Ľahostajní babráci alebo inšpiratívni ľudia? Ak mladým nedáme nádej na zmenu, odídu inam
„Zem sme zdedili od našich rodičov, máme ju požičanú od detí. Nie je fér, aby naše deti riešili problémy, ktoré sme spôsobili my súčasníci,“ hovorí Zuzana Gallayová, manažérka medzinárodného programu Zelená škola, ktorý oslavuje 20 rokov. Povzbudil úžasné projekty na školách, v obciach a komunitách, vďaka ktorým možno skutočne cítiť hrdosť na Slovensko, našich učiteľov a učiteľky a naše deti. Zároveň sa však otvorili mnohé výzvy. Budeme pred nimi zatvárať oči, alebo sa do nich s odvahou pustíme? Od zodpovedania tejto otázky závisí, či budú nastupujúce generácie na súčasníkov spomínať ako na ľahostajných babrákov alebo ako na inšpiratívnych, odvážnych ľudí.
Čo bolo úplne na začiatku impulzom pre založenie Zelenej školy pred 20 rokmi?
Keď sa ohliadnem späť, mám pocit, že išlo o prirodzené vyústenie udalostí po roku 1989 na Slovensku. Pretože medzi požiadavkami novembra 89 neboli len sloboda vyjadrovania či sloboda médií, ale objavil sa aj výrazný apel na zlepšenie životného prostredia. Československo malo v tom čase ovzdušie, ktoré sa radilo k najviac znečisteným v Európe, voda mala zlú kvalitu. Keď si pozriete archívne prejavy, práve toto veľmi silno rezonovalo na tribúnach. Pretože kvalita životného prostredia ovplyvňuje zdravie ľudí, zdravie detí, na čo sme v spoločnosti veľmi citliví.
My nezachraňujeme planétu. Zachraňujeme seba.
Kto sa podujal to riešiť?
V každej demokratickej spoločnosti sa na dobrom fungovaní krajiny podieľajú tri zložky – štát, podnikateľský sektor a tretí sektor – mimovládne organizácie. U nás prvé mimovládky vznikli krátko po 1989, dovtedy boli zakázané. A keď sa v roku 1990 otvorili hranice, chodili sme sa pozerať do Rakúska, Dánska, či Holandska, ako u nich funguje environmentálna výchova. Rozprúdila sa diskusia, čo môžeme robiť inak, aby sa zvýšila kvalita životného prostredia. Čo treba urobiť v legislatíve, v školstve, aké ekonomické nástroje potrebujeme, okrem iného aj preto, lebo poškodzovanie životného prostredia by malo byť ekonomicky sankcionované. Nuž a bolo zrejmé, že ak chceme toto všetko v spoločnosti meniť, potrebujeme ľudí, ktorí budú rozumieť tomu, že je to dôležité a najmä, že pri všetkom treba vychádzať z vedeckých poznatkov. Zdôrazňujem to preto, lebo pred 30 rokmi nebola doba internetu, informácií, nebol dostatočný monitoring kvality životného prostredia. V roku 1992 bola veľká konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji v brazílskom Riu de Janeiro – takzvaný Summit Zeme, kde zástupcovia takmer všetkých krajín sveta vrátane Slovenska diskutovali, čo treba spraviť, aby naša planéta mohla fungovať, aby sme my mohli fungovať. Jednou z odpovedí bola myšlienka, že potrebujeme novú generáciu, pripravenú na riešenie problémov životného prostredia. V roku 1994 Dánsko, Nemecko, Grécko a Veľká Británia založili sieť prvých škôl „Ecoschool“ (dnes 67 krajín, 51 000 škôl, viac ako 19 miliónov žiakov). V roku 2004 sa podarilo program pod názvom Zelená škola spustiť na Slovensku vďaka Špirále – sieti mimovládnych environmentálne-výchovných organizácií, ktorú tvorili Centrum environmentálnych aktivít v Trenčíne, Centrum environmentálnej a etickej výchovy – Živica, SOSNA a Občianske združenie TATRY. Bolo to vďaka podpore Holandského kráľovstva.
