Slováci nafilmovali európsky Amazon, horstvo živšie ako Alpy

Koncom minulého roka ministerstvo životného prostredia dalo povolenie na odstrel bobrov. Vedecké štúdie z celého sveta pritom dokazujú, že bobor môže významne pomôcť krajine v čase klimatickej zmeny, tlmí povodne aj sucho.

Za prvých 15 dní tohto roka na Slovensku zastrelili oficiálne 23 vlkov. Upytliačilo sa pravdepodobne viac. Vedecké štúdie ukazujú jednoznačne – strieľanie vlkov neochráni ovčie stáda, a dokonca to povedie k častejším útokom. „Strieľajú aj všetko ostatné. Zabíjajú vydry!“ zavyje Karol.

Slovenská časť Karpát sa uplynulý rok začala masívne ničiť tiež vďaka politickým rozhodnutiam, ktoré ignorujú vedu. Obnovili sa ťažby v národných parkoch, dokonca v starých hlucháních lesoch.

Karpaty ničíme viac ako Amazon

Verejnosť sa klame tvrdeniami, že je potrebné zasahovať proti lykožrútovi. Napríklad v Národnom parku Nízke Tatry, vo vzácnych lokalitách Studienec a Marková, mali oficiálne ťažiť iba smreky napadnuté lykožrútom. No z vyťaženého počtu tvorili nakoniec iba 15 percent. Väčšinou išlo o staré buky či zdravé jedle, aj dvestoročné. Ide sa po dreve.

Nedeje sa to len na Slovensku. Kameramani Adam, Karol, Jozef a režisér, ekológ Erik Baláž rozprávajú o tom, ako chamtivosť v celom európskom Amazone rúbe, reže. „Každý rok strácame rozľahlé pralesy v mnohých častiach Karpát. A s nimi aj budúcnosť celých dolín a živočíšnych i rastlinných druhov.“

Len samotnou ťažbou dreva strácame v Karpatoch štyri hektáre lesa každú hodinu! Upozorňuje na to štúdia pod názvom The carpathian forests, Europe’s natural heritage under attack (Karpatské lesy, európske prírodné dedičstvo pod útokom). Za deň to je takmer 100 hektárov.

To je bez preháňania brutálne číslo v porovnaní s Amazonom, svedčí o oveľa intenzívnejšej devastácii. Karpaty sú asi 35-krát menšie ako Amazon. Ak by sa malo v Karpatoch ťažiť vzhľadom na rozlohu zhruba rovnakým tempom ako v Amazone, malo by padnúť „iba“ 18 hektárov lesa denne. Lenže v Karpatoch sa vyťaží päťkrát viac!

Mohli by sme pokračovať ďalej vo výpočte smrti. Ale štyri nové filmy zobrazujú život.

Domov, jedlo a nádej

Dnešný cieľ je nakrútiť dutinového hniezdiča. „Poďme tam, počujem tesára čierneho,“ pokynie Karol hlavou. Ale nikde nepočuť tesárovo typické krkrkrkr za letu či typické ťahavé kjééé. Ako ho mohol zachytiť? Až po chvíli kdesi úplne v pozadí v spleti lesných zvukov možno rozoznať dunivé údery. Nemôže to byť iný ďateľ? „Nie, takto udiera tesár,“ suverénne odpovie a pridá do kroku a nestačím sa diviť, ako pritom nenarobí lomoz, takmer nezlomí haluz.

Nejaký čas trvá, kým Karol rozloží statív, naň postaví techniku, vytiahne kamufláž, tou zahalí aj seba, navlečie si kuklu, zaostruje a – tesár odletí ďaleko preč. Ako často sa stáva, že nenatočí nič použiteľné? „Aj celé týždne,“ odvetí so stoickým pokojom. Hodiny mu trvá, kým vystúpa na to miesto, hodiny schádza. Nemusel by, keby všetky lesy boli také, aké boli posledných 11-tisíc rokov. Plné zvierat.

V mladej bučine krásneho tesára nevidno. Ani úžasnú sovu dlhochvostú a ďalšie vtáčie klenoty. Práve preto, lebo starcov sme nahradili mladíkmi.

