Po 125 rokoch končí éra slovenského cukru: repárov odpísali, výrobu zatvára zahraničný vlastník

Z cukrovaru v Trenčianskej Teplej sa stane jeden z najväčších skladov cukru v Európe, ktorý ním bude zásobovať Slovensko a celú juhovýchodnú Európu. Rozhodol o tom jeho nemecký majiteľ Nordzucker AG. Z Trenčianskej Teplej budú ešte tohto roku expedovať na trh posledný, pôvodom slovenský cukor. Ďalšie státisíce ton už budú pochádzať z cudziny – z Poľska, Nemecka, Dánska a ktovie odkiaľ ešte. Veľké cukrovarnícke spoločnosti, ako vysvetlil predseda predstavenstva Považského cukru Michal Ábelovič, „už nie sú len výrobcami, ale vyvíjajú sa smerom k strategickým distribučným a logistickým hráčom, ktorí spájajú trhy namiesto výroby“.

Tak znie definícia globálneho sveta s liberalizovaným trhom potravín. Slovensku nehrozí výpadok v zásobovaní cukru. Toho je vo svete aspoň v tejto chvíli prebytok, čo sa prejavuje v zľavách. Ešte v januári stál kilogram cukru v supermarketoch aj vyše eura, teraz ho reťazce predávajú v akciách o 20 až 30 centov lacnejšie.

Čierneho Petra držia v rukách poľnohospodári, ktorí po niekoľko generácií v 125-ročnej ére cukrovaru pestovali preň cukrovú repu. Zlú správu sa dozvedeli ako poslední. Najprv ju cukrovar vydal ako platenú informáciu cez tlačovú agentúru a potom on-line o deň neskôr potvrdil pestovateľom. Tí už niekoľko mesiacov tušili, že v cukrovare niečo nie je, ako sa vraví, s kostolným riadom.

Stratoví, ale na dividendy mali

Igor Jakubička je predsedom PD Devio v Nových Sadoch, ktoré patrilo k najväčším a najstabilnejším dodávateľom cukrovej repy pre Považský cukrovar. Družstvo ju pestovalo na 500 hektároch, roky sa tu usporadúval Repný deň, kde predstavovali všetky novinky v pestovaní repy. Nie náhodou bol Jakubička, kolegami aj cukrovarníkmi rešpektovaný pestovateľ a manažér, členom tzv. zmiešanej komisie. Tvorili ju bieli – teda cukrovarníci a zelení – poľnohospodári. V prípade nezhôd komisia hľadala a aj nachádzala kompromis, v roku 2024 to však vo vzťahoch výrazne zaškrípalo.

Cukrovar, ktorý roky prosperoval, ešte v roku 2023 mal zisk vyše 11 miliónov eur, vykázal v nasledujúcom roku 2024 stratu presahujúcu 26 miliónov eur. Jej výsledok sa premietol do prudkého poklesu základnej ceny repy pre rok 2025, keď spadla zo 43 eur na 27,50 eura za tonu, čo, samozrejme, vyvolalo nespokojnosť repárov.

„To, že atmosféra hustne, sme si všimli počas leta 2025, keď sme žiadali cukrovar o spresnenie ekonomických rámcov pestovania cukrovej repy na rok 2026. Odpoveď manažmentu bola zarážajúca: Nemáme pre vás žiadne noty. Lenže každý roľník musí mať po žatve jasno v osevnom postupe a tu odrazu vzduchoprázdno,“ spomína predseda PD Devio Jakubička na to, čo predchádzalo zatvoreniu cukrovaru. Na lanskom decembrovom zasadnutí komisie sa hra na slepú babu zopakovala.

„Rovno sme sa spýtali, či sa nemeckí majitelia nechystajú cukrovar zatvoriť. Rezolútne to popreli a tvrdili: „Nie, nie!“ rekapituluje udalosti Jakubička. Rozuzlenie prišlo 5. februára, keď cukrovar sčistajasna oznámil, že „z dlhodobého hľadiska je výroba cukru v Trenčianskej Teplej ekonomicky neudržateľná“.

