Zákulisie spravodajského triumfu, ktorý nik nechcel počuť – a zároveň fatálny omyl Západu

Exkluzívne vyjadrenia pre denník The Guardian opisujú na jednej strane ohromný spravodajský úspech CIA a MI6, ktoré inváziu predvídali. Britský denník na druhej strane zachytáva sériu omylov – od nedôvery európskych lídrov až po nepripravenosť Ukrajiny. Nakoniec však aj tí, ktorí mali pravdu o tom, že vojna príde, sa mýlili v tom, ako sa bude vyvíjať.

November 2021: Burnsov varovný telefonát

V novembri 2021 vyslal prezident Joe Biden do Moskvy riaditeľa CIA Williama Burnsa, aby Putina varoval pred dôsledkami invázie. Namiesto osobného stretnutia však prišiel len telefonát zo „zabezpečenej linky“ v budove prezidentskej administratívy na Starom námestí. Putin sa od vypuknutia covidu držal izolovaný vo svojej honosnej rezidencii na pobreží Čierneho mora.

Burns Putina konfrontoval presvedčením USA, že Rusko chystá útok, no šéf Kremľa reagoval vlastným naratívom o ohrození. Tvrdil, že jeho spravodajské služby ho informovali o americkej vojnovej lodi v Čiernom mori, ktorá má byť schopná zasiahnuť jeho polohu v priebehu niekoľkých minút. Podľa Putina to malo dokazovať strategickú zraniteľnosť Ruska v „unipolárnom svete ovládanom USA“.

Burns po návrate vystúpil v Bielom dome s jednoznačným záverom. „Biden sa často pýtal otázky typu áno/nie… spýtal sa ma, či si myslím, že to Putin urobí… Povedal som: ‚Áno‘.“

O tri a pol mesiaca neskôr ruská armáda skutočne vstúpila na Ukrajinu. Čin, ktorý The Guardian označuje za najdramatickejšie porušenie európskeho bezpečnostného poriadku od druhej svetovej vojny.

Kľúčové zlyhania a nedôvera kvôli Iraku

Britský denník opisuje niekoľko vrstiev spravodajských omylov. CIA a MI6 síce správne odhadli scenár invázie, no zároveň podľahli predstave, že ruské ovládnutie Ukrajiny bude rýchle a takmer nevyhnutné.

Ešte zásadnejšie bolo zlyhanie iných európskych služieb, ktoré odmietali prijať, že v 21. storočí môže v Európe vypuknúť totálna vojna. Skepsu posilňovala spomienka na rok 2003 a spravodajské zdôvodňovanie invázie do Iraku. Jeden európsky minister zahraničia to zhrnul v ostrej výmene s Antonym Blinkenom: „Som dosť starý na to, aby som si pamätal rok 2003… patril som k tým, ktorí vám verili.“ A hoci Američania a Briti zdieľali viac informácií než zvyčajne, často to sprevádzalo nevyhnutné: „Musíte nám veriť.“

Najkritickejšie dopadlo ukrajinské politické vedenie. Zelenskyj mal celé mesiace považovať americké varovania za prehnané a verejne ich rámovať ako šírenie paniky. Jeden predstaviteľ amerických spravodajských služieb to okomentoval slovami: „Politické vedenie to odmietalo akceptovať až do samého konca.“

Jake Sullivan, Bidenov poradca pre národnú bezpečnosť, vysvetľuje, prečo sa varovania míňali účinku: „Cítil som, že dôkazy, ktoré sme im predložili, boli ohromujúce… Boli jednoducho presvedčení, že to skrátka nedáva zmysel.“

Putin začína plánovať

CIA získala ohromné množstvo informácií o prípravách, no nikdy s istotou nezistila, kedy sa Putin definitívne rozhodol. Niektorí analytici neskôr ukazovali na prvú polovicu roku 2020, keď si Putin ústavnými zmenami otvoril cestu zostať pri moci aj po roku 2024 a v covidovej izolácii sa ponoril do ruských dejín.

