Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
O umení: Žilinčanová a Jakabčic v Nedbalke
Pred časom prebehla v bratislavskej galérii Nedbalka výstava Viery Žilinčanovej a Michala Jakabčica. Nebola reprezentatívna a je zaujímavé, akým taktným mlčaním bola táto pripomienka manželskej dvojice (protežovanej v časoch normalizácie), organizovaná bývalým režimom sprofanovanou osobou kurátora Ľubomíra Podušela, sprevádzaná.
Ide však o oveľa zložitejší problém, ako je takýto kádrový „posudok“ schopný naznačiť. Preto by som rád vytiahol z diplomatického šera zopár súvislostí.
Trochu zjednodušene povedané, po roku 1989 došlo na našej výtvarnej scéne k radikálnej zmene paradigmy – to, čo bolo posledných 30 rokov neoficiálne, sa stalo oficiálnym, a to, čo bolo za socializmu oficiálne, odišlo ad acta. Spolu s brutálnymi vyobrazeniami Gottwaldov a na obraz komunizmu manipulovaných bojovníkov však týmto radikálnym a dobovo pochopiteľným krokom došlo k „odsunu“ aj mnohých kvalitných autorov prevažne figuratívneho umenia. Napriek tomu, že Žilinčanovej a Jakabčicov postsurreálny fantazijný realizmus nie sú mojou šálkou kávy, viacerým ich dielam treba pripísať nespornú maliarsku kvalitu v rámci žánru, v ktorom sa pohybovali. Sám som pred rokmi v reakcii na informáciu, že sa Norman Rockwell, hviezda amerického kapitalistického realizmu 50. rokov 20. storočia, dočkal v roku 2001 retrospektívy v Guggenheimovom múzeu, napísal, že podľa tohto kódu sa aj Jakabčic raz môže dočkať prehľadovej výstavy na pôde vlajkovej inštitúcie.
Z uvedeného sa dá ľahko vytušiť, aká veľká zodpovednosť zo zaradenia takéhoto výstavného titulu vyplýva, ako citlivo treba zvážiť každé slovo novej interpretácie tak špecifického materiálu. Nejde o neutrálnu, neškodnú voľbu. V tomto prípade obzvlášť nestačí diela náhodne zozbierať, treba najprísnejšími kritériami vybrať tie najkvalitnejšie práce, opatriť ich patričnými analýzami a kurátorsky zdôvodniť dejinnú opodstatnenosť podujatia ako celku. Takouto cestou by došlo k stimulácii výtvarnej kritiky, ktorá by iste odvážnemu počinu venovala priazeň, a veľký dejinný problém by bol (po ďalších krajinách strednej Európy) aj na Slovensku definitívne otvorený. Toto sa, žiaľ, nestalo, a tak veľká šanca v tomto kontexte priniesla pravý opak – neobjavná interpretácia zaborila nespravodlivo hanených autorov ešte hlbšie do zabudnutia, čím im nepriamo podsunula biľag, že nie sú schopní byť súčasťou nového umelecko-historického čítania.
Aj komorná monografická výstava výtvarného umenia nie je nikdy len prehliadkou diel zavesených na stene, je to predovšetkým dobový a historický myšlienkový konštrukt. Je to referencia o úrovni myslenia všetkých zodpovedných a je to reflexia súčasného stavu vecí. Zvlášť, keď sa odohráva v galérii, ktorá sa snaží významne definovať svoje miesto na kultúrnej mape, a zvlášť, keď ide o autorov vyvolávajúcich kontroverzné emócie. Je to všetko, než hra na svet krásneho umenia – umenie bolo vždy politické a malo svoje hriešne i spravodlivé, šťastné i tragické momenty, ktoré sa každou neskoršou pripomienkou, hoci aj nezámerne, revokujú.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.