Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
O ľuďoch: Noc bdejúcich je dlhá
Kto nevie, medzi iným som robila aj vychovávateľku v polepšovni na Žitnom ostrove, v bývalom loveckom kaštieli Pálffyovcov uprostred žírnych polí. Obrovské oblúky závlahovej vody striedavo vytvárali v horúcom tichom lete dúhy. Zo starej obory občas zakričal bažant.
Dnes je v Studenom, predtým Hideghéte, akási luxusná hacienda. Keď som tam po rokoch cestou na juh chcela nakuknúť, vyhodili ma od hlavnej brány hrubé krky.
Okrem kaštieľa s parkom, zeleninovou záhradou, bazénom a hospodárskymi budovami bolo na odbočke z hlavnej cesty zopár chalúpok. Za Pálffyovcov v nich bývala panská čeľaď. V krajnej niekedy, keď som išla do služby, vykúkal z okna od svojej tetky rozložitý surrealistický básnik a skvelý kuchár Rudo Fabry, otcov kamarát. Mal večne hladné telo aj ducha. Možno preto skoro každý rok menil redakčné zamestnania, vyrábal koláže a varil.
„Ideš, ideš? Zastav sa, skonzultujeme nové recepty do kuchárky,“ volal na mňa a ja som odpovedala: „Už sa ozvali z Hollywoodu?“ Stará teta vybiehala von a uväzovala si šatku s kašmírovým vzorom. „Čo, čo, čo, Rudko môj?“ „Má hrať najtučnejšieho detektíva a kuchára na svete Nera Wolfa,“ volala som späť a Rudo mi hrozil päsťou a smial sa.
Ráno som sa vracala po nočnej. Bol zase v okne. Okno malé, básnik veľký, v izbe musela byť tma. „Daj sumár, čo si sa zas priučila, zíde sa ti, raz budeš písať.“ „Akurát,“ povedala som, „akurát ja.“ „Budeš. Syp. Autobus ti ide až za desať minút.“
„Chovanky nevedia, ako sa volá tento štát, ani čo je Európa. Ale poznajú trestný zákon.“ „Vedia, čo potrebujú,“ povedal spokojne Rudo, „a ešte čo?“ „No,“ zaváhala som, „keď mi niekto so slabým úsmevčekom pozorne hľadí do očí a s okatou slušnosťou ani len prstom nepohne, cítim, že nebezpečne klame. Preto som v strehu.“ „To budeš potrebovať ty,“ povedal. Namieril na mňa tučný ukazovák. „A do tretice?“ „Pani kuchárka Márgit káže, že hovädzie máte vypražiť v trojobale a potom na kope popraženej cibule podliate udusiť v rúre.“ „To som potreboval, no choď.“
Nehýbal sa. Stála som tam na rannom južnom slnku, ospalá po nočnej službe pred dlhou cestou autobusom do mesta. „Aha,“ povedala som, „každý niečo potrebuje, každý niečo iné. A zlo asi nezakape. Preto mám byť v strehu. Tak?“
Autobus sa blížil k zastávke. Rozbehla som sa a na schodíkoch som začula volanie: „Tak. Odrežú mi nohy. Nepovedz otcovi.“
Viac som ho nevidela, onedlho umrel. Z polepšovne ma potom vyhodili, vraj som úpadkový liberál, chovanky sa mi chcú podobať. Nebudú na to mať a tým ich vlastne navádzam kradnúť. Ale závlahové systémy sa vraj budú revitalizovať.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.