Postkomunizmus – doba stvorená pre dravcov

Nevyhnutnosť každodenného fungovania v novej situácii spravidla bráni v plnej miere uznať zásadnosť a v istom – dobrom či zlom – zmysle veľkoleposť toho, čo sa vtedy stalo a odvtedy deje. Uvedomiť si, že sa v podstate zo dňa na deň radikálne zmenila povaha politicko-ekonomického režimu – charakter vlastníckych vzťahov, výroby, financovania, redistribúcie, noriem či inštitúcií. Mnohé procesy, ktoré sa vtedy začali, sa dodnes neskončili, ale stále má zmysel hovoriť o zásadnom prerode či transformácii.

Spomínaná zmena a to, čo po nej nastalo, sa často podávajú formou príbehu či príbehov. Každé výročie zmeny hodnotia pamätníci. Ich osobné svedectvá sú fascinujúce, no ešte fascinujúcejší je fakt, že si navzájom nezriedka protirečia. Účastníci totožných udalostí a pozorovatelia tých istých javov interpretujú inak nielen ich kontext či posolstvo, ale i samotný obsah. Ľudská pamäť je raz už taká – k realite nepristupuje rigorózne, ale si z nej vyberá kúsky a skladá si ich do historiek, ktoré… sa dobre pamätajú a rozprávajú.

Taký je aj dejepis transformácie. Píšu ho najmä víťazi, pochopiteľne, zo svojej perspektívy, cez prizmu vlastného príbehu úspechu. A teleologicky, teda s predpokladom, že proces transformácie bol zákonitý a mal svoj cieľ, ktorého zhmotnením je súčasný „prirodzený“ stav vrátane rozloženia politických a ekonomických síl.

Opísať dva a pol dekády postkomunistickej transformácie na dvoch kontinentoch, s čitateľným posolstvom ale bez veľkého naratívu, je teda mimoriadne náročná úloha. Martin Myant a Jan Drahokoupil sa jej napriek tomu chopili so cťou a úspešne. Ich kniha Tranzitivní ekonomiky. Politická ekonomie Ruska, východní Evropy a střední Asie neponúka jednoduchý príbeh, príjemné závery a oslavné ódy. Práve naopak, táto publikácia prináša asi prvú nestrannú, dôkladne zdokumentovanú a vyargumentovanú analýzu zmien, ktoré tento obrovský región podstúpil na svojej ceste smerom ku kapitalistickému trhovému hospodárstvu. Viac než odpovede ponúka nepríjemné otázky.

Dielo vyšlo pôvodne v angličtine a dostalo sa mu veľmi pozitívneho prijatia. Má všetky predpoklady stať sa povinným čítaním a klasikou. Je preto dobre, že aktualizované vychádza aj v češtine a je tak prístupné pre širšie publikum kedysi pätnásťmiliónového štátu.

O vzostupoch a pádoch

Kniha Myanta a Drahokoupila prináša viaceré prístupy a čiastkové závery, ktoré sú pozoruhodné. Napríklad všeobecné trendy celého regiónu do najväčšej hĺbky rozoberá vo dvoch modelových prípadových štúdiách Českej republiky a Ruska. Prípad Česka je aj vďaka spoločnej minulosti z hľadiska slovenského čitateľa viac než príťažlivé čítanie.

Hoci aj počas fungovania spoločného štátu existovali medzi jeho dvoma časťami rozdiely, voči zvyšku regiónu sa javia ako dôležitejšie podobnosti. V Československu sa napríklad ešte pred rokom 1989 pomerne silne rozvíjalo ekonomické myslenie. To platilo síce aj pre Poľsko, Maďarsko či Slovinsko, ale pre krajiny bývalého Sovietskeho zväzu už nie. Po zmene režimu sa u nás často do popredia dostali práve ekonómovia a prognostici, ktorí dlhé roky pred pádom štátneho socializmu rozvíjali úvahy o reformných scenároch; kým napríklad v pobaltských republikách sa ako jediný referenčný bod javila sovietska minulosť.

Ďalšou črtou, ktorou sa Československo v čase prerodu odlišovalo od väčšiny krajín vznikajúceho postkomunistického regiónu, bola ekonomická a politická stabilita – konsolidovaný štát, mena, centrálna banka či absencia zahraničného dlhu a iných makroekonomických nerovnováh. Veľa iných krajín naproti tomu do novej etapy kráčalo v politicky, ekonomicky či národnostne búrlivom prostredí.

Spoločné črty oboch krajín však neskončili rozpadom federácie. Ako som poznamenal pred rokom pri hodnotení dvoch desaťročí samostatnej existencie ČR a SR: Prvé desaťročie transformácie oboch národov charakterizovali prvotná akumulácia kapitálu cez koristnícku privatizáciu, „bankový socializmus“ a následné dotované odovzdanie bankového sektora do zahraničia. V oboch krajinách sme zvolili cestu najľahšieho odporu a bezvýhradne a pasívne sme sa začlenili do globálnej hospodárskej siete cez lákanie zahraničných investícií daňovými prázdninami a lacnou kvalifikovanou pracovnou silou. Výsledok: montážne haly pre vývozné odvetvia s nízkou mierou napojenia na lokálnu ekonomiku a daňové príjmy štátov.