Mladou bučinou sa predierame k zvyškom pralesov na Poľane. Obstúpili nás 50-ročné buky, presne tie, ktoré tu vysadili namiesto vyrúbaných pralesov. Dutinovým hniezdičom nemajú čo ponúknuť. Sú príliš tenké, malé (veď tesár má rozpätie krídel asi 70 centimetrov), no najmä ich kôra je hladká, chýbajú im vrásky, bútľaviny. Napríklad taký ďateľ bielochrbtý je vzácny preto, lebo potrebuje buky staršie ako 100 rokov. Jednotvárny človekom omladený les ponúka mizerný domov. Málo potravy.

Jozef odhaduje, že asi 70 percent bučín na Slovensku je mladších ako 80 rokov. „Lenže bukvice vo veľkom rodia až staršie buky.“ Ak chceme zvieratám v lese skutočne pomáhať, tak nie tak, že ich prikrmujeme. Namiesto toho umožnime lesu, aby ich sám kŕmil.

„Ale ide tu aj o genetiku,“ zdôrazňuje Jozef. V najstarších bukoch, ktoré ustáli storočia, sa hromadia tie najlepšie schopnosti na zvládanie kríz, ktoré šíria v semenách ďalej. Ak rúbeme mladé bučiny, nedáme stromom šancu, aby spomedzi seba vybrali tie najschopnejšie.

Práve v Karpatoch sa zachovali mohutné bučiny, ktoré obdivujú vedci z celého sveta. A práve na Slovensku, v Poloninách zamerali nemeckí výskumníci buk s rekordnou výškou 58 metrov (vyhliadková veža UFO v Bratislave je vo výške 85 metrov). Aj to je niečo, z čoho „profituje“ zvyšok Európy. Najnovšie filmy sa pokúšajú ukázať ako.

Karpaty pomáhajú severanom prežiť

Jeden z fascinujúcich záberov ukazuje obrovský kŕdeľ piniek severských, akoby sa jeden strom zrazu rozpustil do mračna. „Na severe je krutá zima a pinky k nám prilietajú a živia sa bukvicami. Keby sme v Karpatoch nemali staré lesy so starými bukmi, pričom na jedinom sa urodia stovky kilogramov bukvíc, pinky by nemali potravu. Museli by migrovať ďalej,“ vysvetľuje Adam. Kam? Niekam. „Možno by tam nedoleteli, zomreli by od hladu.“

Už je to vyše 20 rokov, čo do slovenskej časti Karpát vypustili zubry, do Polonín. V národnom parku sa pasie črieda, prechádza sa Poľskom, Ukrajinou. Filmári ukazujú, že vrátiť Karpatom zubry znamená vrátiť lastovičky.

Za 30 rokov v Európe ubudlo 70 percent hmyzu. Ale tam, kde sa znova túlajú zubry, divoké kone či pratury, sa hmyz vracia. Zubry ho nepodporujú len výsledkom svojho trávenia, ale už tým, že putujú lesom, obhrýzajú ho, váľajú, rohmi vytrhávajú celé kriaky a vnášajú do krajiny viac svetla, viac tepla. Viac rôznych bylín, rastlín. S nimi viac potravy pre hmyz. A spolu s hmyzom – viac lastovičiek.

Práve v „jalovom bezzásahu“ nakrútil tím Arolla Filmu úžasné zábery hlucháňa. Práve bezzásah je jediný, kde sa mu na Slovensku darí, všade inde hlucháň hynie. Apropo, filmári mali na dosah niečo, čo sa ešte nikomu nepodarilo – takmer natočili, ako sa vyliahli kuriatka hlucháňa. Striehli na perfektný záber, už-už mali praskať škrupiny, ale – prišla líška a jedno vajce po druhom odniesla.

Možno si zúfať. No možno aj s pokorou vnímať a skúsiť porozumieť, kam až siahajú staré vzťahy.