Prečo práve Holandsko?
Odpoveď je jednoduchá, ovzdušie ani rieky nepoznajú hranice. Ak chceme žiť v zdravej Európe, krajiny musia spolupracovať, aby vyriešili spoločný problém životného prostredia. A to bol jeden z dôvodov, prečo sa Holandské kráľovstvo rozhodlo podporiť spustenie tohto programu na Slovensku.
Ako sa školy venovali otázkam životného prostredia pred 20 rokmi?
V učebných osnovách boli len okrajovo. Preto bolo dôležité, aby sme vyškolili učiteľov, aby vedeli, čo učiť a ako učiť, aby sme im pomohli. Vtedy sme prekladali veľa zahraničných príručiek, chodili k nám zahraniční lektori, ktorí učili našich učiteľov učiť inak. Vtedy totiž v mnohých krajinách už vedeli, že nemôžete zasypať deťmi grafmi, číslami a katastrofickými scenármi.
Koľko škôl sa zapojilo na začiatku a koľko ich je dnes?
V pilotnom ročníku to bolo 49, dnes ich je 180.
Kam sa program Zelená škola posunul za dve desaťročia?
Na začiatku školy často robili aktivity typu – vysadenie bylinkovej špirály, vybudovanie jazierka, založenie kompostoviska. No postupne sa prišlo na to, že nestačí robiť s deťmi len aktivity. Potrebujeme robiť zmeny vo fungovaní škôl aj v spôsobe výučby. Aj v medzinárodnej sieti sa zmenil prístup. Dnes ideme podľa metodiky siedmich krokov, je logická a efektívna. Škola si najprv sama vyberie tému, ktorá ju trápi. Či sú to odpady, energie, voda, potraviny v školskej jedálni, doprava, zeleň. Potom školáci zisťujú, ako na tom v danej téme sú. Deti behajú po škole s učiteľmi, školníkom, ekonómkou a zisťujú. Napríklad – akú máme spotrebu vody? Prečo je taká, aká je? Kde sa najviac míňa? Kde vzniká najviac odpadu? Odkiaľ sú potraviny, z ktorých nám varia obed? Potom si pomenujú, čo chcú dosiahnuť, napríklad znížiť spotrebu energie o 15 %. Robia konkrétne opatrenia, učia sa, prečo to má význam, monitorujú, ako sa im darí, informujú aj pomenujú si enviroštandardy. Spoločne.
Veľkou inšpiráciou sú pre mňa 16-roční študenti, ktorí chcú meniť svet. Ktorí veria tomu, že to dokážu.
Nie je to len o tandeme žiak – učiteľ?
Na zmeny treba viac. Napríklad pri téme odpad je kľúčová spolupráca so školskou jedálňou aj upratovačkami. Často riešime drobný odpad v triedach, ale pritom jedáleň je často najväčším producentom odpadu v škole. Práve v tomto sa program výrazne posunul smerom k participácii. A ešte – očakávame konkrétne výsledky, konkrétne ciele na zníženie uhlíkovej stopy. Už nestačí „iba“ učiť. Musíme robiť reálne zmeny. Čo z toho, keď školáci vedia, ako správne triediť odpad, keď sa v škole, v domácnosti, v obci odpad vôbec netriedi? Ideme viac do hĺbky. Potrebujeme minimalizovať produkciu odpadu. Denne. A potom nastala ešte jedna zmena, na ktorú môžeme byť naozaj po 20 rokoch hrdí. Keď naši učitelia idú naberať skúsenosti do zahraničia, vrátia sa motivovaní, ale zároveň aj sebavedomí. Neraz povedia – veď my toto už robíme!
Aký to má všetko význam, keď sa ekológii vo svojej profesii bude venovať len zopár študentov?
