Nie každé dieťa sa chce postarať o starnúcich rodičov. Psychologička reaguje, prečo je to tak v poriadku
Ak sa dospelé dieťa nechce postarať o svojich rodičov, zrejme vie, prečo sa tak rozhodlo, hovorí psychologička Katarína Klincová z Ligy proti rakovine.
Onkopsychologička Katarína Klincová.
Navonok silní, no vo vnútri bojujúci s najrôznejšími emóciami či vyčerpanosťou. Opatrovatelia, ktorí sa starajú o svojich blízkych – chorých či starnúcich – stoja pred neľahkou úlohou. Čo môžu urobiť, aby starostlivosťou o svojho príbuzného neublížili sami sebe? A čo ak sa rozhodnú inak – majú vôbec dospelé deti morálnu povinnosť, za každých okolností sa postarať o svojich rodičov? Rozprávali sme sa s onkopsychologičkou Katarínou Klincovou, ktorá pôsobí v Lige proti rakovine aj v Národnom onkologickom ústave.
Video
Onkopsychologička Katarína Klincová: Sú dospelé deti morálne povinné starať sa o svojich starých či chorých rodičov?
Zdroj:
Katarína Ondrejovičová
Denne sa stretávate nielen s onkologickými pacientmi, ale aj s ich blízkymi, ktorí sa o nich starajú. Aké sú najčastejšie emócie, s ktorými sa musí opatrovateľ vysporiadať? Zrejme by mal navonok pôsobiť ako silná opora pre pacienta, no zároveň možno aj on potrebuje, aby sa oňho niekto postaral.
Emócie môžu byť veľmi rôznorodé, objavuje sa veľmi široká paleta pocitov. Veľmi častý je strach – nie len o to, čo bude s človekom, ktorý je chorý, ale aj o to, čo bude s opatrovateľom, ak sa stará napríklad o svojho partnera, partnerku. Čo bude s celou rodinou? Môže to byť aj hnev, ktorý často býva nevedomý. Nie vždy si ľudia dokážu pripustiť hnev, keď sa im zdá neadekvátny, nespravodlivý. A, samozrejme, vyčerpanie. To býva veľmi časté.
Ako sa môže opatrovateľ, ktorý je na pokraji síl, postarať sám o seba?
Pokiaľ sa dá, je veľmi dôležité hľadať spôsob, ako sa dajú rozložiť sily. Je dobré zapojiť aj ďalších členov rodiny a blízkych, nebáť sa požiadať o pomoc, aby nezostal sám. Sú situácie, keď sa niečo zo starostlivosti dá delegovať aj na pacienta. Možno sa to zdá trochu kontroverzné, ale je dôležité nerobiť úplne všetko sám, pacienta priveľmi šetriť a potom preťažiť seba.
Je veľmi zásadné vedieť vnímať svoje limity, aby sa celý môj život nezúžil len na to, že som opatrovateľ tohto pacienta a všetko ostatné prestane existovať. Aj opatrovateľ sa potrebuje starať o svoje potreby, aj on sa musí venovať niečomu, čo ho baví, zaujíma, upúta jeho pozornosť, má v tom úspech. Môžeme požiadať o pomoc, či už rodinu alebo odborníka.
Pomoc ponúka aj Liga proti rakovine – je možné využiť bezplatnú psychologickú pomoc, či už individuálne, alebo sa zapojiť do podpornej skupiny pre príbuzných, kde je možné zdieľať prežívanie s ľuďmi v podobnej situácii.
Ako stanoviť hranicu medzi tým, keď sa postarať chcem, no už je to pre mňa škodlivé?
Je to veľmi individuálne. Mali by sme sa učiť pracovať so svojimi limitmi a hranicami, učiť sa byť sám so sebou v kontakte. Poznávať, kde sú moje telesné a duševné limity, lebo každý ich má niekde inde. Často sa vo svojej praxi stretávam s tým, že ku mne prichádzajú ľudia, ktorí svoje limity nepoznajú. Zistia to, až keď je po, keď sú úplne vyčerpaní. U takýchto ľudí sa osvedčilo, aby sa to učili cez telo, lepšie ho vnímať. Telo nám dáva signály, že začíname byť viac v napätí, pribúdajú zdravotné problémy a podobne.
Starostlivosť o blízku osobu je realitou aj v mnohých rodinách, ktoré nezasiahla onkologická choroba. Staráme sa o starnúcich rodičov či starých rodičov. Ako hľadať balans medzi vlastným sebaobetovaním a pocitom, že sa o nich postarať chcem?
Je dobré, ak je rozhodnutie postarať sa o svojho blízkeho naozaj vedomé uváženie možností. Aby za tým neboli predstavy typu „malo by sa to“, „mala by som“, „musím“. Lebo to nie je nijako vopred dané, sú to len naše predstavy, očakávania spoločnosti. Mali by sme byť schopní urobiť vedomé rozhodnutie: mám nejaký život, zodpovednosť, možno aj deti, vlastnú prácu, ktorú si nemôžem dovoliť stratiť, lebo prídem o príjem a nezvládnem platiť hypotéku.
Ak sa po uvážení možností a komunikácii s blízkym nejak rozhodneme, je to naša vlastná voľba, nikto nemá právo ju hodnotiť ako správnu či nesprávnu.