Počas týchto mesiacov nastalo tiež oslabenie Alexandra Lukašenka po potlačení protestov v Bielorusku, čo vytváralo predpoklad využiť bieloruské územie ako odrazový mostík pre inváziu. Približne v rovnakom čase došlo aj k otrave opozičného lídra Alexeja Navaľného novičokom. Britský denník tieto udalosti spätne hodnotí ako prípravu pôdy pred „veľkým ukrajinským gambitom“.

V roku 2021 sa objavili viditeľné náznaky: jarné zhromažďovanie vojsk pri hraniciach a na okupovanom Kryme, letná Putinova esej o Ukrajine a potom jesenné hromadenie síl, ktoré už sa nedalo ignorovať. Kým na jar sa ešte hovorilo o scenároch typu Donbas či pozemný koridor ku Krymu, na jeseň spravodajské hodnotenia tvrdili, že cieľ je širší: Kyjev.

Vyhlásenie poplachu

Keď sa v polovici novembra 2021 v Bruseli stretli šéfovia spravodajských služieb NATO, Avril Hainesová predostrela presvedčenie USA, že hrozí masívna ruská invázia. Podporil ju Richard Moore z MI6. Reakcia však mala byť prevažne odmietavá – časť účastníkov inváziu hneď zavrhla, iní sa obávali, že tvrdá odpoveď NATO by mohla Putina „vyprovokovať“.

USA preto rozbehli nezvyčajnú stratégiu: masívne zdieľanie spravodajských informácií so spojencami a čiastočné odtajňovanie pre verejnosť. Malo to byť robené tak, aby sa neprezradili zdroje a metódy, do ktorých získania „sme vložili krv, pot a slzy“, ako povedala Hainesová. Výsledok bol podľa jedného európskeho úradníka až absurdný: „Dostávali sme od Američanov tajné brífingy a o niekoľko hodín neskôr ste si tú istú informáciu prečítali v New York Times.“

Čo sa dialo v Kyjeve?

CIA a MI6 poslali do Kyjeva memorandá už koncom októbra. Po Burnsovej návšteve Moskvy odleteli do Kyjeva aj americkí predstavitelia s odkazom: „Toto nie je bežné varovanie, je to naozaj vážne. Verte nám,“ spomínal Eric Green. Ukrajinská strana však ostávala skeptická.

Britský minister obrany Ben Wallace mal Zelenskému v novembri povedať, že invázia je otázkou času a tlačil na prípravy.

Zelenskyj však kalkuloval s rizikom ekonomického a politického kolapsu, ak sa v krajine spustí panika. Dokonca poslal emisára do jednej európskej metropoly s odkazom, že strašenie vojnou je podvrh a slúži ako tlak USA na Rusko.

Málokto na Ukrajine veril, že totálna invázia je pravdepodobná. Zároveň však ukrajinské služby zachytávali rastúcu ruskú aktivitu. SBU opisovala agresívnejšie snahy naverbovať ukrajinských predstaviteľov. „Išli po všetkých, vrátane šoférov a nižších úradníkov,“ spomína Ivan Bakanov, šéf domácej agentúry SBU.

Napriek tomu ešte v januári 2022 Zelenskyj vo videu vyzýval ľudí, aby nepanikárili, a radil: „Zhlboka dýchajte, upokojte sa a nebežte si robiť zásoby potravín a zápaliek.“

Informácie tajných služieb

Na otázku, ako mohli byť Washington a Londýn takí istí, Avril Hainesová odmieta zjednodušenie, že „sme našli plány“. Najviditeľnejším indikátorom boli komerčné satelitné snímky a presuny desiatok tisíc ruských vojakov k hraniciam. Britský zdroj z DI to vystihol: presuny boli také neobvyklé, že „človek sa musel naozaj veľmi snažiť“, aby našiel iné vysvetlenie než prípravu na použitie sily.

K tomu pribudli zachytené komunikácie, logistické kroky, prípravy proruských skupín na Ukrajine a program posilnenia záloh v Rusku. Niektoré zdroje The Guardian naznačujú aj možné odpočúvania ruského Hlavného operačného riaditeľstva generálneho štábu. Súčasne však uvádza, že kľúčová masa informácií mala pochádzať zo satelitov a elektronického prieskumu agentúr NSA a GCHQ.