Podmienkou na získanie medzinárodného certifikátu je spolupráca väčšiny školy. A je v poriadku, že z detí budú ekonómovia, právnici, influenceri. Ale už budú pôsobiť vo svojich povolaniach s určitým environmentálnym povedomím. Už nebudú debatovať o tom, že treba minimalizovať odpad, zachytávať dažďovú vodu, znižovať spotrebu, šetriť energiami, zdrojmi, už to budú považovať za samozrejmú vec. Keď sa učia o klimatickej zmene, budú ako dospelí na svojich pozíciách premýšľať inak. Architekti predstavujú výborný príklad – dnes musíme stavby aj mestá riešiť zásadne iným spôsobom ako v minulosti.
A vracajú sa k vám vaši študenti?
Zažila som veľmi milý moment. Keď sme sa jednej pani učiteľky pýtali, ako sa dostala k Zelenej škole, odpovedala, že ako študentka navštevovala gymnázium, ktoré sa do programu zapojilo. Za tých 20 rokov už dochádza aj k výmene generácií. A to predstavuje výzvu – veľa učiteľov odchádza do dôchodku a je dôležité, aby odovzdali štafetu. Aj preto sme veľmi radi, že sa zapojila aj Stredná odborná pedagogická škola v Turčianskych Tepliciach, hoci je v programe zatiaľ jediná z pedagogických škôl.
Podarilo sa zmenám prekročiť hranice školy? Ovplyvnili Zelené školy správanie komunít, v ktorých pôsobia, obcí, miest?
Do programu sa zapojili materské, základné, stredné i špeciálne školy. Pekný príklad máme od škôlkarov v Lendaku. Tamojšia materská škola pristúpila v roku 2022 k téme triedenia odpadu, dovtedy ho netriedili. Na pomoc si zobrali Ekodraka, pani učiteľka vyrobila veľkého maskota, pre deti nacvičila divadlo a deti potom pomáhali Ekodrakovi so zmenami. Počas rozhovorov s deťmi rezonovali príbehy, ako deti prenášali nové zručnosti do rodín. Povedali – mami, neber jednorazovú tašku, zober radšej textilnú. Svoje okolie zmenila aj Základná škola Pribinova v Zlatých Moravciach. Presvedčili vedenia mesta, aby kosilo inak.
Kvôli čomu?
Nebolo to len pre opeľovačov. Je to dôležité aj ako prevencia pred veľkým suchom. Nie je dobré pokosiť celý trávnik na veľkej ploche na nízko, pretože začne presychať a nedokáže zadržiavať vodu. Takýto trávnik potom nedokáže ochladzovať okolie. Vedenie mesta skutočne vyčlenilo časť parku, kde sa začalo kosiť inak. Je super, že školy vychádzajú z brán. Príkladov je oveľa viac. Máme školy, ktoré vo svojich obciach aktívne vystupujú pri rekonštrukciách budov, presadzujú, aby sa zadržiavala dažďová voda. Pani učiteľky navrhujú starostom pri príprave projektov nové prístupy – dažďové záhrady, zelené strechy. V programe sú zapojené aj cirkevné školy, ich žiaci chodia za kňazmi v obciach a diskutujú o odpade, ktorý sa vytvára v období Dušičiek. Vlani sme spustili s kolegyňami z Funebry kampaň – Viac lásky, menej plastu. Deti vysvetľujú, že úctu zosnulým neprejavujeme tým, koľko plastu im naukladáme na hroby. Rovnako nemusíme súťažiť medzi sebou, kto prinesie väčší plastový veniec. Presviedčajú obce, aby dali k cintorínom kontajnery na triedený odpad, hovoria o tom, aké sviečky sú vhodné a celkovo o tom, ako znížiť túto záťaž.
Už to zaznelo – učiť dnes nestačí. Tak čo je potrebné?
