Najnovšie

O slovách: Príbeh jednej básne

Kým je človek mladý, díva sa na dávnu minulosť podobne, ako sa archeológ díva na vykopávku. Keď sa však dožije vysokého veku, sám sa stane vykopávkou – a teda aj svet vidí z pohľadu vykopávky. Dosť filozofovania. Chcem tu dnes – pri príležitosti blížiaceho sa výročia – porozprávať príbeh jednej svojej básne.

Ľubomír Feldek, spisovateľ ,  Pravda
11.10.2019 07:00
odoberať
Google News
zdieľať

V novembri 1989, už počas nežnej revolúcie, zazvonil u nás telefón – volala z Kodane pani Iboja Wandall-Holm. Kto čítal jej knihu Moruša, ten vie, že hovorím o Slovenke (*1922), ktorá prežila koncentrák, po vojne sa vydala za dánskeho diplomata, no dušou ostávala – najmä v pohnutých dňoch – stále na Slovensku. Takto mi zavolala už v roku 1968, vypýtala si text mojej bábkovej hry Botafogo, preložila ju a jej preklad vyšiel knižne v roku 1969 pod názvom Palle Stilk (Kodaň, Borgen, 1969). Nečudo, že aj november 1989 prežívala spolu s nami, zas mi zavolala, a tentoraz ma požiadala, aby som napísal báseň ktorú by ona preložila, dánsky vydavateľ Brøndum by ju vydal – spolu s kresbou Vladimíra Kompánka – ako bibliofíliu a zisk z jej predaja by venoval našim hnutiam, Verejnosti proti násiliu a študentskému hnutiu.

Prečo práve on? Nuž preto, lebo aj jemu prirástlo Slovensko k srdcu – jeho malé, ale elitné vydavateľstvo pripravovalo v roku 1989 ešte aj antológiu slovenskej poézie ilustrovanú kresbami Vladimíra Kompánka.

Stalo sa. Báseň som napísal, pani Iboja ju promptne preložila, bibliofília ešte v roku 1989 vyšla a zisk z jej predaja prišiel ešte v tom roku do Bratislavy, do Mozartovho domu. A nielen zisk, ale iste aj zopár exemplárov tej bibliofílie.

Lenže kde sú dnes? Niet ich. Čiastočne aj mojou vinou. Hoci sa jeden z nich ušiel aj mne, niekoľko ráz som sa odvtedy sťahoval, nemám poruke ani tú bibliofíliu, ani tú antológiu.

A tak som sa nemýlil, keď som v závere svojej básne napísal, že „bude teraz robotou vypiť ten sud na jeden dúšok“. Po tridsiatich rokoch vidím, že je to naozaj robota, Z tej bibliofílie sa stal dôkladne zabudnutý príbeh, z ktorého sa mi zachoval iba slovenský originál onej básne. Prečítajte si aspoň ten.


Ľubomír Fedlek:

Sloboda otcov – u detí

Sloboda otcov – u detí.

My dospelí – my tiež sme deti.

Sme deti muklov, obetí,

zlomených sŕdc a ľudských smetí,

ktoré nás nesú na rukách,

vztýčených z hrobov, z plání snežných,

nech nám už srdce nepuká

ako im, v časoch menej nežných…

Otec, som ty. A ty si ja.

A som svoj syn. A bez odvety

je nežná revolúcia

zrodená zo slobody detí.

Ako v rozprávke bolo to:

„Do vreca!“ skríknuť na obušok.

„Von z pivníc, sudy životov!“

Len bude teraz robotou

vypiť ten sud na jeden dúšok…

debata
zdielať
zdielať
odoberať
Google News
mReportér
Zdielajte článok
Ľutujeme
Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.

Najnovšie správy