodil domov, ako u nás koľkokrát prespávali kolegovia alebo aj študenti a nechcela takto žiť. Teraz má za partnera herca, ktorý hrá so mnou v divadle. Dokonca je to môj bývalý študent a zlé jazyky hovoria, že ja som ich dal dokopy….tak čomu sa tu dá už veriť (smiech).

V mladosti ste vraj bývali skôr tichý a rodinu ste túžbou po herectve prekvapili. Asi vám bolo súdené, keď už ste vraj bývali v byte po Viliamovi Záborskom. Boli ste aj rodina s výtvarníkom Edmundom Gwerkom. Kto boli vaše vzory?

Otec chcel byť v mladosti akademický maliar, mal na to talent. Edmund Gwerk bol jeho rodina a nabádal ho, aby išiel študovať maľbu do Francúzska. Situácia v 30. rokoch, pred druhou svetovou vojnou však nebola dobrá a nedalo sa cestovať. V rodine sa traduje príhoda, ako sa starej mame začala drhnúť sliepka a otec ju zachránil. Žiletkou jej rozrezal gágor, vytiahol nejakú šupku, ktorou sa dusila a zašil jej krk cvernou. Sliepka znova behala po dvore a otca to inšpirovalo: zachránil život sliepke, tak by možno mohol byť aj lekárom. A stalo sa. Ako medik získal prax počas vojny u partizánov a v 50. rokoch bol jedným zo zakladateľov plastickej chirurgie na Slovensku, s profesorom Štefanom Demjénom. Keď otec vydal knihu o chirurgii ruky, sám ju ilustroval. Okrem lekárov mal veľa kamarátov aj medzi umelcami, pána Chudíka, Pántika, Valacha, Viliama Záborského, udržiaval kontakt nielen s hercami, ale aj s výtvarníkmi, spisovateľmi, poznal sa s Alexandrom Matúškom aj so Štefanom Žárym, s výtvarníkom, akademickým maliarom Jozefom Šturdíkom či so sochárom Tiborom Bártfayom. Všetci k nám chodili na návštevy. Otec bol ako študent všestranný. Písal básne, mal kapelu, hral na bendžo. Maľoval krajinky – stromy – mal rád prírodu. Ja som ten zaujímavý spoločenský život vnímal od detstva. Prvá hra, ktorú som v divadle videl, bolo Dobrodružstvo pri obžinkoch v SND s Michalom Dočolomanským, Ivanom Mistríkom, Emíliou Vášáryovou, BožidarouTurzonovovou a odvtedy som chodil do divadla pravidelne. Moja sestra vedela krásne kresliť, vyštudovala kostýmové výtvarníctvo a scénografiu na VŠMU. To všetko ma presvedčilo, že by som mohol študovať herectvo. Otec vravel, že byť lekárom, plastickým chirurgom, je náročné povolanie a sám zažil veľa nepekného. Podrazy od kolegov, hlavne keď ho vylúčili z KSČ a neskôr musel odísť z nemocnice aj z univerzity. Dokonca operácie, o ktorých písal vo svojej habilitačnej "docentúrskej“ práci, si pripisoval iný, karieristický kolega. Zároveň však mal odloženú všetku odbornú literatúru a svoje poznámky zo štúdia medicíny, pre prípad, že by som sa rozhodol inak… Myslím, že nakoniec bol rád, že som sa stal hercom. Talent je však len základný predpoklad, k uplatneniu treba mať aj šťastie, odvahu presadiť sa, vzdelávať sa. Ak na to nemáte osobnostné predpoklady, talent nestačí. Preto som mal u môjho syna obavy, či vie byť dosť priebojný.

A ukázalo sa, že nesklamal.

