Rany z detstva si nesieme do vzťahov v dospelosti: Prečo milujeme tých, ktorí nám ubližujú?

Detské traumy si so sebou často nesieme aj vtedy, keď už dávno máme vlastné rodiny, zamestnanie a zdanlivo „fungujeme“. Tieto vnútorné zranenia sa však nevynárajú len v spomienkach, ale prenikajú do každodenných rozhovorov, partnerských konfliktov, aj našej schopnosti byť v blízkosti. Porozumieť ich vplyvu je prvým krokom k tomu, aby sme prestali opakovať negatívne scenáre a konečne našli bezpečie.

Aké traumy z detstva majú vplyv na vzťahy?

Každá forma traumy z detstva do istej miery ovplyvňuje naše vnímanie sveta. Tiež to, ako reagujeme v rôznych situáciách, vrátane partnerských vzťahov. Najvýznamnejší vplyv však podľa slov odborníčky majú tie, ktoré súvisia so vzťahovou väzbou.

„Vzťahová väzba je spôsob, akým si v detstve vytvárame pocit bezpečia a dôvery voči ľuďom na základe toho, ako sa k nám správajú primárni opatrovatelia. Zjednodušene povedané – naše dnešné správanie v partnerstve veľmi úzko súvisí s tým, ako naši rodičia reagovali na naše potreby v detstve. Ak boli dostupní, láskaví a pohotovo reagovali na naše potreby, vytvorila sa v nás bezpečná vzťahová väzba, vďaka ktorej dnes vieme vo vzťahu dôverovať a otvoriť sa partnerovi. Ak však boli rodičia odmietaví, nepredvídateľní, alebo nás za prejavy potrieb trestali či zahanbovali, naučili sme sa, že blízkosť nie je bezpečná. Dôsledkom toho môže byť to, že neskôr vo vzťahu nášmu partnerovi nedôverujeme, ťažšie sa mu otvárame, alebo nás sprevádza intenzívna obava z toho, že nás opustí,“ opisuje na úvod.

Pre niekoho môže „normálne fungovanie“ znamenať zvládanie povinností a udržiavanie zdanlivého pokoja navonok, no vnútri môže prebiehať neviditeľný zápas.

„Nezahojené rany z detstva sa na istý čas potlačiť dajú, no často preto, že sme sa to naučili ako spôsob prežitia. Fungujeme v štruktúre každodenného života – pracujeme, vychovávame deti a dodržiavame pravidlá spoločensky akceptovaného fungovania. Avšak to, čo je potlačené, nezmizne. Mlčanie zraneného dieťaťa v nás sa skôr či neskôr zmení na vnútorný krik v podobe úzkosti, podráždenosti či vyčerpania, ktoré už nemožno ignorovať. To všetko následne ovplyvňuje aj partnerský vzťah. Preto je dôležité venovať pozornosť aj tomu, čo bolo dlho potláčané – nielen pre zdravé vzťahy, ale najmä pre vlastnú duševnú pohodu a spokojnejší život,“ dodáva expertka.

Ako sa trauma prejavuje v komunikácii s partnerom?

Traumy z raného detstva nezostávajú uzamknuté v spomienkach. Nesú sa s nami do prítomnosti a nenápadne ovplyvňujú to, ako vnímame seba a iných.

„V partnerskej komunikácii sa môžu prejavovať napríklad ako citlivosť na odmietnutie, potreba neustálej kontroly, únik do mlčania, neschopnosť hovoriť o vlastných potrebách alebo naopak – prudké reakcie hnevu v zdanlivo bežných situáciách. Typický je pocit, že partner nám nerozumie, nenapĺňa naše potreby, zraňuje naše city, alebo že na nás príliš tlačí a nedáva nám dostatok priestoru. V skutočnosti sa však v takomto rozhovore dvoch partnerov stretávajú vnútorné deti – každé s vlastnými zraneniami, ktoré túžia byť videné, prijaté a milované,“ uvádza psychologička.

Prečo máme tendenciu opakovať nezdravé vzorce?

Je úplne prirodzené, že sa opakovane vraciame k tomu, čo dôverne poznáme – aj keď nám to ubližuje. Nezdravé vzorce správania totiž nevznikli len tak. V minulosti nám často pomáhali zvládať náročné situácie. Boli to spôsoby, ako prežiť, ako sa cítiť aspoň trochu v bezpečí, ako si zaslúžiť pozornosť, lásku alebo uznanie.

„Náš mozog si ich uložil ako niečo známe, a teda aj bezpečné, aj keď v skutočnosti bezpečné nie sú. Keď dospejeme, rozum nám môže hovoriť, že už nám tieto vzorce škodia. No napriek tomu sa k nim vraciame, lebo na podvedomej úrovni nám stále dávajú pocit istoty. Náš mozog totiž dáva prednosť známemu riziku pred neznámou možnosťou, hoci by mohla priniesť úľavu,“ dodáva Mgr. Vladimíra Čechovská.

Kroky k uzdraveniu detskej traumy

Prvým krokom je uvedomenie si toho, že nedorozumenia vo vzťahu nemusia byť len o partnerovi, ale aj o nás – najmä o starých zraneniach, ktoré si doň prinášame.

„Pri partnerských nezhodách je dôležité na moment sa zastaviť a upriamiť pozornosť na to, čo v nás daná situácia vyvoláva. Namiesto toho, aby sme na partnera okamžite reagovali výčitkami, môžeme sa pozrieť dovnútra a uvedomiť si, čo sa nás dotklo a prečo. Konfliktné situácie v nás často otvárajú staré, citlivé miesta. Ak dokážeme pomenovať svoje pocity a zdieľať ich spôsobom, ktorý neobviňuje, vytvárame priestor na porozumenie,“ hovorí psychologička.

„Uzdravovanie detskej traumy si vyžaduje bezpečný priestor, trpezlivosť a otvorenosť oboch partnerov. Dôležitá je ochota byť si vzájomným zrkadlom a navzájom sa posúvať. Partnerský vzťah totiž nie je len o spolunažívaní, ale o spoločnom dozrievaní a liečení starých zranení. A práve tak sa môže z miesta bolesti stať priestor uzdravenia, blízkosti a skutočného spojenia,“ uzatvára.

Traumy z detstva nie sú len bolestivé spomienky – sú to aktívne sily, ktoré formujú naše správanie, vzťahy a emocionálne reakcie. Môžeme ich v sebe nosiť roky bez toho, aby sme si ich uvedomovali. No až keď ich začneme spoznávať a uzdravovať, otvára sa nám cesta k hlbšiemu porozumeniu sebe aj partnerovi. Vzťah sa tak môže stať nielen zdrojom napätia, ale aj priestorom uzdravenia, rastu a skutočnej blízkosti.