Nechceme deti učiť iba vedomosti. Kladieme dôraz na to, aby sme u detí rozvíjali zručnosti, postoje. Ale ani to nestačí, my potrebujeme – konanie! Ide o náročnú cestu. Je trápne učiť deti, že voda je vzácna a treba ňou šetriť, keď potom deti vidia, ako im preteká v škole toaleta. Vďaka monitorovaniu spotreby vody mnohé školy odhalili, že majú prasknuté potrubie. A keď škola zistí, že 40 percent vody jej uniká, dá podnet na mesto. A to je tá konkrétna zodpovednosť, učíme deti, čo môžu tu a teraz robiť.
Nezachraňujete planétu?
Viac sa držíme pri zemi. My nezachraňujeme planétu. Zachraňujeme seba. Robíme kroky, aby sme tu mohli žiť, aby tu naše deti mohli žiť. Nejde o prázdnu frázu. Zažívame extrémne sucho, prívalové dažde a terajšie deti to všetko budú musieť o pár rokov riešiť. Musíme ich na to pripraviť. A nielen vedomosťami, aj odolnosťou voči klimatickej úzkosti. Učíme ich, čo zmôžu už dnes na úrovni triedy, školy, mesta. Pekne sa to prepája, envirovýchova s občianskou výchovou, s angažovanosťou, dozrievaním. V osnovách občianskej výchovy nájdete odrážky, aké sú úlohy samospráv. Môžete sa ich naučiť naspamäť, napísať písomku, ale to nemá zmysel.
A ako to robiť správne?
Ak viete, že obec je zo zákona povinná likvidovať odpad a zabezpečiť jeho triedenie, je oprávnené pýtať sa obce – prečo to nefunguje? Ak je zriaďovateľom školy obec, žiaci sú oprávnení žiadať, aby opravila potrubie či vyriešila únik tepla. A ak škola vďaka iniciatíve žiakov a učiteľov ušetrí energiu, ušetrí peniaze obci a nakoniec nám všetkým, pretože školy sú platené z našich daní. V Zelenej škole sa na envirovýchovu iba nehráme, žiaci získavajú veľmi konkrétne a praktické zručnosti. V školstve je stále veľkým problémom formalizmus. Darmo prednášate deťom o odpade, keď v školskej jedálni dostanú krabičkové džúsiky. Na hodine sa dačo porozpráva, ale realita je iná. A to je problém, ak je škola odtrhnutá od života. Zelené školz toto menia.
Dokážu školáci riešiť aj výzvy v doprave?
Jeden mimoriadne akčný tím máme napríklad na Spojenej škole Svätej Rodiny v Bratislave. Deti zistili, že viacerí spolužiaci by využívali verejnú dopravu. Lenže počas korony boli zrušené niektoré spoje MHD a viac sa už neobnovili. A teraz si predstavte, že 14-roční žiaci oslovili dopravný podnik, aj s pripravenými výpočtami, koľko percent žiakov by chodilo obnovenou linkou, zisťovali si záujem aj v ďalších dvoch školách, čo sú po trase, a diskutovali s Dopravným podnikom nad mapou MHD, koľko by táto linka stála.
A vyšiel im dopravný podnik v ústrety?
Nezriadili novú linku, ale aspoň zabezpečili autobusy s väčšou kapacitou. Je skvelé, že toto deti robia. Ale asi je to úloha nás dospelých, nie? Keď sa pozrieme na stratégie miest, ktoré riešia klimatickú zmenu, fungujúca verejná doprava predstavuje jeden z kľúčových bodov. Tieto decká si zistili údaje, urobili mapu, stretli sa s ďalšími školami, navštívili dopravný podnik. To všetko sú konkrétne zručnosti – kritické myslenie, prezentačné zručnosti, práca s informáciami, návrhy riešení, práca v tíme, toto všetko od nich budú vyžadovať zamestnávatelia. Ale musím povedať, že v uplynulých mesiacoch je náročné dávať študentom nádej, že veci sa dajú meniť.
Čo sa za 20 rokov možno nepodarilo?