Nechajme Karpaty slobodne dýchať

„Len málo ľudí si uvedomuje, že Karpaty sú najväčšia európska divočina,“ rozhovorí sa režisér Erik Baláž a ako porovnanie vytiahne Alpy.

Karpaty sú na rozdiel od Álp stále divoké pohorie, ktoré ešte celkom nepodľahlo človeku, nevydalo všetko, nepremenilo sa na otroka. Karpaty nie sú „vybývanou krajinou“.

Alpy sú možno najväčšie, najvyššie pohorie Európy. Sú miestom fantastických lyžovačiek, veľkorysých scenérií, epických výjazdov na bicykli, ale celý čas sú to nakoniec len takmer mĺkve kulisy krajiny, ktorú človek totálne premenil. Karpaty sú o tretinu menšie ako Alpy, ale obýva ich 10– až 20-násobne viac veľkých šeliem! „Mnohé zvieratá v Európe by už dávno vyhynuli, keby neboli Karpaty,“ upozorňuje Erik.

Tatry, ikona Slovenska, sú podľa neho úžasné. „Ale bez celého oblúka Karpát by Tatry neboli nič. Keby nebolo Karpát, v Tatrách by sme nemali medvede.“ A nemali by sme toľko vody.

„Karpaty sú pre Európu rovnako dôležité, ako amazonské dažďové pralesy pre celý svet. Je to les, ktorý dokáže absorbovať obrovské množstvo vody, dokáže priťahovať zrážky, je to domov pre nesmiernu rozmanitosť živých stvorení. Vzniká tu množstvo riek, Karpaty sťahujú obrovské množstvo oxidu uhličitého, to všetko sú unikátne veci. My Európania a obzvlášť my obyvatelia Slovenska máme povinnosť chrániť toto prírodné dedičstvo. Je to dedičstvo nás všetkých. Práve toto sa našimi filmami snažíme povedať,“ hovorí ekológ.

Práve v čase meniacej sa klímy potrebujeme Amazon, či už ten svetový, alebo európsky. A Amazon potrebuje človeka. Ľudstvo musí urobiť maximum preto, aby sa nezvýšilo oteplenie, lebo ani prastarý Amazon to nezvládne, premení sa podľa varovaní vedcov na savanu. A ako asi bude planéte, keď ju nebude môcť Amazon ochladzovať? Ako bude Európe, keď ju Karpaty nebudú môcť chrániť pred prehlbujúcim sa suchom?

Hoci, paradoxne, práve sucho môže byť nakoniec tým katalyzátorom, hýbateľom k nepredstaviteľnému. Potvrdzuje to jedna povzbudivá a pritom prehliadaná správa, už teraz ju možno označiť za jednu z najlepších správ roka. Nielen veľký Amazon dostal šancu zmocnieť.

Z kvapiek je nakoniec more

Aralské jazero, kedysi štvrté najväčšie na svete, v minulosti nazývané morom, znova naberá vodu. Je v ňom o neuveriteľných 40 percent viac vody ako v roku 2022. A to ešte pred pár rokmi nikto nepochyboval o jeho rýchlej smrti, čakal ho rozpad, premena na púšť, nevyhnutná ekologická katastrofa porovnateľná azda len s Černobyľom.

Výsledok pocítia na lícach ako závan pobrežného vánku v meste Aralsk zrejme až vnuci súčasníkov, aj to pri veľkej dávke šťastia. A predsa do toho ľudia rozhodujúci o krajine pri Aralskom jazere šli. Nie kvôli sebe, ale kvôli tým, čo prídu po nich. A rovnako aj v tomto prípade ide o politický tanec, balans krehkých dohôd medzi Kazachstanom, Uzbekistanom, Kirgizskom. Práve apokalyptická vízia sucha dokázala spojiť nespojiteľné, nezmieriteľné ľudské tábory, skupiny, štáty.

V čom tkvie to povzbudenie a súvis so strednou Európou? Nie je málo ľudí, ktorým záleží na Karpatoch, na prírode Slovenska. Možno sú pri pohľade z výšky len ako kvapky roztrúsené na púštnom skle. Ale z kvapiek je vždy rieka a každá rieka ústi do mora.