O slovách: Príbeh jednej básne

V novembri 1989, už počas nežnej revolúcie, zazvonil u nás telefón – volala z Kodane pani Iboja Wandall-Holm. Kto čítal jej knihu Moruša, ten vie, že hovorím o Slovenke (*1922), ktorá prežila koncentrák, po vojne sa vydala za dánskeho diplomata, no dušou ostávala – najmä v pohnutých dňoch – stále na Slovensku. Takto mi zavolala už v roku 1968, vypýtala si text mojej bábkovej hry Botafogo, preložila ju a jej preklad vyšiel knižne v roku 1969 pod názvom Palle Stilk (Kodaň, Borgen, 1969). Nečudo, že aj november 1989 prežívala spolu s nami, zas mi zavolala, a tentoraz ma požiadala, aby som napísal báseň ktorú by ona preložila, dánsky vydavateľ Brøndum by ju vydal – spolu s kresbou Vladimíra Kompánka – ako bibliofíliu a zisk z jej predaja by venoval našim hnutiam, Verejnosti proti násiliu a študentskému hnutiu.

Prečo práve on? Nuž preto, lebo aj jemu prirástlo Slovensko k srdcu – jeho malé, ale elitné vydavateľstvo pripravovalo v roku 1989 ešte aj antológiu slovenskej poézie ilustrovanú kresbami Vladimíra Kompánka.

Stalo sa. Báseň som napísal, pani Iboja ju promptne preložila, bibliofília ešte v roku 1989 vyšla a zisk z jej predaja prišiel ešte v tom roku do Bratislavy, do Mozartovho domu. A nielen zisk, ale iste aj zopár exemplárov tej bibliofílie.

Lenže kde sú dnes? Niet ich. Čiastočne aj mojou vinou. Hoci sa jeden z nich ušiel aj mne, niekoľko ráz som sa odvtedy sťahoval, nemám poruke ani tú bibliofíliu, ani tú antológiu.

A tak som sa nemýlil, keď som v závere svojej básne napísal, že „bude teraz robotou vypiť ten sud na jeden dúšok“. Po tridsiatich rokoch vidím, že je to naozaj robota, Z tej bibliofílie sa stal dôkladne zabudnutý príbeh, z ktorého sa mi zachoval iba slovenský originál onej básne. Prečítajte si aspoň ten.

---

Ľubomír Fedlek:

Sloboda otcov – u detí

Sloboda otcov – u detí.

My dospelí – my tiež sme deti.

Sme deti muklov, obetí,

zlomených sŕdc a ľudských smetí,

ktoré nás nesú na rukách,

vztýčených z hrobov, z plání snežných,

nech nám už srdce nepuká

ako im, v časoch menej nežných…

Otec, som ty. A ty si ja.

A som svoj syn. A bez odvety

je nežná revolúcia

zrodená zo slobody detí.

Ako v rozprávke bolo to:

„Do vreca!“ skríknuť na obušok.

„Von z pivníc, sudy životov!“

Len bude teraz robotou

vypiť ten sud na jeden dúšok…