Za chyby sa platí a to aj štát. Právnik radí, ako dostať od štátu peniaze, ak vo vašom prípade úrady alebo súdy postupovali nesprávne

Nejde pritom len o výnimočné prípady – nárok môže vzniknúť aj pri zrušenom rozsudku, nezákonnej väzbe či rokoch čakania na rozhodnutie. Kedy štát skutočne zodpovedá za spôsobenú škodu a ako postupovať v praxi, vysvetľuje advokát JUDr. Róbert Bános z Advokátskej kancelárie BÁNOS & KOŠÚTOVÁ.

„V praxi sa často stretávame s tým, že občania nevedia, že majú právo na odškodnenie, alebo si myslia, že ide o komplikovaný proces, ktorý sa im neoplatí riešiť,“ vysvetľuje advokát JUDr. Róbert Bános. A dodáva, že právo na náhradu škody existuje nielen pri výnimočných prípadoch, ako je nezákonná väzba alebo zrušený rozsudok, ale aj pri dlhodobých prieťahoch v konaní či nesprávnom úradnom postupe.

V akých prípadoch má občan právo žiadať odškodnenie od štátu?

Podľa Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone ich právomocí, najmä v prípadoch nezákonného rozhodnutia, nezákonného zatknutia, zadržania alebo iného pozbavenia osobnej slobody, rozhodnutia o treste, ochrannom opatrení či väzbe, ako aj v dôsledku nesprávneho úradného postupu.

Čo sa považuje za „nezákonné rozhodnutie“ súdu alebo úradu?

Základnou podmienkou pre uplatnenie zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie je existencia rozhodnutia, ktorého obsah je v rozpore s právnymi predpismi. Ako príklad nezákonného rozhodnutia možno uviesť situáciu, keď bola voči občanovi podaná obžaloba, spod ktorej bol následne v súdnom konaní oslobodený. Základným kritériom posúdenia zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je jeho konečný výsledok, a preto sa v prípade oslobodenia obvineného alebo zastavenia konania považuje celé trestné stíhanie, počnúc uznesením o vznesení obvinenia, za nezákonné.

Za nezákonné sa však nepovažuje len rozhodnutie, ktoré je nesprávne po obsahovej stránke, ale aj také rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe nezákonného postupu. Ide napríklad o situáciu, keď správny orgán síce rozhodne v súlade so zákonom, no v priebehu konania poruší procesné pravidlá, napríklad tým, že neprizve všetkých účastníkov konania, ktorí mali mať možnosť sa k veci vyjadriť. V prípade zodpovednosti za nesprávny úradný postup nie je nevyhnutné, aby bolo vydané konkrétne rozhodnutie. Postačuje, ak orgán verejnej moci spôsobí škodu svojím nesprávnym konaním alebo nečinnosťou. Za takýto nesprávny úradný postup sa považuje napríklad neodôvodnené predlžovanie konania, nečinnosť úradu, porušenie zákonných lehôt alebo iné konanie, ktoré je v rozpore s povinnosťami orgánu verejnej moci pri výkone jeho právomocí.

Kedy ide o neprimerané prieťahy v konaní? Existuje časová hranica?

Prieťahy v konaní predstavujú typický prejav nesprávneho úradného postupu. To, kedy možno hovoriť o neprimeraných prieťahoch, však závisí od toho, či ide o správne alebo súdne konanie. V správnom konaní je posúdenie prieťahov pomerne jednoznačné, keďže zákon stanovuje konkrétne rozhodovacie lehoty. Správny orgán má v jednoduchých veciach rozhodnúť bezodkladne. V ostatných prípadoch platí lehota 30 dní a v osobitne zložitých veciach 60 dní. Ak ani v tejto lehote nemožno rozhodnúť, o jej predĺžení rozhoduje nadriadený orgán. Správny orgán je zároveň povinný informovať účastníka konania o dôvodoch nedodržania lehoty. Ak tieto zákonné lehoty nie sú dodržané bez riadneho odôvodnenia, spravidla možno hovoriť o prieťahoch v konaní.

