Slovenka Barbara navrhuje kostýmy pre Netflix: Pracovala som aj zadarmo, naše ženy majú v móde navrch
Pochádza z umeleckej rodiny, vyrastala pri módnych prehliadkach a dnes jej meno svieti v titulkoch svetových produkcií. Kostýmová dizajnérka Barbara Gregušová pôsobiaca v kanadskom Vancouveri nám poodhalila zákulisie filmového priemyslu, kde sa o kostýmoch vyjednáva s legendami ako Harvey Keitel či Faye Dunaway.
Kostymérka Barbara Gregušová s americkou herečkou Brooke Shields počas natáčania a jej výtvor bohyňa Slnka.
V rozhovore sa dozviete:
- Ako sa Barbara dostala za „veľkú mláku“ k spolupráci s Netflixom?
- Ako ovplyvňujú jej prácu štrajky v USA?
- S akými svetovými filmovými hviezdami spolupracovala?
- Aké rozdiely v móde a kráse vníma medzi ženami v Kanade a u nás?
- Čo radí mladým ľuďom, ktorí by sa chceli vybrať rovnakou cestou?
Práca kostymérky v centre filmového priemyslu znie ako sen. Kedy ste si uvedomili, že móda a film sú cestou, ktorou sa chcete vydať?
Vo svete módy som sa pohybovala prakticky od malička, keďže pochádzam z trojgeneračnej umeleckej rodiny. Kreativita bola u nás doma prirodzenou súčasťou života, mama je slovenská módna návrhárka a v tomto odbore pôsobili aj obe moje tety. Rodičia spoluzakladali prvý československý detský časopis Babaco, kde som už ako päťročná stála pred objektívom ako jedna z modeliek. Mama často pracovala z domu, takže som odmalička sedela pri skúškach so zákazníčkami, sledovala módne prehliadky či veľké spolupráce. Môj otec, profesionálny fotograf a výtvarník, zasa pôsobil v reklame – stál pri zrode významnej slovenskej agentúry a neskôr viedol vlastné štúdio, kde som mu občas pomáhala. Vizuálna estetika bola pre mňa skrátka bežná realita. Kostýmový dizajn však nebol vyslovene „detský sen“. Prišlo to prirodzene. Hltala som časopis Cinema a sledovala európske aj americké filmy. Po presťahovaní do Kanady v roku 2004 som si urobila prieskum škôl a nakoniec mi sadol program pre film a divadlo na Capilano University. Zaujímavé je, že počas štúdia ma to ťahalo viac k divadlu, rozhodnutie špecializovať sa na film dozrelo až v samotnom závere školy.
Vancouver sa prezýva „Hollywood severu“. Aké boli vaše začiatky v tomto konkurenčnom prostredí a čo bolo kľúčom k vášmu úspechu u gigantov ako Netflix?
V roku 2004 bolo filmové prostredie iné. Na škole nás síce pripravili na všetky pozície, no ja som od začiatku vedela, že chcem kostýmy tvoriť, nie len celý život realizovať cudzie vízie. Utvrdila ma v tom skúsenosť, keď som pomáhala spolužiačke na projekte a musela som scény doslova „prezliekať“, lebo vizuálne nefungovali, kredit však dostal niekto iný. Povedala som si, že si vybudujem vlastnú cestu. Znamenalo to množstvo práce zadarmo a zastávanie všetkých funkcií v oddelení naraz, pričom so šitím mi vtedy pomáhala mama. Prvý platený job prišiel priamo v divadle na Capilano University. Bola som vôbec prvou absolventkou, ktorej zverili školské produkcie, ktoré dovtedy robili len etablovaní domáci dizajnéri. A Netflix? Tam zafungovala dlhoročná reputácia. Producent, s ktorým som robila seriál When Calls the Heart, ma neskôr odporučil na film The Knight Before Christmas. Prešla som pohovorom s produkciou aj režisérkou a spolupráca sa rozbehla.
Môžete nám priblížiť, v čom presne spočíva práca kostýmovej dizajnérky? Predpokladám, že to nie je len o výbere šiat.
Keby to bolo len o výbere šiat, bolo by to príliš jednoduché. Je to komplexná práca, ktorá si vyžaduje logiku a schopnosť spolupracovať s množstvom rôznych pováh. Musíte manažovať rozpočet a navrhovať kostýmy od hlavy po päty, vrátane spodnej bielizne, obuvi a komparzu. Každý projekt je unikátny – moderné filmy sa riešia inak než tie historické, kde sa každá drobnosť šije alebo rekonštruuje.
Dá sa touto prácou v Kanade v pohode uživiť? Je váš príjem na tamojšie pomery nadpriemerný?