Nesklamal. Na herectve učím a práve som mal otvárať svoj ročník, preto sa hlásil na bábkoherectvo. Keď neskôr robil skúšky na herectvo, nebol som pri tom. Neloboval som zaňho, skôr naopak, aby sa nepozerali na to, ako sa volá, ale čo vie. Odvtedy mu hovorím, že musí byť oveľa pracovitejší ako všetci ostatní, lebo ho budú neustále porovnávať so mnou. Keď si iní pripravia dva dialógy, on musí mať štyri, kde iní prídu s dvoma etudami, on musí mať aspoň tri. Neustále musí dokazovať opodstatnenosť svojho talentu. Má to náročné, ale myslím si, že sa s tým už vyrovnal a jeho výsledky hovoria za všetko.

K synovi ste, zdá sa, náročný. Aký ste k svojim študentom?

So synom sa málokedy bavíme priamo o postave, on má svoj spôsob práce, ja svoj. Takže s ním komunikujem veľmi opatrne. Voči študentom som skôr priateľský, lebo chcem vytvoriť príjemné prostredie, ktoré má prispieť k práci. Vyžadujem však, aby boli pripravení, aby to neodflákli, na to som citlivý. Môžeme byť kamaráti, ale keď skúšame, musíme byť disciplinovaní aj tvoriví, aby sme odviedli dobrú prácu. Je to o komunikácii. Tá je zásadná. Problémy nastávajú, keď školu končia. Ako sa uplatnia. Vysnívané ideály sa rozplývajú. Niektorí sa dostanú do divadla, iní zostávajú na voľnej nohe a snažia sa presadiť v seriáloch, vo filmoch a niektorí v úplne inej sfére. Každý je strojcom svojho šťastia aj nešťastia. Nikomu nič nezazlievam, ba, naopak, som rád, že sa študenti dokážu v tejto náročnej dobe uplatniť. Nie je to jednoduché. Niekto má viac šťastia, niekto viac talentu. Je veľmi dôležité, ako kreujete študenta nielen po umeleckej stránke, ale aj po stránke morálnej, filozofickej, názorovej, aby si vedel vytvoriť hodnotový systém. Áno – peniaze sú veľká čarodejka a vedia ovplyvniť presvedčenie človeka. Nerozumiem ľuďom, ktorí robia veci len preto, že dostanú veľa peňazí nech je to čokoľvek. A keď hovorím čokoľvek, tak aj myslím čokoľvek – aj zabitie človeka. Nielen zabitie fyzické, ale zabitie psychické, etické, morálne, ideologické. Presvedčenie nie je na predaj, ani sloboda. Nikdy som si nemyslel, že Rusko napadne Ukrajinu… a kvôli čomu! Akú krajinu, aké hodnoty zanecháme deťom, vnukom. Sme v EÚ a v Schengene. Môžete cestovať na občiansky preukaz po celej Európe – spoznávať kultúru iných krajín, národov, vzdelávať sa. Pre mňa, ktorý som svoju mladosť „venoval“ komunistickému režimu, je to malý zázrak. Pre mladých je to normálne. Oni zas nerozumejú tomu, čo bolo.

Čomu napríklad?

Žiaľ, mnohí mladí ľudia majú základné medzery v histórii, v dejinách Československa. Nevedia, čo bolo Rakúsko-Uhorsko, ako vznikla prvá ČSR, slovenský štát 1939 –1945. Aký pakt uzatvoril Hitler so Stalinom a rozdelili si Poľsko. A o komunizme vedia len toľko, že sa nemohlo cestovať. Netušia, ako zasahoval ľuďom do života. Čo znamená strach, že ľudí degradovali, zakazovali im pracovať, študovať, mnohých nútili vysťahovať sa. Určovali vám vkus! Heslo bolo: „Ja som baník, kto je viac!“ Prečítali ste si akúkoľvek dennú tlač a vedeli ste, čo si máte myslieť. Jednoducho vám vygumovali rozum. Ľudia prestali rozmýšľať, iba stádovito počúvať. Prestali ste byť SLOBODNÍ! A to len preto, že ste nemohli povedať vlastný názor. Ak ste ho povedali, „sťali vám hlávku“. Pekne všetci v jednom rade.