Možno by sme aj my mohli lepšie komunikovať, čo je to Zelená škola. Pretože sa stále držia rôzne mýty a stereotypy. Napríklad, že je to príliš byrokratické, zložité. Áno, náš program je v istom zmysle náročný. Ale je poctivý, dôsledný, zvládnuteľný a podľa spätných väzieb dáva školám zmysel. Nie sme nároční iba papierovo. Škola sa skutočne zamyslí nad reálnym problémom, ktorý ju trápi, keď sa s deťmi učitelia zamyslia, ako ho môžu riešiť, s kým ho majú riešiť, s kým majú spolupracovať, koho majú osloviť. Je to dlhá cesta, ale tá vlajka a medzinárodný certifikát, ktorú na konci tejto cesty môžu školy získať, predstavuje niečo iné, hodnotnejšie ako bežné projekty či povrchné „eko“ súťaže. Zelené školy sa totiž podujali ísť skutočne do hĺbky a veľmi si vážim všetkých učiteľov a učiteľky, ktoré v programe pracujú. Je to cesta, ideme krok za krokom. Tiež sa mi páči, že nie sme súťaž. Nehľadáme najzelenšiu školu, ani nechceme do programu vnášať súťaživé prvky. Pretože každá škola je iná. Školička, ktorú navštevujú deti z prostredia, kde nie je ani normálny prístup k vode, je v úplne inej situácii ako škola, ktorú navštevujú deti právnikov či podnikateľov. Každá škola má svoje problémy a my ich sprevádzame pri ich riešení.
Aké školstvo by bolo skvelé vidieť o 20 rokov?
Také, ktoré by bolo prepojené s realitou, čo si vyžaduje flexibilitu. Aby školy dokázali reagovať na to, čo sa v spoločnosti deje. Aby boli v školách motivovaní učitelia, ktorí vládzu. Aby so školami spolupracovali chápajúci rodičia. Aby učitelia vychádzali z vedeckých poznatkov, aby si mohli pozývať ľudí z praxe, ktorí by vedeli deťom vysvetliť, čo robiť v krajine z hľadiska životného prostredia inak. Aby sme postupne smerovali k tomu, že robíme to, čo učíme. Učiteľ je nositeľom hodnôt. Každý z nás mal v živote učiteľa, učiteľku, ktorí ho nasmerovali. Ale zároveň sme mali pravdepodobne aj učiteľa, ktorý nám veľmi ublížil. Nemusela to byť päťka, mohla to byť nevhodná poznámka, ktorá ovplyvnila naše sebavedomie. Bola by som preto rada, keby sa vytvárali vhodné podmienky pre chápavých, podporujúcich učiteľov, ktorí budú naozaj dobrými hodnotovými vzormi. Pretože v momente, keď nastúpime do škôlky, prechádzame z veku „mama povedala“ do veku „pani učiteľka povedala“.
Darí sa slovenskému školstvu pripravovať nastupujúce generácie na klimatickú zmenu?
Nie.
To je veľmi stručná odpoveď.
Vychádzam z praxe. Sme v intenzívnom kontakte so stovkami učiteľov. Keď sa ich opýtate, či učia o klimatickej zmene, väčšina prizná, že neučí alebo učí o nej málo. Dôvodov je viac, jedným z nich je, že sa necítia pripravení. Klimatická zmena je veľmi komplexný problém, je veľmi náročné ho vysvetľovať, aby nedošlo k nejakým skratkám.
Keď pred pár rokmi OECD robila medzinárodné porovnanie, vyšlo, že slovenskí žiaci nevedia dobre vysvetliť príčiny klimatickej zmeny. Darí sa to meniť?