Ďalšou mimoriadne prínosnou časťou Myantovej a Drahokoupilovej knihy je teoreticky i empiricky podkutá kritika tzv. washingtonského konsenzu, teda série priamočiarych odporúčaní medzinárodných finančných inštitúcií s neoliberálnou agendou. Konzultanti Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu obchádzali región ako rockové hviezdy na turné a hlásali univerzálnu prospešnosť liberalizácie, stabilizácie, deregulácie, privatizácie a ochrany súkromného vlastníctva. Kritika týchto odporúčaní typu „kopíruj a prilep“ už, našťastie, nie je neobvyklá a počuť ju často z prostredia mainstreamovej ekonómie, laureátov pamätnej Nobelovej ceny za ekonómiu či samotných inštitúcií (SB a MMF).

Prínos autorov knihy nespočíva v prvom rade v kritike samotných odporúčaní ako takých, ale skôr v škodlivosti ich aplikácie hneď, všade a za každú cenu. Opatrnosť, postupný prístup a selektívna rola pre štát a inštitúcie by skoro spravidla znamenala vyššie šance pre lepšiu stratégiu transformácie.

Ešte originálnejší je informáciami nabitý rozbor vzostupu a pádu firiem v regióne, o zlyhaní prognóz štandardnej neoklasickej ekonómie a o zásadných zlyhaniach privatizácie. Tento mikrorozmer transformácie sa často zanedbáva a o to fascinujúcejšie je čítať o ňom zasvätené postrehy. Autori zlyhanie neoklasických poučiek analyzujú a pripisujú ho trom faktorom. Podniky v centrálne plánovanom hospodárstve sa správajú inak ako podniky v modernej trhovej ekonomike. Druhé menované firmy fungujú v prostredí, ktoré sa dlhodobo vytváralo. A nakoniec – súkromné vlastníctvo si vyžaduje komplexný právny rámec.

Keď množstvo údajov neznižuje kvalitu

Pre pochopenie transformačného procesu je kľúčová až emblematická história toho, ako ruskí oligarchovia k bohatstvám prišli. Ešte pred pádom starého režimu mali dobrú východiskovú pozíciu na akumuláciu majetkov – či vďaka pôsobeniu na čiernom trhu, nelegálnej činnosti, alebo skúsenostiam z Komsomolu. Len čo pochybným spôsobom nadobudli bohatstvo, boli zámožní muži ochotní prijať a dokonca podporovať právny štát, a tak zabetónovať nerovnosť. Hoci ekonóm Ha-Joon Change použil frázu v trocha inej súvislosti, perfektne sa hodí aj na túto situáciu – ruskí oligarchovia sa neférovo vyštverali hore a potom odkopli rebrík. Táto zosobnená história symbolizuje esenciu postkomunistickej transformácie a k tomuto bodu sa ešte vrátim.

Ak môže byť táto kniha sprievodcom transformáciou, akousi encyklopédiou tohto procesu, tak sa na ňu dá pozerať troma spôsobmi. Po prvé, poskytuje fakticky ukotvený a nezjednodušený príbeh prechodu od centrálne plánovaných k trhovým ekonomikám. Toto rozprávanie nachádza podporu v robustných štatistických údajoch – ich množstvo v tejto knihe je vskutku ohromujúce, no nie sú samoúčelné, slúžia cieľu a sú integrované s textovou časťou knihy. Každý poctivý študent a tiež učiteľ, ktorý sa venuje postkomunistickej transformácii, túto akademicko-encyklopedickú knihu ocení.

Po druhé, autori spravili veľmi solídny prehľad kvanta literatúry, ktorá na túto tému bola publikovaná. Systematizovali zdroje, konfrontovali so svojimi vlastnými zisteniami a pojednali o tom, aké relevantné sú jednotlivé prístupy a teórie vo svetle prezentovaných dôkazov. Toto cvičenie je veľmi užitočné v prípade teoretických zovšeobecnení a interpretácií, ktoré sa často ukázali (prinajmenšom čiastočne) nie celkom v línii s postkomunistickými skúsenosťami. A empirický prístup a prítomnosť tvrdých štatistických údajov nebráni autorom vo formulovaní kvalitných kvalitatívnych záverov. Využívajú prístup politickej ekonómie a – na základe dostupných správ a zápisov – sa pokúšajú o rekonštrukciu procesu formovania politík a analyzujú úlohu rôznych aktérov a inštitúcií. Práve tento kvalitatívny element ich analýzy robí knihu dôveryhodnou a odlišuje ju od konvenčnejších publikácií najmä z dielne medzinárodných finančných inštitúcií, ktoré sa zakladajú čisto na kvantitatívnych údajoch, trendoch a často účelovo skonštruovaných indikátoroch.

