Pýtate si rady na internete? Predkladáte doklady dobrovoľne? Možno riskujete viac, ako si myslíte

Máme rok 2026, za sebou náročné obdobia transformácie. Keď sa pozriete na správanie Slovákov v on-line priestore spätne za posledné mesiace, sme pri ochrane dát rozumnejší alebo stále len mechanicky klikáme na kolónku „Súhlasím“, aby sme sa čo najrýchlejšie dostali k obsahu?

Viete, ja by som sa na to nepozerala striktne cez optiku konkrétnych rokov, či je to rok 2025, alebo aktuálny rok 2026. Skôr je to o dobe, v ktorej sa nachádzame. Žijeme v čase neustáleho príchodu nových technológií, umelej inteligencie a inovatívnych aplikácií, ktoré nás lákajú svojou efektivitou. Problémom je, že technologický pokrok často predbieha našu digitálnu gramotnosť.

Mnohí ľudia klikajú na súhlasy z určitej vedomostnej pasivity. Chcú, aby im prestali vyskakovať otravné okná, chcú okamžitý prístup k službe. Práve táto snaha o užívateľský komfort je bránou k nevedomým chybám. Potrebujeme sa učiť vnímať ochranu údajov ako súčasť hygieny bežného života, nielen ako nejakú zákonnú prekážku.

Spomenuli ste ten povestný „súhlas“. Priznajme si, málokto číta desiatky strán obchodných podmienok. Kedy by však mala v hlave bežného používateľa zablikať tá pomyselná červená kontrolka?

Dôležité je pochopiť podstatu súhlasu. Súhlas musí byť v prvom rade dobrovoľný. Musí to byť situácia, keď sa slobodne rozhodnete, či údaje poskytnete. Musíme rozlišovať medzi tým, kedy údaje poskytnúť musíme – napríklad banke, poisťovni alebo štátnemu úradu, kde nám to ukladá zákon – a kedy je to čistá voľba. Ak od vás aplikácia pýta súhlas v situácii, keď neuzatvárate zmluvu ani nenakupujete tovar, a napriek tomu trvá na prístupe k vašim dátam, tam treba spozornieť. Červená kontrolka by mala svietiť vždy, keď inštitúcia žiada niečo nad rámec zákona alebo nad rámec logiky danej služby.

Hitom je sťahovať si aplikácie na úpravu fotiek, rôzne fitness trackery alebo nástroje na „zlepšenie“ výkonu mobilu. Sú zadarmo, no vy tvrdíte, že za ne platíme vysokú cenu. Čo presne znamená tá metafora, že „platíme vlastnými údajmi“?

Dnes prakticky nič nie je zadarmo. Či už ide o komunikáciu s úradmi, objednávanie tovaru, alebo stiahnutie populárneho e-booku o cvičení. Mnohé ponuky sú podmienené tým, že poskytnete svoj e-mail. Ale pozor – aj e-mail je osobný údaj. Keď ho poskytnete, niekto ďalší k nemu získa prístup a začne s ním pracovať. Spravidla je za tým účel marketingu. Tá osoba alebo firma vás bude opätovne kontaktovať, posielať vám ponuky, profilovať si vás. Takže v momente, keď niečo „neplatíte“ peniazmi, platíte svojou identitou, svojím časom a svojím súkromím. To je tá mena, ktorú si mnohí neuvedomujú.

Predstavme si situáciu: nájdem aplikáciu, ktorá sa mi naozaj hodí k môjmu životnému štýlu. Ako ju mám ako laik „odfiltrovať“? Ako zistím, že je bezpečná a že jej môžem veriť?

Určite by som sa nespoliehala len na recenzie v obchode s aplikáciami, tie môžu byť zavádzajúce. Dôležité je sledovať, ako sa aplikácia správa hneď po inštalácii. K čomu všetkému žiada prístup? Ak si sťahujete jednoduchú aplikáciu na úpravu fotiek a ona žiada prístup k vašej polohe, kontaktom alebo dokonca k mikrofónu, je to jasný signál nedôveryhodnosti. Tu by som okamžite spozornela. Treba sa zamyslieť, či ten užívateľský komfort skutočne stojí za to riziko. Často je lepšie poobzerať sa po inom, transparentnejšom riešení.

Drobné písmenká, ktorými sú uvedené podmienky používania, nikto nečíta. Čo by tam malo byť napísané, aby sme sa cítili v bezpečí?

