Ženy sa často cítia zodpovedné za iných: Ako prestať niesť emocionálnu batožinu druhých?
Mnohé ženy sú od detstva vedené k tomu, aby boli empatické, starostlivé a vnímavé k potrebám druhých. Výsledkom však často býva preberanie zodpovednosti za emócie a problémy iných – partnera, deti, rodičov či kolegov. Tento "neviditeľný náklad" emocionálnej batožiny môže viesť k vyčerpaniu, frustrácii a strate vlastnej identity. Ako si uvedomiť, kedy už prekračujete svoje hranice, a naučiť sa ich chrániť bez pocitu viny?
Ženská intuícia, empatia a schopnosť vcítiť sa do druhých sú cennými vlastnosťami. No práve tieto kvality sa niekedy stávajú dôvodom, prečo ženy preberajú emocionálne bremená iných na svoje plecia. Namiesto toho, aby iba podporili, často nesú ich starosti, smútky či napätie ako vlastné. Časom však takýto model správania vedie k vnútornému vyčerpaniu a pocitu, že samy sebe nerozumejú. Ako prestať niesť túto neviditeľnú záťaž a pritom si zachovať súcit a ľudskosť?
„V spoločnosti je zaužívaný naratív, že žena je tá starostlivá, láskavá, tá viac emočná, empatická. V skutočnosti nám však veda neponúka jednoznačné a zásadné rozdiely medzi mužským a ženským mozgom. Predstava ženského empatického mozgu je však naďalej populárna a neraz ženy zvádza na cestu "mala by som byť tá vľúdna, láskavá, emocionálna a najlepšie, ak kontrolu nad emóciami preberiem aj za ostatných“," vysvetľuje na úvod psychologička Mgr. Katarína Bagočiová z online poradne MOJRA.sk.
Odborníčka to vysvetľuje na príklade, že keď sa žena stane matkou, dieťa je od nej závislé. Keď rastie a dozrieva, učí sa regulovať svoje emócie pomocou vlastných vnútorných zdrojov. Ak teda nedôjde k procesu postupného oddelenia a matka nedokáže pustiť dieťa do sveta, môže sa stať, že zaň bude cítiť zodpovednosť aj neskôr, keď by už z vývinového hľadiska malo byť schopné vlastnej sebaregulácie. To následne môže žena prenášať aj na partnera, kolegov a iných ľudí.
„Je to jej spôsob kontroly vo vzťahoch, kde necíti dostatočnú stabilitu, bezpečie. Kde sa na druhého nedá dostatočne spoľahnúť. Kde má pocit, že druhý človek nie je dostatočne zrelý na to, aby za svoje emócie zodpovedal sám. Je to teda pre ženu akýsi mechanizmus fungovania vo vzťahoch, ktorý si môže prenášať zo zážitkov vzťahov, v ktorých sa na druhého človeka nemohla dostatočne spoľahnúť a dôverovať. Ženy, ktoré nie sú matkami, môžu mať takéto vzorce tiež – či už prebraté od svojich matiek, alebo skrz vnímané očakávanie jej roly v spoločnosti,“ vysvetľuje psychologička.
Hranica medzi empatiou a emocionálnym vyčerpávaním v prospech iných
„Empatia je schopnosť citlivého vnímania emocionálneho stavu iného človeka. Umožňuje nám vstúpiť do kontaktu s ním, byť mu oporou, dokázať reflektovať to, čo prežíva. Znamená cítiť, čo cíti iný. Ponoriť sa do jeho prežívania. Spoluprežívať s druhým. Pri prílišnom angažovaní sa na úrovni prežívania však hrozí vyčerpanie. Funkčnejší spôsob, ako tu byť pre druhého a nevyčerpať sa, je zavolať si na pomoc súcit. Súcit sa od empatie líši v tom, že sa prejavuje akciou, konaním, hľadaním riešenia. Cieľom empatie a súcitu je prehlbovať vzťahy, intimitu,“ opisuje Mgr. Katarína Bagočiová.
„Otázka hranice medzi empatiou a emocionálnym vyčerpávaním sa v prospech iných je otázkou vlastných, osobnostných hraníc. Je o kroku z empatie do súcitu. Empatii voči iným predchádza empatia voči sebe samému. Ak dokážem seba samého dostatočne vnímať, mať nastavené "senzory“ pre vlastné limity, skôr dokážem nastaviť stopku niečomu, čo je už pre mňa zahlcujúce," dodáva.
Ak pri empatii prejdeme do súcitu, cítime spojenie s druhým človekom (emočnú blízkosť), ale dokážeme oddeliť svoje prežívanie od prežívania druhého. Keď zotrváme len pri empatii, ponorení do pocitov iných, neoddelíme svoj vnútorný svet od toho druhého a nejdeme do akcie – ľahko dochádza k vyčerpaniu. Cítime sa vyhorení, v strese, cítime úzkosť, sme deprimovaní alebo naopak – otupení, chladní
Ako sa dá naučiť zdravé emočné oddelenie?
Cieľom nie je úplne sa pohltiť iným človekom. Neznamená to cítiť to isté, čo on. Dôležité je učiť sa vnímať a oddeľovať vlastné emócie od emócií druhého. Učiť sa „poodstúpiť“ a mať nadhľad. Neostať len v pasívnom prežívaní, ale hľadať riešenia a pomôcť trpiacemu človeku cítiť sa lepšie. „Takýto postoj eliminuje prílišné zahltenie bolestivými emóciami, ktoré by sme v snahe empatizovať s druhým mohli cítiť, a vedie k väčšej spokojnosti a radosti z toho, že sme mohli inému človeku pomôcť,“ uvádza psychologička.
Prečo je pre mnohé ženy ťažké prestať byť záchrankyňou?
Ak sa žene na základe opakovaných skúseností potvrdzovalo, že druhý človek sa odmieta alebo nevie postarať sám o seba a svoje emócie, byť záchrankyňou sa stane vzorcom fungovania vo vzťahoch, ktorý jej dáva pocit kontroly. „Ak vo vzťahu dvoch ľudí nie sú svojím vkladom energie a kvality rovnocenní obaja, jeden z nich sa ho bude snažiť ťahať, vziať veci do svojich rúk, získať kontrolu, prevziať zodpovednosť. Ak tak neurobí, rozvinie sa predstava, že vzťah znefunkčnie alebo zanikne, a tak radšej pokračuje v zachraňovaní, až kým sa nevyčerpá,“ hovorí expertka.
Video
Toxické vzťahy medzi ľuďmi
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.