Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
O hlase: Ako to znášate?
V čase, keď v amerických prezidentských voľbách porazil jednu silnú ženu známy šovinista, ktorý sa vychvaľoval, ako dobre vie ženy chytiť bez ich súhlasu aj na tých najintímnejších miestach, americko-berlínsky pesničkár Daniel Kahn zverejnil novú nahrávku jidiš klasiky Arbeter frojen – Pracujúce ženy.
Pracujúce ženy, trpiace ženy!
Čo robíte doma a vo fabrikách?
Či stojíte tam? Alebo staviate
nový chrám slobody a šťastia?
Takto písal pôvodný autor textu, anarchistický básnik Dovid Edelštot. Kahn priložil nové verše:
Silné ako levice, bojujú spoločne […]
Arbeter frojen, ukážte nám cestu!
Ruský Žid Dovid Edelštot zomrel mladý v Spojených štátoch v roku 1892. Najväčšie kroky ženského hnutia boli v tom čase ešte v nedohľadne a hudbou budúcnosti boli aj najznámejšie piesne, ktoré z hnutia vzišli. V roku 1911 James Oppenheim prebral „heslo žien na západe“ (čím mal na mysli pravdepodobne chicagské krúžky robotníčok) a použil ho ako názov a refrén básne Chlieb aj ruže. „Srdcia hladujú tak ako aj telá,“ písal. „Dajte nám chlieb, ale dajte nám aj ruže!“
V nasledujúci rok po štrajku textilných pracovníčok v Lawrence v štáte Massachusetts sa slová básne Chlieb aj ruže rozšírili ako heslo celosvetového hnutia pracujúcich žien. A zhudobnená Oppenheimova báseň sa odrazu stala hymnou tohto hnutia. Nikdy síce nepochopím, prečo mužom nenapadlo skôr nárokovať si od šéfov viac než len suchý chlieb, ale ponaučenie je jasné: pracujúce ženy nám ukázali cestu.
Len pár rokov nato napísal odborár Joe Hill pieseň Rebelka na počesť Elizabeth Gurley Flynnovej, ktorá okrem iného zohrala dôležitú úlohu v štrajku v Lawrence: „Má síce tvrdé ruky, / jej šaty nie sú elegantné, Ale […] dodá odvahu, hrdosť, radosť / mladému rebelovi.“ V podobnom duchu chválil Woody Guthrie svoju Odborárku: „Odborárka, čo sa nikdy nebála, / hulvátov, bitkárov, firemných fízlov / a zástupcu šerifa, keď vypadol“.
Treba si však uvedomiť, že v takýchto prejavoch rodovej solidarity boli obdivované z mužského hľadiska ideálne dievčatá, ktoré potešia statočných chlapcov. Na druhej strane najznámejšia odborárska pieseň, ktorú napísala žena, je o mužoch a nemala ich príliš „tešiť“:
Páni, ako to znášate?
Povedzte predsa, ako?
Budeš poskokom šéfov
Alebo budeš mužom?
Na ktorej strane stojíte, chlapci,
Na ktorej strane stojíte?
Tieto slová spievala v roku 1931 Florence Reeceová počas násilne potlačeného štrajku baníkov v Kentucky. Reeceová v piesni síce spomína chlieb („Pištoľami a puškami / kradnú nám chlieb. / A ak niečo im poviete / udrú vás do hlavy.“), ale už žiadne ruže.
Priznám sa, že ani ja teraz nemám náladu na ruže. Moje pocity oveľa lepšie vyjadruje pieseň z tohto októbra, ktorá reaguje na vtedy ešte nezvoleného chytača ženských intímnych partií: Pussy Grabs Back. „Som unavená,"spieva v nej Kim Boekbinderová „pozreli sme si vaše predstavenie až do posledného dejstva“, mali ste už dávno skončiť aj so svojím násilím a nenávisťou. Zdá sa však, že pussy bude musieť ešte raz úder vrátiť.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.