Mala byť za tým klimatická zmena, prejavom ktorej mali byť nevyrovnané úrody, nekvalitná, či dokonca hnilá repa, inflácia, vysoká volatilita cien cukru. Pestovatelia sa ohradzujú a tvrdia, že zaujímavejšie ako tieto obvinenia by bolo vysvetlenie, akými účtovnými operáciami v rámci celej skupiny Nordzucker, ktorá akcionárom vyplácala dividendy, sa stalo hospodárenie Považského cukru stratovým.

„Odpísali nás spôsobom, ktorý mne aj kolegom veľmi prekáža. Nenašli odvahu priamo a včas nám povedať do očí, čo idú urobiť,“ myslí si predseda PD Devio Nové Sady, ktoré podobne ako ďalších 124 pestovateľov musí teraz hľadať náhradný program za pestovanie repy.

Od sebestačnosti k nedostatočnosti

Družstvo v Nových Sadoch bude repu pestovať aj ďalej, ale na podstatne nižšej výmere – 65 hektároch. Podpísalo zmluvu so Slovenskými cukrovarmi v Seredi, ktoré prevzali aj ďalších repárov z okresov Nitra, Topoľčany, Bánovce nad Bebravou, Trenčín či Senica. Sereď však nedokáže zachrániť všetkých pestovateľov, lebo z roka na rok nenafúkne spracovateľskú kapacitu, hoci urýchľuje jej navýšenie.

„Predpokladáme, že seredský cukrovar spracuje tohto roku repu z plochy 12 200 hektárov,“ odhadol pár týždňov pred sejbou Robert Kovács, predseda Zväzu pestovateľov cukrovej repy. Pre Slovensko, kde sa pestovala repa v minulých rokoch priemerne na ploche 22-tisíc hektárov, to bude znamenať stratu sebestačnosti v cukre, ktorá dosiahne len okolo 65 percent. Bola to posledná plodina, ktorej mala krajina nadostač z vlastnej produkcie. Teraz bude žiť z cudzích prebytkov.

V nezávideniahodnej situácii sa ocitli ako pestovatelia, ktorí na poslednú chvíľu našli záchranu v seredskom cukrovare, ale aj tí, čo sa do záchranného člna nedostali. Sú medzi nimi pestovatelia z Rajca, Turca, Liptova. Vyradila ich jednak optimalizácia dopravnej vzdialenosti a ďalších z okresov Levice a Nové Zámky aj výrobno-ekonomické parametre. Cukrovar je v situácii, keď môže a z hľadiska európskej konkurencie musí optimalizovať náklady všetkého druhu.

Rozhodne ľahké to však nebudú mať poľnohospodári, ktorí do pestovania repy investovali nielen obrovské prostriedky, ale aj celý svoj osobný i profesionálny život. Päťdesiatsedemročný Igor Jakubička patrí ešte ku generácii družstevníkov, ktorí ručne okopávali repu. „Ako 12–13-ročný som na jar mal po príchode zo školy odkaz od mamy: ber motyku a príď na Kopnú pretŕhať repu. Bola to úmorná robota odmenená síce vtedy cenenou naturálnou odmenou v podobe pár desiatok kilogramov cukru, ale tá drina, čo bola za ňou!“

Dnes je pestovanie plne mechanizované. Družstvo vložilo státisíce eur do sejačiek, kombajnu (len ten stál 500-tisíc eur). Nedá sa len tak jednoducho vzdať pestovania repy, keď podnik nakúpi jednoúčelové stroje. Načo ich má použiť? Repa mala až donedávna výnimočné postavenie v ekonomike PD Devio. Spájalo sa s ňou 20 percent všetkých príjmov v rastlinnej výrobe.

Súčasne bola výbornou predplodinou na pestovanie sladovníckeho jačmeňa, pravidelné hnojenie pôdy maštaľným hnojom udržiavalo žiaducu úrodnosť pôdy. Za repu družstvo spätne dostávalo cukrovarnícke rezky, ktoré pomáhali rastu dojnosti kráv. V Nových Sadoch predajú do mliekarne ročne takmer 10 miliónov litrov mlieka, čím zabezpečia mliečnu výživu takého veľkého mesta, ako je Poprad.