Tieto podmienky by mali jasne a zrozumiteľne definovať, ako sa s vašimi údajmi nakladá. Majú obsahovať informácie o tom, k akým dátam aplikácia pristupuje, či ich zdieľa s tretími stranami a či sú to údaje citlivé – napríklad zdravotné dáta. Dôležitá je aj informácia, či je aplikácia skutočne bezplatná, alebo či obsahuje skryté platby či nákupy. Hoci je to čítanie únavné, v relevantných častiach by sme si mali overiť aspoň rozsah prístupov.

Prejdime k praktickým hrozbám. Čo môže urobiť podvodník s mojou fotkou alebo e-mailom? Často si povieme: „Veď ja by som nikoho nezaujímal, čo by s tým robili?“

To je veľký omyl. Pozrite sa do svojho telefónu – máte tam stovky fotiek, kontaktov, osobných správ. Ak dáte aplikácii prístup ku galérii, v podstate otvárate dvere do svojho súkromného archívu. Nikto presne netuší, akým spôsobom sa tieto dáta zbierajú a kde končia. Ako používateľ máte však jedno silné právo, a to právo na informácie. Môžete od akéhokoľvek prevádzkovateľa žiadať odpis svojich osobných údajov. Musia vám povedať, čo o vás vedia a čo s tými informáciami robia. To je nástroj, ktorý by sme mali využívať častejšie.

Veľmi citlivou témou je takzvaný „sharenting“ – zverejňovanie fotografií detí ich vlastnými rodičmi. Mnohí argumentujú, že fotku z plávania alebo s vysvedčením dávajú len do uzavretej skupiny priateľov na Facebooku. Je to podľa vás bezpečné?

Osobne vnímam akékoľvek zverejňovanie fotografií rodinných príslušníkov, a najmä detí, ako rizikové. Raz, keď niečo zverejníte, strácate nad tým kontrolu. Informácia sa môže začať šíriť nekontrolovateľne. Ak už máte potrebu zdieľať radosť, v prvom rade si prísne skontrolujte nastavenia súkromia.

A moja praktická rada? Pri malých deťoch odporúčam tváričku prekryť nejakou nálepkou alebo emotikonom. Možno to znie prehnane, ale v záujme ich budúcej ochrany je to správny krok. Deti si raz budú budovať svoju vlastnú digitálnu stopu a my by sme im ju nemali znehodnotiť skôr, než na to dostanú šancu.

Školy sú ďalším bojiskom o súkromie. V septembri rodičia podpisujú stohy papierov vrátane súhlasu so zverejňovaním fotografií na webe školy. Čo ak rodič odmietne? Často sa boja, že ich dieťa bude vyčlenené z kolektívu.

Školy majú zákonnú povinnosť spracúvať údaje žiakov na účely vyučovacieho procesu. To je v poriadku. Ale zverejňovanie fotografií na marketingové účely školy alebo na webe v rámci rôznych súťaží – to už musí byť podmienené dobrovoľným súhlasom. Úplne rozumiem, že dieťa sa chce pochváliť a byť súčasťou „wow efektu“ na školskej stránke. Na druhej strane, internet si pamätá všetko a fotografie sa šíria rýchlosťou blesku. Ak sa rodič rozhodne súhlas neudeliť, škola to musí plne rešpektovať. Neznamená to, že dieťa nesmie byť na akcii, ale škola musí urobiť také opatrenia, aby dieťa na zverejnenej fotografii nebolo. Buď sa vyfotí z iného uhla, alebo sa jeho podoba anonymizuje.

Fenoménom poslednej doby sú diskusné fóra, kde ľudia bez váhania zverejňujú fotky svojich ekzémov či iných intímnych zdravotných problémov a pýtajú si radu od laikov. Je to v poriadku?

Zdravotné údaje sú podľa zákona kategóriou citlivých údajov. Zákon na ne kladie oveľa prísnejšie kritériá ochrany. Prečo? Pretože ak uniknú informácie o vašom zdraví, zasiahne to vaše súkromie oveľa hlbšie a spôsobí to nemajetkovú ujmu, ktorá sa peniazmi nahrádza len veľmi ťažko. Moja rada je jasná. Zdravotné problémy komunikujte s lekárom. On je odborník a on je viazaný mlčanlivosťou. Ak už sa rozhodnete pre konzultáciu na internete, robte to absolútne anonymne, bez akejkoľvek väzby na vašu identitu.

Mnohí ľudia však so svojím lekárom komunikujú cez Messenger alebo WhatsApp. Je to bezpečná cesta?

