Obetoval vlastné zdravie za smiech národa: Kráľ humoru oklamal čas, no zrade od najbližšieho priateľa sa nevyhol
Existujú umelci, ktorých talent je taký prenikavý, že sa stanú súčasťou národnej identity. Vladimír Menšík nebol len hercom; bol úkazom, nespútaným živlom a rozprávačom, aký sa narodí raz za storočie.
Hoci ho verejnosť vnímala ako nevyčerpateľnú studnicu humoru a optimizmu, jeho súkromný život bol dramatickým bojom s démonmi závislosti, podlomeným zdravím a cenou, ktorú musel zaplatiť za svoju genialitu.
Chlapec z Ivančíc, ktorý oklamal čas
Príbeh Vladislava Menšíka (ako znelo jeho rodné meno) sa začal písať v roku 1929 v moravských Ivančiciach. Už od detstva bol iný, fascinoval ho svet cirkusov, jarmokov a kočovných divadiel. Kým jeho rodičia snívali o stabilnej budúcnosti syna v strojárstve, on v sebe nosil nepokojnú dušu umelca. Zaujímavým paradoxom jeho života bolo, že celé desaťročia uvádzal nesprávny rok narodenia (1924). Robil to s humorom sebe vlastným – tvrdil, že chce ísť skôr do dôchodku. Skutočnosť však vyšla najavo až tesne pred jeho smrťou. Tento drobný podvod akoby symbolizoval Menšíkov celoživotný postoj: realita bola pre neho príliš fádna, a tak si ju pretváral podľa svojho.
Po absolvovaní JAMU v roku 1953 sa jeho cesta nasmerovala do Prahy. Hoci začínal v divadle E. F. Buriana, čoskoro pochopil, že jeho skutočným domovom je filmové plátno a televízna obrazovka, kde mohol naplno využiť svoj dar improvizácie.
Majster okamihu a kráľ improvizácie
Menšík nebol typom herca, ktorý by sa otrocky držal scenára. Režiséri ako Miloš Forman alebo Václav Vorlíček rýchlo pochopili, že najlepšie výsledky dosiahnu vtedy, ak mu dajú slobodu. Jeho kolegovia spomínali, že scény s ním boli pre nich výzvou – nikdy nevedeli, čo Vladimír v nasledujúcej sekunde povie.
Jeho rozprávačský talent bol legendárny. Dokázal hodiny baviť spoločnosť historkami, ktoré si často prikrášľoval, no robil to s takým šarmom, že mu nikto neodporoval. Herec Pavel Zedníček naňho spomínal ako na človeka, pri ktorom ste zabudli na čas. Keď Menšík spustil svoj monológ, okolitý svet prestal existovať.
Sláva vykúpená bohémstvom
Daň za popularitu a nesmierne pracovné tempo bola vysoká. Menšík žil rýchlo a nezdravo. Prvú cigaretu si zapálil už ako sedemročný a tabak ho sprevádzal takmer do konca života. K tomu sa pridala láska k alkoholu, ktorá bola v umeleckých kruhoch tej doby bežná, no u Menšíka nadobudla deštruktívne rozmery. Jeho prvé manželstvo s Věrou doplatilo práve na tento bohémsky štýl.
Menšík bol milujúcim otcom, no rodinný krb pre neho nebol prioritou. Prioritou boli kamaráti, oslavy a nekonečné flámy. Známa je príhoda, ako odišiel s džbánom po pivo a vrátil sa o dva dni. Rozvod bol pre neho šokom, z ktorého sa dlho spamätával. Hoci sa k svojej prvej rodine správal neskôr veľkoryso, táto životná etapa zostala ranou, ktorú maskoval smiechom.
Až druhá manželka Olga dokázala do jeho života vniesť potrebný pokoj. Vytvorila mu zázemie, v ktorom mohol čerpať sily na svoje vyčerpávajúce výkony. Práve v tomto období vznikli jeho najikonickejšie úlohy – od nezabudnuteľného otca v seriáli Arabela až po dramatickú rolu alkoholika v snímke Ikarov pád. V nej Menšík nehral, on tam odhalil kus svojej vlastnej temnoty.
Boj o každý nádych
Najväčším paradoxom Menšíkovho života bolo jeho zdravie. Človek, ktorý rozdával energiu plnými hrsťami, trpel od mladosti ťažkou astmou. V neskorších fázach života už choroba prešla do štádia, kedy ho záchvaty prepadali niekoľkokrát denne.
Bolo bežné, že počas natáčania musel odbiehať na injekcie, aby vôbec dokázal dýchať. Neskôr si ich pichal sám, priamo cez oblečenie, len aby nestrácal čas. Jeho syn Jan, ktorý s ním často spolupracoval v zákulisí, bol svedkom tichého utrpenia, ktoré diváci nikdy nemali uvidieť. Na javisku bol Menšík levom, v šatni však po predstavení niekedy doslova bojoval o život.
Kombinácia astmy a predchádzajúceho alkoholizmu viedla k tomu, že sa musel liečiť. Hoci sa mu podarilo s pitím prestať a posledné roky života abstinoval, jeho telo bolo vyčerpané. Lieky, ktoré užíval mali vedľajšie účinky na jeho psychiku. Menšík sa však odmietal vzdať. Práca bola pre neho drogou, ktorá ho držala pri živote.
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.