Ako vidno, repa bola motorom, ktorý hýbal tak rastlinnou, ako aj živočíšnou výrobou. Teraz sa treba narýchlo prispôsobiť novým pomerom, nájsť iné plodiny – kukuricu zrnovú aj silážnu, tvrdú pšenicu, slnečnicu, hrach, ktoré repu nahradia. Zdá sa, že v poslednom čase sa všetko meria cez prizmu ekonomických výnosov a zabúda sa na pôdu a rolu pestovaných plodín

Sme ešte pánmi svojho osudu?

Už niekoľko rokov znie volanie, aby sa poľnohospodári venovali špeciálnej rastlinnej výrobe. Repa je jej typickým reprezentantom, ale o jej osude sa rozhodlo na inej ako slovenskej šachovnici. V tejto súvislosti nemožno nevidieť, že nemecké cukrovary nakupujú cukrovary na Ukrajine. Kam poputujú stroje z cukrovaru v Trenčianskej Teplej? Jeden z dodávateľov cukrovej repy, predseda družstva z Bošáce, sa už dal počuť, že skončia na Ukrajine. Stalo sa Slovensko pešiakom, ktorého obetovali v neľútostnom globálnom agrárnom obchode pre výhodu ešte väčšieho zisku?

A ešte jedným slovom k možnostiam dať slovenskému poľnohospodárstvu druhú šancu rozvojom zeleninárstva, ovocinárstva a živočíšnej výroby? Pri intenzívnom pestovaní by sa zredukovalo pestovanie dnes najviac rozšírených olejnín a obilnín len o pár desiatok tisíc hektárov.

Možno treba premýšľať, ako doťahovať jednotlivé pestovateľské programy až do konca. Šľachtiteľ obilnín Július Zalabai v súvislosti s rastúcim dovozom múky upozornil na to, že treba pestovať špeciálne odrody pšenice. Slovensko ich má, ale čo je ešte dôležitejšie, treba vytvárať skutočne silné odbytové združenia. Nestačí dopestovať, ale treba aj dobre predať.

Napokon je tu najpodstatnejší problém, s kým vlastne realizovať náročné investičné programy špeciálnej rastlinnej výroby, kde sú drahé stroje, technológie, pozberové linky a sklady. A kde treba vedieť, komu tovar predám. Aj to je poučenie zo zatvorenia Považského cukru.

Jedna generácia končí, druhá sa prizerá

V Nových Sadoch tak ako inde riešia, kto nastúpi po súčasnej generácii traktoristov, ošetrovateľov, agronómov, zootechnikov, mechanizátorov. „Prihlási sa nám 19-ročná dievčina, na pohovore povie, že je ochotná robiť všetko, ale ona je v práci, kde treba občas chytiť aj lopatu do ruky, opretá o ňu a mobiluje ostošesť. Alebo nastúpi mladý absolvent poľnohospodárskej univerzity a nechápe, že na poli sa pracuje aj cez víkend. On má však s priateľkou naplánovaný výlet do hôr.“

To je len zopár perličiek, s čím sa stretávajú ľudia, ktorí podobne ako Igor Jakubička držia podniky nad vodou aj za cenu mimoriadneho nasadenia.

Ukazuje sa, že slovenské poľnohospodárstvo čelí nielen bezohľadnému tlaku globálnej konkurencie, ale aj množstvu nahromadených „drobných“ ťažkostí. Odvetviu chýbajú absolventi pozatváraných stredných škôl, tie, čo zostali, vychovávajú koničkárov, psičkárov, ale k dobytku a ošípaným sa nik nehrnie. Na SPU v Nitre teraz otvorili štúdium odborov, po ktorých volá prax. Už aby tu boli, ale najmä aby im nechýbalo horúce chovateľské a pestovateľské srdce a ochota robiť aj obyčajnú čiernu robotu. Nevyhol sa jej kedysi ani Igor Jakubička ako čerstvý poľnohospodársky inžinier. Kýžená zmena si pýta nielen peniaze, ale aj srdce bojovníka.