Nepotrebovali, aby ste vytŕčali z davu. Nežná revolúcia zmenila síce politický smer – z totality na demokraciu, ale myslenie ľudí zostalo totalitné! Mentálne sú niekde v stredoveku – preto sú ľahko manipulovateľní. A táto vláda to aj patrične zneužíva! Nepotrebuje rozhľadených, pokrokových ľudí! Dezinformáciám dáva prednosť. Dokonca rozprávajú o vystúpení z EÚ a NATO. Neviem, či si vôbec uvedomujú, čo by to spôsobilo, alebo práve preto, aby im nikto z EÚ nepozeral na prsty, ako sa tu šafári s eurofondmi a pod. Za komunizmu sme túžili po Západe – dnes všetci túžia po Východe. Pre mňa absurdné, nepochopiteľné. Sloboda nie je samozrejmosť. Slobodu si treba chrániť, brániť, a to je veľmi náročné, ale potrebné.

Režisér Ondrej Spišák zveril Lakomca a táto postava sa vraj dáva hercovi za odmenu. Hral ho Louis de Funés či Bolek Polívka. Tak sa s tým vyrovnajte.

Vrátime sa teda na javisko – povedali ste, že ak sa podarí ideálna postava, ideálny režisér, ideálny dramaturg – je to iba raz v živote a je šťastie, ak sa to vôbec stane. Vám sa to už pritrafilo?

Keď začínam skúšať, mám pocit, že neviem nič. A keď sa mi postavy podaria a zahrám ich dobre, som šťastný a pomyslím si, aké je to jednoduché. Naposledy mi režisér Ondrej Spišák zveril Lakomca a táto postava sa vraj dáva hercovi za odmenu. Hral ho Louis de Funés či Bolek Polívka. Tak sa s tým vyrovnajte. Je to brilantne napísaná hra. Ani jedna veta nie je jalová. Hra má obrovský rytmus a ťah. Zažil som jedno krásne skúšobné obdobie a aj takýmto spôsobom sa chcem poďakovať režisérovi Ondrovi Spišákovi a mojim kolegom.

Účinkovali ste aj vo filmoch, natáčali ste s Jakubiskom aj s Lutherom, aj tí vám ako hercovi dávali slobodu?

Dávali, a veľkú, bola to radosť. Sloboda nie je anarchia ani pri tvorbe. Vychádzate zo situácie, ktorú vám povie režisér a vy ju už len vyplníte. A na to, aby ste ju správne vyplnili, okrem talentu pracujete s rozumom. A aby ste pracovali s rozumom, mali by ste mať aj nejaké tie vedomosti. A práve vedomosti človeka oslobodzujú, a vtedy sa viete správne v problematike orientovať a správne reagovať. Miloslav Luther ma objavil práve v Trnave a hneď som hral v televíznom seriáli Život bez konca, v Anjelovi Milosrdenstva, v Poslednom Coctaile s Milanom Lasicom či v rozprávke Kráľ drozdia brada. Juraj Jakubisko ma obsadil vo filme Nejasná správa o konci sveta.

Vy ste ako filmový či divadelný divák uvoľnený alebo prísny? Tŕpnete aj za kolegov, ako sa im postava vydarí?

Nie som celkom uvoľnený divák, lebo sa neviem od herectva odosobniť a stále sledujem kolegov cez „remeslo“. To však neznamená, že si predstavenie vôbec neužijem! V kine vám však kamera ponúka hotový pohľad, detail, výsek a tým vás núti presne sústrediť pozornosť. V divadle môžete sledovať celkom inú postavu, než tú, ktorá má práve monológ, dáva divákovi viac slobody. Najviac voľnosti mi však dáva kniha, lebo tam vidím v príbehu všetko podľa mojej vlastnej fantázie.