V súdnom konaní je situácia odlišná. Zákon sudcovi neurčuje presnú lehotu, v ktorej musí rozhodnúť, a preto neexistuje pevná časová hranica, po ktorej by automaticky išlo o prieťahy. Posúdenie neprimeranej dĺžky konania sa vždy odvíja od okolností konkrétneho prípadu, najmä od zložitosti veci, správania účastníkov konania a aktivity súdu. O neprimeraných prieťahoch možno uvažovať najmä vtedy, ak konanie trvá neprimerane dlho, súd je dlhodobo nečinný alebo medzi jednotlivými úkonmi existujú výrazné časové odstupy, pričom vec nie je právne ani skutkovo zložitá a účastník konania poskytuje súdu riadnu súčinnosť.

Aké druhy škody možno žiadať – len finančnú, alebo aj nemajetkovú ujmu (stres, zásah do života)?

Štát je povinný nahradiť predovšetkým skutočnú škodu a ušlý zisk, pokiaľ osobitný zákon nestanovuje inak. Skutočnou škodou je reálna majetková strata, ušlým ziskom finančné prostriedky, ktoré by poškodený získal, keby k nezákonnému rozhodnutiu alebo nesprávnemu postupu nedošlo. Ak samotné konštatovanie porušenia práva nestačí na odčinenie ujmy, môže poškodený žiadať aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá sa poskytuje v prípade, že došlo k zásahu do jeho osobného života, zdravia, slobody alebo spoločenského postavenia.

Výška nemajetkovej ujmy sa posudzuje s prihliadnutím na závažnosť zásahu a jeho dôsledky pre poškodeného, pričom nesmie presiahnuť sumu určenú pre obete násilných trestných činov. Súčasťou náhrady škody sú aj účelne vynaložené trovy konania, napríklad náklady na právne zastúpenie/obhajobu.

Musí byť pôvodné rozhodnutie najprv zrušené alebo zmenené, aby vznikol nárok?

Základnou podmienkou na uplatnenie náhrady škody je, že občan využil možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktoré nie je v súlade so zákonom. Každé rozhodnutie obsahuje poučenie o type opravného prostriedku (napr. odvolanie, odpor, sťažnosť, rozklad) a lehote, v ktorej ho treba podať.

Rozhodnutie, ktoré spôsobilo vznik škody, musí byť príslušným orgánom zrušené alebo zmenené, ak ide o nezákonné rozhodnutie, často práve na základe podaného opravného prostriedku, napríklad v odvolacom konaní okresným alebo krajským úradom, alebo rozhodnutím súdu. V prípade nesprávneho úradného postupu však nemusí byť vydané rozhodnutie zrušené ani zmenené, stačí, že úrad svojim konaním alebo nečinnosťou spôsobil poškodenému ujmu, napríklad tým, že nezachoval zákonom stanovené lehoty alebo postupoval proti pravidlám správneho konania.

Ako presne postupovať – kam podať žiadosť a v akých lehotách?

Po zrušení alebo zmene nezákonného rozhodnutia, alebo pri nesprávnom úradnom postupe, je potrebné nárok na náhradu škody predbežne prerokovať s príslušným ústredným orgánom. Príslušný orgán sa určuje podľa oblasti štátnej správy, v ktorej pôvodný orgán konal, napríklad Ministerstvo spravodlivosti pri súdnych rozhodnutiach. Ak je žiadosť podaná nesprávnemu orgánu, tento ju bezodkladne postúpi príslušnému a žiadosť sa považuje za podanú v pôvodnom termíne.

Zo žiadosti musí byť jasné, kto žiada náhradu, ktorej veci sa nárok týka, titul nároku, spôsob vzniku škody, čo sa požaduje a ktorým orgánom bola škoda spôsobená. Ústredný orgán musí nárok uspokojiť alebo zamietnuť do šiestich mesiacov. Právo na náhradu škody sa premlčí tri roky od zistenia škody, alebo od doručenia rozhodnutia, ak je podmienkou jeho zrušenie či zmena. Žaloba sa podáva na okresnom súde v obvode, kde bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo kde došlo k nesprávnemu postupu. Pri podaní žaloby nie je potrebné platiť súdny poplatok, konanie je oslobodené od poplatkov. Ako žalovaný sa uvádza Slovenská republika, nie konkrétny úrad, nakoľko ten nemá samostatnú právnu subjektivitu.

Aké dôkazy si treba pripraviť?

