Trikrát ju zranili, ale nezlomili. Ako sa z ukrajinskej učiteľky tanca stala ostreľovačka

„Každý deň bol veľmi rušný. Stále som cestovala na súťaže, kde sme reprezentovali Ukrajinu. Navštevovala som Európu aj Čínu,“ zaspomínala si na staré časy pre agentúru AP, ktorá o nej napísala pri štvrtom výročí ruskej agresie.

Z kuchyne na front

Tetiana žila s mužom a dvoma deťmi v meste Slavjansk, v Doneckej oblasti na východe Ukrajiny. Do jej tanečného klubu s názvom Four Step chodilo asi tristo žiakov. Ešte 21. februára 2022 požiadali o britské víza, aby sa mohli zúčastniť na tanečnej súťaži. Vycestovať už nestihli – vypukla vojna.

Jej manžel Serhij sa hneď pridal k domobrane a ona nechcela stáť bokom. Najprv vojakom pomáhala ako dobrovoľníčka, potom sa prihlásila do armády.

Keď sa jej pýtali, kde by chcela slúžiť, vybrala si – možno naivne – ostreľovačov. Pamätala si, že keď so synmi kedysi chodievala na strelnicu, bavilo ich páliť do terča a dokonca vyhrávali ceny. Vojaci nenamietali, no odviedli ju na cvičisko, aby ju vyskúšali.

„Jeden z nich mal špeciálnu americkú pušku Remington. Dali mi ju a prikázali: "Strieľaj!“ Spýtala som sa, či by mi nemohli dať nejaké inštrukcie, ale odmietli. Rýchlo som si spomenula na všetko, čo som vedela o snajperoch, a spustila som paľbu na ciele. „Bude sa hodiť,“ zhodnotil moje výsledky vojak," opísala nedávno pre ukrajinský portál Fakty.

Až také ľahké to však nebolo. Jednotku, do ktorej nastúpila, práve rušili, a tak ju preložili k inej. Jej veliteľ zase vyhlásil, že ženy do boja posielať nebude a spravil z nej kuchárku.

Tetiana to však nevzdala. Nechcela márniť čas v poľnej kuchyni. Podarilo sa jej vybaviť, aby ju poslali bližšie k frontu. Istý čas slúžila v mínometnej batérii, potom prepravovala zranených na evakuačnom aute. Napokon sa dočkala.

Absolvovala špeciálny výcvik – najprv na Ukrajine, neskôr vo Francúzsku. Po návrate v auguste 2023 nastúpila do 78. výsadkovej útočnej brigády.

Začínala v pechotnej skupine ako snajperka na krátke vzdialenosti, no keď nazbierala skúsenosti z útočných akcií, dovolili jej, aby vstúpila do čaty ostreľovačov.

Rovnako dobrá ako muži

Na život v armáde si Tetiana rýchlo zvykla. Vďaka tancovaniu bola vo výbornej kondícii a nemala ani problém s disciplínou. Drina na parkete a práca so žiakmi ju tiež naučili, ako si zachovať pokoj a trpezlivosť.

Ako priznala, pre ženy je ťažké dostať sa na bojové misie. Velitelia to nevidia radi, podvedome chcú ženy chrániť, iní ich zase podceňujú. Tetiana preto musela dokázať, že je rovnako dobrá ako muži. Ešte aj dnes sa vraj nevyhne otázkam, čo ako žena hľadá na fronte.

„Vždy som odpovedala: Som zo Slavjanska a hotovo. To, aby som nemusela nič vysvetľovať, ale v skutočnosti je to asi len jeden z dôvodov. Naozaj som nechcela zanechať túto vojnu ako dedičstvo svojim deťom,“ objasnila vlani pre ukrajinský portál Suspiľne Media.

Bývalá tanečníčka jednoducho verí, že bojuje za svojich dospelých synov, aby sa raz nemuseli chopiť zbrane tak ako ona.