Nič také ako jeden model neexistuje

Tretí pohľad na knihu nie je až taký pozitívny. Niečo jej totiž vyslovene chýba. V prvom rade treba oceniť skromnosť autorov, lebo podstatnou pridanou hodnotou knihy je, že nerobí grandiózne závery, neformuluje abstraktné modely a drží sa faktov a pri zemi. Často skôr nájdeme upozornenia na limity údajov. Autori sú extrémne opatrní pri formulovaní silnejších záverov. Prílišná komplexnosť obrazu, ktorý kreslia, a absencia centrálnej a priamo formulovanej tézy sú však istým nedostatkom publikácie. Preto ani neprekvapí, že kniha nemá štandardnú záverečnú kapitolu či zhrnutie.

Je vcelku možné, ba dokonca pravdepodobné, že autori sa formulovaniu jednoznačného záveru vyhli zámerne. Neveria, že je také niečo možné. Takýto odkaz možno vytušiť z ich hlavného (anti-) záveru, totiž že nič také ako jeden model postkomunistického kapitalizmu v regióne neexistuje. Posledná časť knihy teda neobsahuje „Závery“, ako by mohol napovedať jej názov. Napriek tomu prezentuje najoriginálnejší prínos Myanta a Drahokoupila. Po prvé, kategorizujú formy medzinárodnej integrácie a ich predpoklady. Po druhé, definujú päť modelov kapitalizmu v transformačných ekonomikách. Po tretie, rozoberajú, ako sa jednotlivým skupinám krajín darilo, prípadne darí prežiť súčasnú globálnu krízu.

No hoci sa klasifikácia krajín javí na prvý pohľad veľmi uveriteľná, jej umiestnenie celkom na koniec publikácie (namiesto záveru) a v rozsahu iba niekoľko strán asi nebol najlepší nápad. Navyše aj keď je vzťah k predchádzajúcim častiam knihy očividný, z čitateľského hľadiska by bolo bývalo príťažlivejšie, keby sa súvislosti pomenovali jasnejšie. A keby bol celý záverečný argument lepšie zapracovaný do celej knihy, ideálne už od samého začiatku. Napriek tejto kritike považujem záver knihy za veľmi inšpiratívny a hodný ďalšieho rozpracovania.

Predátorská transformácia

Celkom na záver treba určite upozorniť na implikácie, ktoré síce kniha otvorene neformuluje, no sú dôležité a zaslúžia si pozornosť. Pravdou totiž je, že hoci sa transformácia málokedy označuje za dokonalú a pripúšťajú sa aj chyby, jej trend medzinárodné organizácie, národní lídri a väčšina akademikov považujú za všeobecne pozitívny. No ja osobne som po prečítaní Myantovej a Drahokoupilovej knihy mal naliehavý pocit, že transformácia celkom určite nebola príbehom úspechu, ale skôr ukážkou zlyhania.

Keď si pomôžeme príkladmi, veľmi zaujímavým pozorovaním je, že Bielorusko a Uzbekistan – čiže krajiny, ktoré sa označujú za zaostalé alebo za také, čo sa nereformujú – si v mnohých ohľadoch na prekvapenie nepočínali vôbec zle. Akokoľvek kontroverzne znie toto pozorovanie, jeho implikácia je jasná. Transformácia bola procesom s otvoreným koncom s viacerými možnosťami výberu; procesom, v ktorom záležalo aj na načasovaní reforiem a v ktorom sa veci dali robiť lepšie, horšie alebo veľmi zle.

Autori správne upozorňujú, že hospodárske reformy sa často realizovali z politických a nie ekonomických dôvodov. Ich kniha je, popri iných veciach, novátorská práve v tom, že sa sústredila na úlohu záujmových skupín. Keď porovnávajú sledovaný proces s postupnými modelmi kapitalistického rozvoja a akumulácie, prichádzajú ku kľúčovému záveru, že postkomunistická transformácia vytvorila priestor pre nové formy akumulácie bohatstva založené na získaní kontroly nad zdrojmi, ktoré sa vytvorili v rámci predošlého hospodárskeho systému. Ak ekonóm Andrej Šlajfer označil ruský štát v 90. rokoch za „vo svojej podstate predátorský“, tak po prečítaní knihy mám skôr pocit, že takou bola a je atmosféra celého posledného štvrťstoročia v tomto regióne.

„Vo svojej podstate predátorská“ je pravdepodobne najvýstižnejším prívlastkom celej postkomunistickej transformácie. A Myantova a Drahokoupilova kniha je vynikajúcou encyklopédiou tejto transformácie.