Každý takýto komunikačný kanál má svoje slabiny. Nemožno ich považovať za stopercentne bezpečné pre prenos takto citlivých dát. Lekári nesú obrovskú zodpovednosť za nakladanie s údajmi pacientov a mali by dbať na bezpečnosť kanálov, ktoré používajú. Vždy je to o rovnováhe medzi bezpečnosťou a istotou, že na druhej strane je skutočne tá osoba, s ktorou si myslíte, že komunikujete.

Často za úniky nemôžu hackeri, ale naše vlastné preklepy. Čo mám robiť, ak omylom pošlem e-mail s citlivou zmluvou niekomu cudziemu?

Prevencia je základ. Vždy si trikrát skontrolovať adresáta. Ak sa však už chyba stane, prvým krokom je okamžite kontaktovať tú osobu, ktorej správa prišla. Vysvetlite omyl a požiadajte o zlikvidovanie e-mailu. Je dôležité vedieť, že ak niekto nakladá s informáciami, ktoré mu nepatria, môže sa dopustiť porušenia zákona. Ak sa to stane v práci, ide o bezpečnostný incident. Zamestnávateľ ho musí zaevidovať, vyhodnotiť a v určitých prípadoch nahlásiť aj nám na Úrad na ochranu osobných údajov. Netreba to podceňovať.

Buďme úplne praktickí. Čo by mal byť ten prvý krok, ktorý by mali naši čitatelia urobiť vo svojom telefóne hneď teraz?

Urobte si poriadok v aplikáciách. Pozrite sa na tie, ktoré nepoužívate, a bez milosti ich odinštalujte. Aj nepoužívaná aplikácia totiž môže na pozadí čerpať dáta. Potom choďte do nastavení pri tých, ktoré si nechávate, a pozrite sa, k čomu všetkému majú prístup. Často budete prekvapení. Mnohé prístupy sa dajú jednoducho vypnúť bez toho, aby to ovplyvnilo funkčnosť aplikácie.

Ešte jedna bežná situácia: hotelová recepcia. Môže si recepčná odfotiť môj občiansky preukaz alebo jej môžem povedať, že si to neželám?

Toto je komplexná téma. Máme povinnosť sa preukázať, aby hotel splnil zákonnú povinnosť evidencie hostí. Avšak, pokiaľ ide o fotokópiu celého dokladu, tam treba byť pozorný. Banky či poisťovne majú zákonnú povinnosť robiť si kópie. Pri hoteli to tak jednoznačné nie je. Na občianskom preukaze sú aj údaje, ktoré hotel nepotrebuje. Odporúčam informovať sa, či im povinnosť zhotoviť kópiu skutočne vyplýva zo zákona. Ak nie, môžete trvať na tom, že doklad predložíte len k nahliadnutiu, aby si opísali potrebné identifikačné údaje.

A čo vernostné kartičky v obchodoch? Vyplňujeme tam dátumy narodenia, adresy, nákupné zvyklosti. Čo sa s tým deje?

Vernostné programy sú postavené na dobrovoľnosti. Je to obchod. Vy dostanete benefit alebo zľavu a obchodník získa dáta o vašom nákupnom správaní. Vie, čo kupujete, ako často a kedy. Je na vašom rozhodnutí, či vám tá zľava stojí za to, že z vás obchodník profituje.

Keď už sme pri obchodoch, mnohé e-shopy nás po nákupe bombardujú newslettermi, hoci sme s tým explicitne nesúhlasili. Ako sa brániť?

Zákon umožňuje obchodníkovi posielať marketingové ponuky na obdobný tovar, aký ste si kúpili, aj bez vášho predchádzajúceho súhlasu – je to takzvaný oprávnený záujem. Ale máte neodňateľné právo kedykoľvek proti tomu namietať alebo sa odhlásiť. Obchodník má povinnosť v každom jednom e-maile poskytnúť možnosť jednoduchého odhlásenia sa. Ak to nerešpektuje, porušuje zákon.

Mnoho firiem si vedie zoznamy svojich zamestnancov napríklad v tabuľkách. Vy tvrdíte, že „Excel nie je trezor“. Čo tým myslíte?

Mnoho firiem vedie agendu zamestnancov alebo klientov v jednoduchých tabuľkách. Problém nie je v programe samotnom, ale v jeho zabezpečení. K takýmto údajom by mali mať prístup len osoby, ktoré ich nevyhnutne potrebujú pre svoju prácu. Je dôležité zamedziť neoprávnenému úniku alebo prístupu zvonku. Osobné údaje nie sú len čísla v riadku, sú to životy ľudí.