V januári 2022 už mali Američania detailnejší obraz: útok z viacerých smerov vrátane Bieloruska, výsadok na Hostomeľ a „plán na zavraždenie Zelenského“. Spomínajú sa aj prípravy zoznamov „problémových“ osobností alebo popravy a výber proruských tvárí na správu krajiny.

Posledné dni pred inváziou

Aj v polovici februára 2022 prebiehali evakuácie ambasád a likvidácia citlivých zariadení. CIA sa stiahla na tajnú základňu na západe Ukrajiny a nechala v centrále SBU protitankové strely ako „darček na rozlúčku“.

Zelenskyj však ešte 22. februára odmietal vyhlásiť stanné právo. Hlavný veliteľ armády Valerij Zalužnyj bol z postoja prezidenta frustrovaný. Bezpečnostná rada namiesto toho schválila len výnimočný stav. Neskôr dostal Zelenskyj šanón so správou o priamom fyzickom ohrození prezidenta. Na druhý deň mal poľskému a litovskému prezidentovi povedať, že ho možno vidia naposledy.

Poľský veľvyslanec Bartosz Cichocki dostal z Varšavy stručný telegram: „invázia sa začne túto noc“. A kým Varšava už bola v tom čase presvedčená, Paríž a Berlín stále pochybovali do poslednej chvíle. Symbolický je príbeh šéfa nemeckej zahraničnej rozviedky BND Bruna Kahla, ktorý 23. februára večer priletel do Kyjeva, no odmietol sa pridať k evakuačnému konvoju. Podľa jeho slov ho čakalo na druhý deň dôležité stretnutie. Samozrejme, že k nemu nikdy nedošlo a napokon ho museli v deň invázie vyviesť Poliaci cez cesty upchaté utečencami.

Plnoformátová invázia proti Ukrajine

Putin oznámil „špeciálnu vojenskú operáciu“ o 4:50 kyjevského času 24. februára. Zelenskyj po prvých útokoch volal Borisovi Johnsonovi so žiadosťou: „Boris, chcem ťa poprosiť ako priateľa mojej krajiny. Zavolaj mu (Putinovi) priamo a povedz mu, aby zastavil vojnu.“

Denník The Guardian zdôrazňuje, že USA a Británia si inváziu predstavovali inak. Podcenili ukrajinský odpor a precenili ruskú silu. Britský spravodajský predstaviteľ priznáva, že sa čakalo rýchle dobytie: „Mysleli sme si, že budú na západ od Kyjeva veľmi rýchlo…“ Avril Hainesová podobne: „Mysleli sme si, že Rusi budú spočiatku efektívnejší – ovládnu Kyjev za pár týždňov…“

Približne v tomto čase vítal Putin v Kremli pakistanského premiéra Imrana Chána. Ten pristál práve v čase, keď ruské tanky prekračovali ukrajinské hranice. Stretnutie bolo dlho plánované a prekvapivo ho nezrušili. Podľa zdroja blízkeho Chánovi pôsobil Putin počas rozhovorov „uvoľnene“. V istej chvíli sa Chán opýtal na tému, o ktorej všetci mlčali: na vojnu, ktorú Putin práve rozpútal. „Tým sa netrápte,“ povedal mu Putin. „Bude po všetkom o pár týždňov.“

Napokon sa ukázalo, že ruské plánovanie bolo prehnane sebavedomé a v praxi chaotické. Michael Kofman to sumarizuje: „Polovica problému je, že sme precenili ruský vojenský výkon a podcenili ten ukrajinský… (a) Rusi operáciu nerealizovali ani zďaleka tak, ako mnohí predpokladali…“

Významným prekvapením bol aj Zelenského postoj. Washington vraj predpokladal, že bude zabitý alebo ujde, no on zostal – a jeho výkon v prvých týždňoch pomohol mobilizovať spoločnosť a zatlačil do úzadia otázky, prečo pred vojnou varovania tak dlho odmietal.

O štyri roky neskôr vojna pokračuje. Podľa odhadov zomrelo 400-tisíc ruských vojakov a státisíce ďalších je zmrzačených či nezvestných. To je aktuálna daň za kontrolu nad územím len o 13 percent väčšie než na začiatku roku 2022.