Úprimne – dá sa tým uživiť, ale stabilita je v poslednom období premenlivá. Napriek veľkým projektom mám pocit, že kostýmoví dizajnéri sú platení menej než mnohí iní kanadskí dizajnéri, a určite menej než tí americkí. V porovnaní s kameramanmi či production designermi sú naše honoráre nižšie. Táto profesia býva podceňovaná, hoci tvorí kľúčovú časť vizuálu filmu. Momentálne prechádza priemysel útlmom; po štrajkoch v USA sa produkcia vo Vancouveri spomalila a práca je neistejšia. Aj preto s manželom čoraz viac uvažujeme o produkcii vlastných filmov.
S akými svetovými menami ste sa už stretli a aká je vaša doteraz najzaujímavejšie skúsenosť s filmovou hviezdou?
Začínala som s Williamom B. Davisom (známym ako „muž s cigaretou“ z Aktov X). S legendárnym Harveym Keitelom som zasa viedla trojhodinovú debatu o tom, prečo by mal Boh nosiť oblek. Skončilo to kompromisom, oblek dostal, ale doplnili sme ho šľapkami s ponožkami. Harvey si mimochodom tak obľúbil môjho otca, že ho chcel mať na pľaci každý deň. Pri Faye Dunaway to bol poriadny stres, skúška prebehla až večer pred nakrúcaním, no nakoniec bola veľmi spokojná. Brandon Routh (Superman) sa zachoval ako skutočný superhrdina a odfotil sa s mojou dcérou. Mena Suvari zasa vo filme nosila moje súkromné nohavice, ktoré som si kedysi kúpila pre seba a sadli jej dokonale. Skvelá spolupráca bola aj s Mirou Sorvinou, pre ktorú som dokonca porušila pravidlá a upravovala jej požičaný kostým, aby na plátne vyzerala stopercentne.
Kde čerpáte inšpiráciu pri navrhovaní kostýmov? Sú v nich niekedy skryté aj slovenské prvky alebo iná symbolika?
Moje vizuálne cítenie je určite ovplyvnené tým, že som sa narodila na Slovensku a vyrastala v historicky bohatej Európe. Pri práci však cielene nezakladám dizajn na slovenských prvkoch, ak sa tam nejaká symbolika objaví, tak skôr prirodzene, než že by som nad tým pri každom projekte vedome kalkulovala. Inšpiráciu čerpám naozaj odvšadiaľ a závisí to najmä od toho, či ide o súčasný scenár alebo dobovú tému. Mám veľkú zbierku módnych a historických kníh, ktoré mi slúžia ako referencie, no najväčším hnacím motorom je pre mňa samotný charakter postavy a jej postavenie v deji. Potom nastupujú technické aspekty: strih, štruktúra materiálu, farba a to, ako sa bude kostým správať v pohybe. Inšpirácia sa dá nájsť doslova všade, dôležité je len správne sa pozerať.
Keď porovnáte módu na Slovensku a v Kanade, v čom vidíte najväčšie rozdiely? Starajú sa podľa vás slovenské ženy o seba viac?
Všeobecne vnímam, že Slovenky sa obliekajú upravenejšie a módnejšie. V Kanade je štýl omnoho jednoduchší a praktickejší. Móda tu pre väčšinu ľudí nie je každodennou prioritou – štandardom je športové oblečenie, legíny a takzvaný „athleisure“ štýl, ktorý sa nosí bežne do mesta, hoci nie vždy každej postave lichotí. Kanaďania sú v obliekaní menej odvážni, inklinujú k tmavej, najmä čiernej farbe. Zaujímavé však je, že hoci módu až tak neriešia, o to viac si v Kanade ženy potrpia na beauty stránku – teda precízny make-up, vlasy a nechty.
Čo by ste poradili mladým Slovákom, ktorí snívajú o tom, že budú raz vo svete obliekať filmové hviezdy?
Možno to znie prekvapivo, ale nemyslím si, že táto práca by mala byť o snívaní „obliekať hviezdy“. Ak niekto túži vyslovene po celebritách, odporučila by som skôr dráhu osobného stylistu, tam je tá cesta priamočiarejšia. Kostýmová tvorba je o kreativite a o tom, ako cez oblečenie pomáhate rozprávať príbeh. Ak je vaša práca kvalitná, hviezdy prídu prirodzene s projektami. Zároveň by som dodala známe: „Dávaj si pozor na to, čo si želáš.“ Môžete si vysnívať spoluprácu s niekým slávnym, ale až pri osobnom stretnutí zistíte, aký ten človek naozaj je. Spolupráca môže byť fantastická, ale aj plná sklamania. Zažila som hercov, s ktorými sa pracovalo úžasne, aj takých, s ktorými by som už do jedného tímu nešla. Treba si uvedomiť, že sú to stále len obyčajní ľudia. Môžu mať miliónové honoráre, no na pľaci sme jeden tím. Film aj divadlo sú kolektívna práca a nikto nevynikne bez energie a kreativity celého štábu. Preto radím nepozerať sa na túto profesiu cez slávu mien, ale cez kvalitu práce a ľudskej komunikácie.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.