Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
O živote: Myšlienky na Fridu Kahlo
Snívalo sa mi s ňou. Ako kráčam po jej dome. La Casa Azul dýcha pokojom. Neviem, prečo mám pocit, že je nedeľa.
Priestranné patio plné kvetov, stromov a paliem ochladzuje slnkom rozhorúčený vzduch. Kamenná socha bohyne Tlazolteotl rodiacej dieťa čupí v kríkoch a načúva tichu. Vôňa čerstvo uvarených „tamales“ uteká po dome ako neposlušný pes. V izbách vládne príjemné prítmie. Hlinené náhrdelníky na stene sa občas jemne zachvejú v prievane, na stole ležia zažltnuté listy a fotografie.
Vkročím do jedálne. Jasnožltá podlaha, stôl aj stoličky ma na chvíľu oslepia, akoby som vkročila do slnka. Pri peci stojí žena a pečie burritos. Usmeje sa na mňa. Bradou ukáže na malú otvorenú miestnosť, v ktorej stojí drevená posteľ s baldachýnom. Leží v nej Frida v pestrých šatách, s kvetmi vo vlasoch. Díva sa do zrkadla pripevneného nad posteľou. Vedľa seba má stolček s ceruzkami, v ruke drží skicár. Niečo kreslí. Malá čierna opička ležiaca v jej lone zaškrieka, skočí na zem a vybehne z izby. „Chinchi!“ zakričí Frida a ja sa rozbehnem za škriekajúcim opičiakom. Chlpatý opičí chvost ma dovedie do pracovne.
Obrovské okno, masívny stôl. Na stole ležia štetce, farby, paleta, skice a fľaštičky. Za maliarskym stojanom sedí na invalidnom vozíku iná Frida. Oblečená v bielej blúzke a dlhej sukni, vlasy jej prepletá fialová stuha. Má vážnu tvár. Sústredene nanáša na plátno farbu. Čiernou vyfarbuje masku na tvári tmavej ženy s obnaženými prsami. Žena dojčí. Bábätko má Fridinu tvár. Z prsníka stekajú do jej úst kvapky mlieka. Frida sediaca na vozíku prestane maľovať, natiahne ruku a bez toho, aby sa na mňa pozrela, mi podáva štetec. Vymením jej štetec a ona domaľuje na obraz rastliny a listy, ďalším kvapky dažďa, inou farbou ornament na detskej košieľke aj dojkin prsník.
Keď je obraz hotový, podáva mi ho do rúk, ja ho ukladám na červenú zem a opriem ho o stenu. Frida maľuje ďalšie a ďalšie plátna. Obraz Čo mi dala voda, o ktorom tvrdila, že vôbec nie je surrealistický, ale je v ňom zachytená jej životná realita, obraz Samovražda Dorothy Haleovej, na ktorom namaľovala herečku presne v tých istých šatách, v akých spáchala samovraždu. Plátna pod jej rukami priam kvitnú, za okamih je na svete nezabudnuteľná maľba Myšlienky na Diega, na ktorej má Frida oblečený nádherný kroj Tehuana, z oblasti, kde sa dodnes udržiavajú matriarchálne tradície, alebo portrét Ja a moje papagáje, ktorý namaľovala počas svojho ľúbostného románika s Nickolasom Muraym.
Zvečerieva sa a ja ukladám ďalšie a ďalšie obrazy, plné smútku, smrti, bolesti aj staromexickej mytológie. Pracovňa je už plná kresieb Fridy Kahlo, každučký štvorcový centimeter vypĺňa jej umenie, až sa maliarka na vozíčku stráca a mizne. Akoby ju pohltili vlastné maľby. Čosi ma zobudí. Pár očí sa mi díva do tváre. Chvíľu mi trvá, kým pochopím, že je to môj pes. Vybehnem s ním pred dom na trávnik. Všade je ticho. Premýšľam nad mojím snom a nad geniálnou maliarkou, ktorá už nie je medzi nami, od trinásteho júla presne šesťdesiat rokov.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.