Musíme si počkať na ďalší prieskum, aby sme mohli porovnať čísla. Ale ak si zoberieme posledné výsledky testovania PISA, tak v prírodovednej gramotnosti Slovensko dopadlo naozaj veľmi zle, na čo poukazoval aj minister školstva. Možno by bolo zaujímavé spraviť prieskumnú sondu na pedagogických fakultách. Ako v tomto smere pripravujú učiteľov? Učia sa o tom? Dopyt je veľký. Učitelia to žiadajú. Hovoria, že učia o suchu v Austrálii, ale málo sa učia o suchu na Slovensku – o jeho príčinách, dôsledkoch, riešeniach. Učia sa o povodniach, ale málo sa učia o príčinách na Slovensku a o tom, čo s tým možno robiť.
A všímajú si školy aj prístup ku krajine, k riekam, lesom, poliam?
Posledné dva roky chodíme na expedície do Tichej a Kôprovej doliny k rieke Belá. Aby učitelia aj deti videli, ako vyzerá prirodzený tok a aký to má význam. Dostala som raz od jednej riaditeľky otázku, prečo berieme učiteľky na exkurziu do lesa, keď témou ich certifikačného obdobia je voda. Nuž preto, lebo voda a les spolu súvisia. Učitelia sú niekedy uzavretí vo svojich predmetoch, preto kladieme v našom programe dôraz aj na medzipredmetovú spoluprácu. Robíme napríklad pokusy s eróziou, aby pochopili, ako spôsob orby, ale i to, čo pestujeme a ako pestujeme, ako hospodárime v lesoch, ako to všetko má vplyv na odtok vody v krajine. Som rada, že môžeme spolupracovať s odborníkmi, jednak z Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej Univerzity vo Zvolene, tiež zo správ chránených krajinných oblastí, národných parkov, s OZ Lesmír, Nadáciou Aevis, SHMÚ. Spolupráca s vedcami a odborníkmi z praxe je mimoriadne dôležitá. Je nevyhnutné vychádzať z podložených informácií, poznatkov.
Je vzácne, aby na školy chodili vedci?
Pomerne áno. Financovanie vysokých škôl aj akadémie vied motivuje sústrediť sa na publikovanie výsledkov výskumu, čo je v poriadku, ale často neostávajú kapacity na prenos najnovších zistení do základných a stredných škôl, k učiteľom, žiakom – snáď s výnimkami ako je Deň Zeme, keď pozývame vedcov do škôl na besedy. Vedci, ktorí skúmajú vplyv človeka na krajinu, majú skvelé štúdie, no už im nezostáva kapacita na to, aby svoje zistenia popularizovali. A to je ohromná škoda. Ak je niekto hodnotený podľa počtu vyprodukovaných vedeckých článkov, nemá priestor urobiť skvelý materiál pre strednú či základnú školu. Pre učiteľov aj žiakov je však obohacujúce počúvať človeka z výskumu či terénu.
Ako na program Zelená škola vplýva súčasná politika?
Keďže Živica je mimovládna organizácia (funguje 25 rokov), vplyv cítiť v niekoľkých rovinách. Tou prvou je verejný priestor, ktorý je zahltený nepravdami o mimovládkach. Pre ľudí, ktorí nemajú skúsenosti s tretím sektorom, naozaj môže byť zvláštne, prečo nadácie či firmy poskytujú peniaze pre vzdelávanie učiteľov, aby napríklad učili o klimatickej zmene. Živicu zakladali bývalí učitelia, ktorí neboli spokojní s tým, ako fungovali školy, chceli ostatným učiteľom pomôcť to zmeniť. Veľkú metodickú podporu učiteľom dáva náš Komenského inštitút. Osobne ma motivuje jednoduchá vec – pomáhať učiteľom a učiteľkám. Lebo oni trávia veľkú časť dňa s našimi deťmi, oni ich vzdelávajú a je to dôležité. Za touto motiváciou nie je nič tajomné. V normálnej demokratickej spoločnosti štát a mimovládky nestoja proti sebe, každý má svoju váhu, svoje úlohy a spoločne vieme veci posúvať. Dostávam od svojich študentov otázku, či pre zmenu kvality životného prostredia, záchranu prirodzených lesov a podobne je cesta zmeny zhora – zo strany štátu alebo zdola – od občanov, od občianskych združení. Som naozaj presvedčená, že len spoluprácou niečo zmeníme. Potrebujeme viac robiť, menej rozprávať. Obviňovanie nevedie nikam.