V žalobe je potrebné uviesť okolnosti, ktoré umožňujú preukázať vznik škody, určiť výšku náhrady a priložiť dôkazy o škode. Súd sa nezameriava na nezákonnosť pôvodného rozhodnutia, ale len na to, či spôsobilo vznik škody a v akej výške. Žalobca nemusí dokazovať úmysel alebo zanedbanie zo strany štátneho orgánu, stačí preukázať príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Pri skutočnej (majetkovej) škode je potrebné preukázať jej výšku dôkazmi, napríklad faktúrami za právne služby alebo inými dokladmi, ktoré dokazujú výdavky či straty spôsobené zásahom. Je veľmi užitočné, ak si už počas každého konania pred štátnym orgánom starostlivo uchovávate všetky doklady, ktoré môžu preukázať výšku nákladov spojených s nesprávnym konaním alebo nezákonným rozhodnutím. Ide napríklad o účty, cestovné lístky alebo potvrdenia o lekárskom vyšetrení. Ak už doklady o výške škody nemáte k dispozícii, je vhodné ich opätovne vyžiadať (napríklad potvrdenie o zaplatení lekárskeho vyšetrenia) alebo poukázať na okolnosti a možnosti svedeckých výpovedí, ktoré môžu preukázať vzniknutú škodu. Pri nemajetkovej ujme sa škoda fyzicky nedá priamo dokázať, preto je potrebné podrobne popísať zásah a jeho vplyv na život, zdravie či spoločenské uplatnenie osoby. Takýto opis sa následne môže podporiť svedeckými výpoveďami dotknutej osoby, jej rodinných príslušníkov, priateľov alebo ďalších osôb, ktoré môžu potvrdiť dôsledky zásahu na poškodeného.

V akej výške sa zvyčajne priznáva odškodnenie?

Výška odškodnenia závisí od druhu škody. Skutočná (majetková) škoda sa uhrádza podľa jej skutočnej výšky a odôvodnenosti vynaložených nákladov, teda len v rozsahu, ktorý poškodený preukáže. Ak ide o ujmu na zdraví, pri výpočte odškodnenia sa primerane uplatňujú pravidlá osobitného predpisu upravujúceho náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Nemajetková ujma je limitovaná Zákonom o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a jej maximálna výška je päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej v kalendárnom roku, v ktorom došlo k nezákonnému rozhodnutiu alebo nesprávnemu úradnému postupu.

Kedy štát za škodu nezodpovedá, aj keď sa občan cíti poškodený?

Štát nezodpovedá za škodu, ak nebola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. To znamená, že obyčajné nepríjemnosti, administratívne chyby, oneskorenia, ktoré neprekračujú zákonné lehoty, alebo nezrovnalosti, ktoré neporušujú zákon, nie sú dôvodom na náhradu škody. Rovnako štát nezodpovedá za subjektívne pocity poškodenia, napríklad stres či psychickú nepohodu, ak neexistuje preukázateľný právny zásah do práv alebo majetku občana spôsobený nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Výnimkou sú prípady, keď vznikla škoda napríklad z objektívneho nedodržania zákonom stanovenej lehoty (napr. prieťahy v konaní) alebo z nezákonného rozhodnutia, vtedy má občan právo na náhradu majetkovej alebo nemajetkovej ujmy podľa zákona.

Aké sú najčastejšie chyby, pre ktoré ľudia o nárok prídu?

Mnoho ľudí ani nevie, že majú právo domáhať sa náhrady škody, a preto svoj nárok vôbec neuplatnia. Ďalšou častou chybou je, že ľudia, ktorí si nárok uvedomujú, sa do sporu nepúšťajú, pretože sa obávajú nedostatku financií na právne zastupovanie. V takýchto prípadoch je vhodné vyhľadať advokátsku kanceláriu, ktorá tieto spory zastupuje na podielovú odmenu, takže náklady na právnu pomoc sú viazané na výsledok konania. Ďalšie typické chyby, pre ktoré ľudia o nárok prídu, sú: nepreukázanie opodstatnenosti nároku, podanie žaloby po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej lehoty alebo nesprávne vedenie konania bez adekvátnej právnej pomoci. Tieto prehrešky často vedú k tomu, že súd nárok zamietne alebo poškodený dostane len čiastočnú kompenzáciu.