Zmenilo sa aj to, ako žijeme. V minulosti bývalo viacero generácií pokope, vždy bol niekto na blízku a ten človek nebol nikdy sám. Dnes to už nie je až také bežné a často sa obraciame na profesionálnu pomoc – napríklad domovy pre seniorov. Aj tu sa však môžeme stretnúť s odsúdením okolia alebo s vlastnými výčitkami, že som sa svojho blízkeho „zbavila“. Sú takéto pocity namieste?
Takáto starostlivosť je tu práve preto, aby odľahčila ľudí, aj to je dôvod, prečo tam svojich blízkych umiestňujeme. Nikdy sa nedá povedať, či je pocit viny namieste. Pocit viny proste je, to sa deje a je to prirodzená reakcia, keď máme nejaký vnútorný konflikt alebo postoj, ktorý je nevysporiadaný. Pocit viny poukazuje na to, že si to potrebujem spracovať. Nedá sa povedať, že by ľudia nemali cítiť pocit viny, veď je to v poriadku, ak sa objaví. Urobiť takéto rozhodnutie nie je ľahké.
A čo v prípade, ak sa o svojho rodiča nechcem postarať vôbec? Napríklad pre zlé minulé vzťahy, ak boli zraňujúce alebo sa v nich objavovalo toxické správanie. Je v poriadku povedať: „nie, nepostarám sa“?
Každý človek je sám zodpovedný za svoje rozhodnutie. Ak sa rozhodnem nepostarať sa, zrejme viem, prečo to rozhodnutie robím. A nesiem potom aj zodpovednosť za následky.
Táto téma sa často otvára aj v debate o tom, či chce mať žena v budúcnosti deti. Ak povie, že nie, najčastejšie dostáva otázku: a kto sa o teba postará, keď budeš stará? Mnohokrát som už počula odpoveď: ale dieťa nemá povinnosť starať sa o svojich rodičov. Možno budú žiť na opačnom konci sveta, možno budú mať svoju kariéru, problémy…
To je už taká morálna otázka. Rodič má povinnosť postarať sa o svoje dieťa, keď je malé a aj do určitého veku. Neskôr už tú povinnosť nemá. Poznáme však prípady detí, ktoré žijú v mama hoteli a podobne. Ale rodičia tiež nie sú povinní živiť ich, starať sa o nich. Rovnako to platí aj naopak, neexistuje všeobecné a automatické pravidlo, že toto je morálna povinnosť detí voči svojim rodičom.
Pri príprave na tento rozhovor som najčastejšie narazila na takýto názor: rodičia sa slobodne rozhodli mať deti, a teda sú morálne povinní sa o nich postarať. Deti však nemali žiadne rozhodovacie právo pri otázke, či prídu na tento svet, nemajú teda ani povinnosť sa o rodičov postarať. Ako vnímate tento pohľad?
Je možné, že nie sú k tomu zaviazaní. Je to potom už vec toho ich rozhodnutia, vzťahov, komunikácie.
Predstavujem si to aj tak, že to, ako sa o mňa rodičia starali, keď som bola dieťa, sa o niekoľko desaťročí odzrkadlí na tom, či a ako sa budem chcieť postarať ja o nich. Je to príliš zjednodušená predstava?
Aj rodičia sú predsa tí, ktorí tam majú nejaké slovo. Možno aj oni povedia: nechcem ťa zaťažovať. Mojimi klientmi sú často seniori a oni veľmi zápasia s pocitom, že nechcem byť na príťaž, nechcem, aby sa celý život mojich detí točil len okolo mňa, nechcem byť na nich odkázaná.
Ako o tejto téme komunikovať v rodine? Predstavme si, že sa starám o svoju mamu, sme traja súrodenci a mám pocit, že môj brat sa zapája málo a mohol by toho robiť viac. Ako nenaštrbiť rodinné vzťahy, ak zároveň cítim istú nespravodlivosť?
Je to vecou komunikácie, v ktorej sú viacerí partneri. Niekto je v komunikácii zdatnejší, niekto menej, niekto je schopný počúvať a niekto nie je. Celé to vie byť komplikované. No najlepšie je otvorene a v pokoji komunikovať, pripraviť sa na rozhovor, vopred sa na ňom dohodnúť, sadnúť si spolu, porozprávať sa o situácii takej, aká je, premyslieť si vopred, čo chcem povedať. Hovoriť to v čase, keď som v pokoji. Ani to však nezaručí, že výsledok bude dobrý. Na druhej strane môže vyvolať rôzne emócie. No je to asi maximum, ktoré pre to vieme urobiť.
Vrátila by som sa ešte k vašej praxi v Národnom onkologickom ústave. Čo tam vidíte? Chcú sa deti starať o svojich rodičov? Je v tejto oblasti nejaký trend, smer, ktorým sa to za posledné roky uberá?
Čo sa týka napríklad paliatívnej starostlivosti, pozorujem čoraz väčší trend mobilných hospicov. Ľudia si berú svojich blízkych domov zomrieť. Toto sa deje aj preto, lebo je čoraz lepšia podpora zo strany lekárov a zdravotníckeho personálu. Príbuzní by si možno aj zobrali svojho blízkeho do starostlivosti, ale majú strach: čo budem robiť, ak sa začne dusiť? Čo ak bude krvácať? Keď ale vedia, že majú podporu zo strany lekára, môžu mu zavolať, ten poradí – ak sa deje toto, podajte tento liek a podobne – potom majú väčšiu tendenciu postarať sa doma. Ale nie každý si na to trúfne.
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.
