List z Charkova: Deň, ktorý všetko zmenil
Z Ukrajiny píše publicistka a spisovateľka Anna Gin
Policajt v Charkove skúma trosky ruského útočného dronu.
Rovno pred štyrmi rokmi sme mali „plány na zajtra“. Na pozajtra, na mesiac, na rok dopredu. Písala som komediálny scenár ku krátkometrážnemu filmu a koncom februára som ho mala prezentovať v hlavnom meste.
V notebooku som mala priečinok „scenáristka“ neustále otvorený. Bola som tak pohltená príbehom a charaktermi postáv, že som takmer nepozerala správy. A pach blížiacej sa hrôzy, ktorý už visel vo vzduchu, som jednoducho ignorovala.
Video
Rusko zaútočilo na materskú školu v Charkove
V októbri 2025 Rusko zaútočilo na materskú školu v Charkove. Jedna osoba zahynula a ďalších šesť bolo zranených. V čase útoku sa v úkryte nachádzalo štyridsaťosem detí, ktoré boli všetky evakuované do bezpečia. Zdroj: Veľvyslanectvo Ukrajiny v SR
Zdroj:
Veľvyslanectvо Ukrajiny v SR
Dvadsiaty štvrtý február 2022 si pamätám minútu po minúte. Ako som začula za oknom rachot, ako som vyšla na balkón, ako som fajčila jednu od druhej a hľadela na oranžovo-červenú žiaru na obzore. A dokola som si opakovala: „To nie je pravda, toto je lož, toto nemôže byť skutočné.“ Nečakane sa ukázalo, že moje charkovské panoramatické okná sú nasmerované na tú časť mesta, odkiaľ doslova vidno hranicu s Ruskom.
Pamätám si, ako som vyšla von so psom do parku, kde vybuchovali rakety. Vtedy ešte „len“ z reaktívnych systémov salvovej paľby. Ako ľudia pri domových vchodoch balili kufre, ako sa v okamihu vo dvore zatvorili obchody, lekárne, bankomaty. Ako deti zúfalo plakali.
Som si istá, že na tento deň žiaden Ukrajinec nikdy nezabudne.
Deň predtým som nenatankovala auto. Od večera mi zostalo paliva iba na dne, tak som si pomyslela: „No čo už, ráno pôjdem na prechádzku so psom a natankujem.“ O šiestej ráno sa pred čerpacími stanicami vytvorili kilometre dlhé kolóny.
A, možno, keby som vtedy mala benzín, môj osud by sa vyvíjal inak. Naozaj to neviem.
Ale jedno viem určite: ani na chvíľu neľutujem, že som tieto pekelné štyri roky strávila tu, v Charkove.
Toto nie je ani hrdinstvo, ani vlastenectvo, ani hlúposť, ani odvaha. Možno ešte nebola vymyslená definícia pre tento jav. Nazývam to „pocit domova“. Keď miluješ svoje mesto, keď máš okolo seba ľudí, ktorých obdivuješ, keď presne vieš, že sem patríš a si tu potrebná. A ešte veľa ďalších maličkostí, na pohľad nepatrných. Napríklad tvoj modrý froté župan v kúpeľni alebo starý kávovar v kuchyni. A nikde na svete nie je káva chutnejšia ako z neho.
Viete, prvý raz som sa vo februári 2022 rozrevala nie v čase, keď pri dome padali chvostové časti rakiet. A ani vtedy, keď som sa dozvedela, že Svetku zabil šrapnel. Bolo to trpké, divoké, neznesiteľné. Ale ako-tak som sa držala. Hysterický záchvat som dostala, keď som uvidela frontu pri vojenskom komisariáte.
Títo muži, mladí aj starí, stáli sedem hodín v mraze, aby sa prihlásili ako dobrovoľníci. Nepoznám ich mená, ale pamätám si ich tváre.
Vtedy som sa vyplakala, upokojila sa a absolútne presne pochopila, že ak existujú takí ľudia, tak sme už zvíťazili. Už teraz.
Za tie štyri roky bolo toľko smútku, že sa nedá porozprávať o každom. Pochovala som svojich najbližších – mamu a otca. Jedného po druhom. Stála som pri hroboch priateľov a známych. Vozila som matky na cintorín za ich synmi. Mohlo by sa zdať, že slzy sa už dávno minuli. Ale ja stále plačem.
Plačem, keď Igor pošle video, ako jeho záchranársky tím pod paľbou vynáša bezvládnu babičku. Plačem, keď vidím v našom parku dedka, ktorý stavia búdu pre túlavého psa Ryžika. Plačem, keď na benzínke dievča podáva chlapcovi v maskáčoch čokoládu. Plačem, keď neznámy muž z ďalekej horskej dediny niekde v Karpatoch pošle plastovú fľašu s medom „pre ranených v nemocnici“.
Počas týchto strašných štyroch rokov sme definitívne prestali byť „obyvateľstvom“. Sme ľud. Sme národ. Som nesmierne hrdá na to, že som Ukrajinka. Komu to znie príliš pateticky, ten – prepytujem – nikdy nežil v prifrontovom meste.
Súvisiace články
Svet | pred 8 mesiacmi
List z Charkova: Aký má zmysel moriť Ukrajincov mrazom?
Svet
|
pred 8 mesiacmi
List z Charkova: Smrť, ktorá nezmenila svet
Svet
|
pred 9 mesiacmi
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.