A tie ďalšie vplyvy?
Druhá oblasť súvisí s tým, že napríklad ministerstvo životného prostredia vylúčilo mimovládne organizácie zo žiadostí o granty z Envirofondu. Buď to bol zámer, alebo ide o prejav neskúsenosti a nezorientovanosti v tom, čo všetko mimovládne organizácie robia pre školy, so školami. Je to len na škodu. Nie pre mimovládky. Pre učiteľov a učiteľky, ktorým pomáhali. Podávanie projektov sa presunulo na plecia učiteľov, riaditeľov a tí nemajú často dostatočné kapacity, ani čas. Cez leto som mala viacero naliehavých telefonátov od riaditeľov, s prosbou o pomoc, či by sme im pomohli napísať projekt. My za školy projekty nepíšeme, hoci viem, že takéto firmy fungujú. Tiež nás ovplyvňujú prípadné zmeny týkajúce sa dvoch percent z daní. Nejde len o environmentálne organizácie. Týka sa to aj občianskych združení, ktoré pomáhajú zdravotne postihnutým, starajú sa o seniorov. Prečo sa v tejto krajine robia zbierky pre deti, ktoré potrebujú liečbu? Kto nebol v pozícii zúfalého rodiča, nepochopí. Veď platíme dane, malo by to stačiť. Ale zjavne to nestačí. Ak ste rodič dieťaťa, ktoré má nejaké zdravotné znevýhodnenie, hľadáte pomoc od štátu, no nakoniec sa prirodzene združíte s ďalšími rodičmi, ktorí majú podobné starosti, vytvoríte občianske združenie a postupujete spoločne – v komunikácii s úradmi, žiadate väčšiu podporu, pomoc… Veľmi sa mi nepáči slovník, ktorý sa teraz v súvislosti s mimovládkami používa. Hrubá komunikácia je neprofesionálna a žiaľ, neposunie nás k ničomu dobrému.
Čo ste sa za tých 20 rokov naučili od študentov, učiteľov?
Zelená škola mi dáva množstvo inšpirácie a pozitívnych príkladov, ktoré viem svojim študentom na Fakulte ekológie a environmentalistiky ukázať. Učím predmet Environmentálna výchova a viem im povedať – toto sa skutočne podarilo zmeniť na školách v Hniezdnom, Lendaku, v Nitre, v Bratislave. A bola som pri tom, mám informácie z prvej ruky. Toto mi dáva Zelená škola. Som vyštudovaná ekologička a naozaj vidím zmysel v tom, že sa ľudia vzdelávajú a posúvajú. Pred 20 rokmi sa síce vedelo o klimatickej zmene, ale v posledných rokoch sa o nej diskutuje oveľa viac a školy a mestá začínajú robiť konkrétne opatrenia. A napokon veľkou inšpiráciou sú pre mňa 16-roční študenti, ktorí chcú meniť svet. Ktorí veria tomu, že to dokážu. Ich prirodzené nadšenie je motivujúce. Len aby sme ich nesklamali. Zem sme zdedili od našich rodičov, máme ju požičanú od detí. Nie je fér, aby naše deti riešili problémy, ktoré sme spôsobili my súčasníci. Ak ich teraz nepodržíme, ak im nedáme nádej na zmenu, pôjdu inde. Hranice sú otvorené. Brno a Praha sú blízko, ale môžu sa vydať hoci aj do Kodane.
Zuzana Gallayová (1976)
Vyštudovala Fakultu ekológie a environmentalistiky TU vo Zvolene. Po dvanástich rokoch dobrovoľníctva pre program Zelená škola ho od roku 2019 manažuje.
Súvisiace články
Rozhovory | pred 2 rokmi | 2
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.