O tom, aké je to zabiť človeka, nehovorí. Radšej rozpráva, ako ju trikrát zranili. Prvý raz blízko mesta Záporožie, keď ešte nebola ostreľovačkou. Utrpela zranenie kolena a pomliaždeniny. „Nič vážne. Päť dní na infúziách – a späť do boja,“ priblížila pre server Fakty.

Druhý raz, v júli 2024, to bolo horšie. To už slúžila ako snajperka v Donbase. Poslali ich do lesa, kde bola viditeľnosť iba dvadsať metrov. V takých podmienkach nebola nič platná.

Využili to aj okupanti, ktorým padli do pasce. Keď sa s druhmi snažila prebiť z obkľúčenia, jedného jej spolubojovníka zabili, druhého postrelili do ramena a ju do kolena. Zostala tam sama, ostatní ustúpili.

„Našla som v sebe silu, aby som sa najprv plazila, a potom vstala a krívala. A to s dvoma zbraňami,“ pochválila sa. Nakoniec sa jej podarilo dostať k svojim, odkiaľ ju už odviezli zdravotníci.

Vojna ju zmenila

Tretie zranenie bolo najhoršie. Stalo sa to v novembri 2024 neďaleko mesta Kurachove v Doneckej oblasti. Viezli sa vtedy v aute a pre hluk motora nepočuli, že ich sleduje ruský dron. Elektronické zariadenie, ktoré ich malo chrániť, zlyhalo.

„Len čo sme zastavili a vystúpili z auta, spadla na mňa nálož z dronu a vybuchla mi za chrbtom. Nedá sa nič robiť – vo vojne je to ako lotéria,“ zhodnotila 47-ročná ostreľovačka. Zasiahlo jej chrbát, obe nohy aj trup. Všetko sa zahojilo okrem ľavej nohy.

„Osemkrát ma operovali. Zašili všetko, čo sa dalo spojiť, vložili mi nervový implantát. Dávali mi päťpercentnú šancu, že to možno bude fungovať,“ zverila sa portálu Suspiľne Media.

Hoci sa zotavovala takmer rok a poctivo cvičila, nohu pod kolenom si už necíti. Chodí len vďaka tomu, že jej nasadili špeciálnu topánku, ktorá je aj ortézou. Tancovať však už nikdy nebude.

„Myslela som si, že aj v osemdesiatke budem stále robiť špagáty a premety. A zrazu som takmer ani nemohla chodiť,“ prezradila s trpkosťou v hlase. „Už nikdy to nebude ako predtým. Musím si to uvedomiť a prijať to. Nebudem dúfať, nebudem si robiť ilúzie,“ dodala.

Napriek zraneniam odmietla vyzliecť uniformu. Chce naďalej pomáhať, či už ako ostreľovačka alebo v inej pozícii. Je vďačná, že jej dovolili, aby sa vrátila do služby.

„Ľudí, ktorí ma prijali, poznám už dlho. Vedia, že ich nesklamem. Viete, kráčam normálne. Len nemôžem dlho behať ani chodiť. Teraz slúžim na pozícii, ktorá mi umožňuje byť asi desať kilometrov od frontovej línie,“ uviedla pre portál Fakty.

Plány do budúcnosti si zatiaľ nerobí, teraz je jej jedinou túžbou dožiť sa konca vojny. Uvedomuje si však, že k starému životu sa už nevráti. Nejde to. Vojna všetko zmenila – i ju.

„Spravila zo mňa úplne iného človeka. Mám pocit, že som už prežila všetky najlepšie emócie, dojmy a okamihy. Nie preto, že by som už nechcela žiť – nie, chcem. Chcem žiť ďalej. Chcem ísť do hôr, plávať v mori. Ale chápem, že už nebudem schopná precítiť tie emócie tak ako kedysi, pretože tie najsilnejšie som už prežila,“ zhrnula svoje „poznanie“ pre agentúru AP.